Vojačka ✔️

LIII.

Zahľadela som sa na vchodové dvere komnaty. Zo zámky trčal kľúč. Okamžite som sa k ním rozbehla a zamkla som ich. S úsmevom som odkráčala k druhýn dverám. Chytila som kľučku a stlačila ju dole. Nič. Zamračila som sa a zaprela som sa aj ramenom. Búchala som do nich no ani to nimi nepohlo.

Kľúč!

Znovu som odkráčala a vzala som kľúč z hlavných dverí. Do tých tajných padol ako uliaty. Skrútila som ho a dvere sa s cvaknutím otvorili. Usmiala som sa a zbystrila som. Podo mnou sa črtala temná chodba dolú. No ešte predo mnou ďalšie dvere. Bez kľučky. Mykla som plecami, otočila som sa a zo stola som vzala sviečku. Vkročila som do chodby plnej pavučín a skôr ako som dvere zachytila sa zabuchli. Otočila som sa a chcela som ich otvoriť, že medzi ne dám aspoň knihu.

Nie, nie, nie, nie, nie, nie!

Ani tieto nemali kľučku. Zrýchlil sa mi tep a začala som sa obzerať.

Chaol povedal že muž má komnatu oproti mne, takže toto budú zrejme jeho tajné dvere.

Vydýchla som a pomaly som kráčala dole. Vlhký vzduch sa mi tlačil do nosa a slabý vánok, ktorý prichádzal zdola vrtel plamienkom sviečky. Položila som si ruku na hrušku meča a obzerala som sa. Točené schody sa pomaly krátili.

➳➳

To je čo?

Obzerala som sa po prázdnej kamennej miestnosti. Nikde nič len tma, vlhký a chladný vzduch a vánok, ktorý prichádzal cez malé okná spolu so slabým svetlom, ktoré vrhal mesiac.
Vzdychla som si a otočila som sa späť. So sklamaním som kráčala hore schodmi. Krútila som nad svojou mysľou hlavou.

Čo si si myslela že tam bude? Hrob? Tajná zbrojnica? Mŕtvoli? Pokladnica? Pokladnica by náhodou nebola zlá... a ani tá zbrojnica... no pokladnica by bola lepšia. Hoci by ma asi okrádanie kráľovskej pokladnice stálo krk...

Pošúchala som si krk a brala som schody po dvoch.

➳➳

Vynikajúco a čo teraz?

Zastala som medzi dvoma dverami. Bez kľučiek či kľúčovích dierok. Búchať na moje dvere nemalo zmysel. Zamkla som hlavné dvere, takže sa stráže do komnaty nedostanú. Zafučala som a po dlhom zvažovaní som zabúchala na druhé dvere. Nič. Oziabal ma ten ostrý vzduch. Prekrútila som oči a znovu som zabúchala. Teraz silnejšie. Spoza ťažkých, hrubých dverí som začula tichučké kroky. Znovu som zabúchala.
,,Kto tam je?" ozval sa chrapľavý hlas. Znel ako šepot no zaiste musel rozprávať nahlas.
,,Ja ty somár. Okamžite mi otvor."
,,Vojačka? To som si mohol myslieť!"

On naozaj spoznal môj hlas.

,,Hej a otvor!"
,,Čarovné slovíčko?"
,,Okamžite otvori tie dvere, lebo ťa tak kopnem medzi nohy, že sa zadusíš guľami!" vyštekla som a spoza dverí sa ozval hlasný smiech.
,,Neotvorím pokiaľ nepoprosíš."
,,Bohovia!"
,,Nie, inač."
,,Tak to tu radšej zamrznem."
,,Ako si praješ."
,,Rozbijem ti hlavu keď tam vojdem." čupla som si pred moje dvere a hlavu som si oprela o kolená.
,,Poď pokiaľ si to nerozmyslím." ozvalo sa zreteľnejšie. Zdvihla som hlavu a predo mnou stál on. Zase kapucňa cez oči.
,,Ak-ako si ich tak potichu otvoril?"
,,To musíš vedieť." mykol plecami a odstúpil od dverí.
,,Uhm." prekrútila som oči a vstala som. Prešla som okolo neho a konečne ma ovialo teplo. Izba bola taká ako moja. Dosť veľká postel, stôl s kreslami pred kozubom a po izbe porozkladané horiace sviečky. Vdýchla som omamnú vôňu a slabo som sa usmiala.
,,Máš na pleci pavučinu."
,,Vďaka." zašepkala som a snažila som sa lepkavú pavučinu stiahnuť z ramena. Muž pristúpil, ruku mi položil na rameno a stiahol ju v päsť. Zdvihol ruku a pavučinu mal v nej. Kúsky ktoré na mne ešte zostali som pozbierala medzi prsty.
,,Nemáš zač."
,,Teraz si nemysli, že keď mi dáš z ramena dole jednu posranú pavučinu tak ťa znovu budem mať rada."
,,Ty si ma mala rada?"
,,Nie, ale teraz ťa nenávidím." usmiala som sa a vykročila som k dverám. Zdrapil ma za zápästie a otočil k sebe. Druhou rukou som vytiahla s čižmi dýku a položila som mu ju na jeho zápästie.
,,Poslúž si." uchechtol sa a zahľadela som sa na jeho ruku. Mal kovové chrániče zápästí. Zavrčala som a vytrhla som ruku z jeho zovretia.
,,Opovážiš sa do mňa čo i len ozvať, rozsekám ťa. A keď nie ja, môj osobný vojak naisto."
,,Nemyslel som si že ti na Williamovi až tak záleží."
,,Dobrú!" zabuchla som dvere. Moji vojaci pred dverami vyskočili na nohy. Dala som im stoličky ešte pred tým, ako som išla za kráľom. Vzdychla som si a kráčala som k nim. Vymieňali si nechápavé pohľady a ja som len mávla rukou. Keď som k nim prišla, schmatla som kľučku.

No dobré ráno!

Zasyčala som a zahľadela som sa na vojaka sediaceho vedľa dverí. Kývla som na dvere.
,,Asi ich treba... vyraziť." odstúpila som od dverí. Vojak prikývol. Postavil sa ďalej od dverí a celou silou do nich strelil ramenom. Raz, druhýkrát, tretí, štvrtý a dvere vyleteli z pántov a spadli s buchotom na zem. Mierne som sa od hluku skrčila. Prekročila som ich a kráčala som k tapisérií. Odhrnula som ju a nenápadne som z dverí vytiahla kľúč. Vrátila som sa k nim.
,,Ďakujem." prikývla som a zahľadela som sa na ne.

Hmmmm.

Schmatla som vrch dverí a nadvihla som ich nad zem.

Akože perfektne ťažké.

Dvaja vojaci ku mne priskočili a zdvihli ich a nasadili do dvoch z piatich pántov. Tie tri boli vylomené. Ďakovne som sa usmiala. Úsmev mi opätovali a zavreli dvere. Vydýchla som a odkopla som neporiadol, ktorý zostal po dverách, pod skriňu. Po chvíli som si ľahla a rozmýšľala nad Aster.

Istotne ju kráľ nedrží len kvôli tomu, že je to dievča a nie chlapec. Musí mať na to aj iný dôvod.

A s tými myšlienkami som zaspala.

➳➳

,,Do pekla!" vyskočila som z postele. Srdce mi bilo ako zvon, ktorý sa má každú chvíľu odtrhnúť. Zobudila som sa na neuveriteľne hlasný buchot. Schmatla som spod vankúša dýku a spod postele meč.