Vojačka ✔️

XXVIII.

POHĽAD MUŽA

,,Kde do pekla je?!" chodil som kade-tade po lese a hľadal som ju. Konáre praskali pod kopytami Spirita a obzeral som sa okolo seba aby sme nenatrafili na orchideu.
,,Jej meč." skočil som na zem a podbehol k meči v snehu. Vzal som ho a porozhliadal.
,,Bola tu." pozrel som na zem, či nenájdem jej stopy, no ponad zem sa plazil pas hustej hmly.

➳➳

Po dlhom blúdení hustou hmlou, začala ustupovaťa a ku mne sa konečne vrátila štipka nádeje, že vojačku nájdem.
,,Musíme ju nájsť." zašepkal som a potľapkal Spirita po krku. Ten zaerdžal a prechádzal pomedzi stromy.

➳➳

,,Takto ju nenájdeme." vzdychol som si po dlhej dobe prechádzania cez les a zoskočil som zo sedla.
,,Musí nás byť viac.. nemám šancu ju násť keď som len ja.." oprel som sa o strom a Spirit do mňa zabodol pohľad.
,,Tak keď sme len my." usmial som sa a pohladil som ho krku. Popri strome som sa spustil na zem a hlavu som si položil na kolená.

Nemal som ju stratiť. Mal som ju dostať ku mne na koňa aby nemohla újsť. Teraz by sme už pravdepodobne boli von z lesa. Kebyže viem koľko toho sa tu stane, tak ich ťahám naokolo. Musím ju nájsť nech sa deje čokoľvek! Nesmiem ju tu nechať..

,,Morgan!"
,,Počul si to?!" nadvihol som zrak a s obrovskými očami som sa zahľadeľ na Spirita. Ten mal nasmerované uši niekam do diaľky a obzeral sa.
,,Musíme tam ísť." postavil som sa a vyskočil na Spirita. Ešte som ani poriadne nesedel a už sa rozbehol. Rýchlo som sa posadil a skrčil som sa.
,,Dúfam, že vieš kam ísť, kamarát." zašepkal som a nechal som sa niesť.

➳➳

Po chvíli som už aj ja začal vídať divné tiene medzi stromami, hovorili do mňa a snažili sa ma zlákať za nimi aby ma mohli zničiť.

Nedám sa.. nevzdám to! Kvôli nej..

Zatriasol som silno hlavou a zavrel som oči. Spirit tryskami uháňal lesom až zastavil. Otvoril som oči a predo mnou sedela nejaká obrovská čierna potvora. Otvorila papuľu a zrevala. Od ľaku som sa rozohnal dlhou dýkou a zasekol som jej do hlavy. Stvorenie sa hneď rozplynulo s revom na čierny dym. S vypleštenými očami som hľadel pred seba a rýchlo som dýchal.
Zatriasol som hlavou a zoskočil zo Spirita. Chytil som ho za uzdu a viedol ho za mnou. Prekračovali sme korene stromov a popadané konáre. Keď v tom začal Spirit hlasno erdžať a trhať sa. Zamračil som sa a zahľadel som sa na pravú stranu, do ktorej sa trhal. Nejaké telo tam ležalo na zemi. Srdce sa mi silno rozbúchalo. Pustil som uzdu a utekal som tam čo mi nohy stačili. Namiesto konárov som všade videl hady, no teraz ma to nezaujímalo, teraz bola hlavná ona.
Hneď ako som pribehol som si kľakol. Ležala na bruchu. Okamžite som ju otočil a položil som si ju na kolená. Jemne som ju búchal po líci.
V ruke zvierala konár.
Zamyslene som sa naň díval, presne tak ako aj na plášť pod jej hlavou. Nedávalo mi to zmysel.
,,Poď.. preber sa. Prosím." zúfalo som prosil. Zahľadel som sa jej na hruď. Nedýchala. Silno som zatvoril oči aby som nevybuchol od hnevu. Zaťal som zuby a päste. Zťažka som dýchal a nervózne som slabo krútil hlavou.
Po chvíli som otvoril oči a zahľadel som sa na ňu.
Na to že je vojačka je oveľa krajšia ako niektoré obyčajné ženy či dievčatá. Nedal sa z nej spustiť zrak. Vždy som na ňu s obdivom hľadel. Dokázala veci ktoré iný nedokázali.
Po sekundovom skúmaní jej tváre som sa priblížil. Nechcel som to robiť.. ale niečo ma k nej ťahalo. Zahľadel som sa na jej zatvorené oči. Vyzerala ako spiaca princezná. Zamračil som sa a oddialil. Zatvoril som oči a rozmýšľal, čo, do pekla, mám robiť. Vzal som ju na ruky a vstal som. Jej nehybné končatiny sa hojdali pri mojej chôdzi. Podišiel som k Spiritovi. Ľahol si a tak som nasadol. Stále som ju držal v rukách a Sprit sa pohol. Spomedzi stromov vybehol jej kôň. Chytil som ho za uzdu a viedol ho spolu s nami.
,,Hej!" zvolal nejaký hlas. Potriasol som hlavou vnímajúc, že je to nejaká halucinácia ktorá ma stále pohlcovala.
,,Choď ďalej Spirit. Musíme sa dostať čo najskôr von." zavrčal som. Spirit pohodil hlavou a išiel ďalej.
,,Stoj!"
,,Pekla." zasyčal som a zaťal som zuby.
,,Hovorím ti stoj!" niekto mi vytrhol uzdu jej koňa z ruky. Okamžite som sa otočil.
,,Kto si?!" pomaly som vyťahoval dýku.
,,Nie som vidina." podal mi uzdu koňa. Zamračil som sa, dýku som vložil späť do čižmy a vzal som uzdu.
,,To iste." prikývol som s posmechom a Spirit sa pohol ďalej.
,,Ja viem že mi neveríš.." dal si dole kapucňu. Ryšavé vlasy mu stáli do všetkých strán. Vyzeral, že je o niečo straší ako ja... tá tvár... akoby som ho poznal.
,,Ani tak ti neverím." zavrčal som.
,,Fajn tak ja neviem. Chcel som ti pomôcť." mykol plecami.
,,Nežiadal som ťa o to."
,,Poznám cestu von, ak ti záleží na tom aby to prežila, išiel by si."
,,Výjdem aj sám."
,,Nevyzeráš, žeby si tu niekedy bol."
,,Za to ja si o tebe nemyslím nič iné.. poď Spirit. Teraz sme už mohli mať pol cesty za sebou." zasyčal som.
,,Mohol som ťa ochrániť."
,,Pred týmto lesom neochráni nikto nikoho." ukončil som to.
,,Fajn tak keď mi neveríš, choď rovno a pri obrovskom umierajúcom javore choď doľava. Uvidíme kto mal pravdu." otočil koňa a išiel niekde inde.
,,No iste." zahľadel som sa na jej blednúcu tvár. Pokrútil som hlavou.

Nikdy som nepočúval nikoho, no teraz budem musieť.

Pokrútil som hlavou, švihol uzdoi a Spirit sa rozbehol.

➳➳

Kde mám do šľaka násjť ten porazený javor?!

Zafunel som po nejakej dobe.
,,Nenájdeme ho! Vedel som, že som ho nemal počúvať!"
,,Čo si hovoril? Išiel si správne." ozval sa smiech.
,,Čo?" zamrmlal som. Predo mnou stál on.
,,Išiel si správne. Môžeme ísť ďalej." usmial sa. Pokrútil som hlavou a išiel som za ním.

Hlavne nech sme čím skôr von.