Vojačka ✔️

XXIV.

Ráno som sa zobudila veľmi skoro a tak som sa rozhodla ísť von.
Vyšla som z hradu a postavila som sa na schody na nádvorí. Hľadela som na dorúžova sfarbujúcu sa oblohu na ktorej sa pomaly zjavovalo slnko.
,,Čo tak skoro?"
,,Bohovia." vydýchla som od ľaku.
,,Heh." zasmial sa princ.
,,Nebudem predsa vyspávať." vystrela som sa a hľadela som pred seba.
,,Ešte ani poridne nevyšlo slnko a ty už si hore."
,,Aj vy.."
,,Tak my." mykol plecami a postavil sa vedľa mňa. Obaja sme hľadeli na oblohu.
,,Tak, ja si asi pôjdem po svo.."
,,Nejdeš sa previezť na koni?"
,,Odmietnuť zrejme nemôžem."
,,Pozri, ja viem, že ma máš za niekoho, koho musíš počúvať, ale ak nechceš, tak mi to povedz. Nedám ťa za to predsa zatvoriť."
,,Pôjdem."
,,Naozaj?"
,,No, áno." mykla som plecami.
,,Fajn. Tak poď." usmial sa a vydal sa do stajne.

➳➳

,,Čo tu robí ten kôň?" zastavila som keď na konci stál bieli kôň.. presne taký, akého ma muž v bielom. Chcela som si to povedať pre seba no zrejme to bolo hlasnejšie ako som predpokladala.
,,Eh.. neviem čo je zač." vyzeral zaskočený. Zamyslela som sa.
,,Potom to zistím." mykol hlavou a podišiel ku svojmu koňovi. Pohladil ho po nose a ja som tam nečinne stála.
,,Aha, ty nemáš koňa čo?"
,,Nie.."
,,Tak si zober tohto." kývol na koňa oproti. Prikývla som a podišla som ku strakatému koňovi. Pohladila som do a on zaerdžal. Usmiala som sa a potľapkala som ho po krku. Nasadila som mu ohlávku čo visela na dreve. Princ stál pri svojom koni a pozoroval ma. Akože som si to nevšimla a ďalej som si robila svoje. Očkom som na neho pozrela. Slabé lúče prenikajúce cez podchýlené vráta mu svietili do tváre a jeho kučeri sa leskli v odraze rovnako ako jeho oči a koruna.
Bol krásny..

No! A teraz sa už kroť!

Zatriasla som hlavou a on si to všimol. Uchechtol sa a kráčal ku mne.
,,Pomôžem?"
,,Netreba." pokrútila som hlavou a snažila som sa zapnúť remienok na ohlávke.
,,No asi hej." uškrnul sa a zapol remienok pod uchom.
,,Ďakujem." usmiala som sa. To bolo zrejme prvýkrát čo som sa neusmiala falošne. Toto sa mi nestalo ani pri Morganovi... možno iba zopár krát.

Čo sa to so mnou deje?

,,Za málo." úsmev mi opätoval. Vydýchla som a chytila som uzdu na to isté miesto kde ruku položil. Akoby to urobil naschvál. Ruku položil na tú moju.
,,Prepáčte.." rýchlo som ju z pod jeho ruky vytiahla a sklonila som zrak.
,,Ty prepáč." zodvihol si korunu a prehrabol si vlasy. Skôr ako si dal korunu späť na hlavu som vzala uzdu do ruky a kráčali sme von.

➳➳

,,Chceš sedlo?"
,,Netreba." pokrútila som hlavou.
,,Dobre, ideme?" vyhupol sa na chrbát a čakal.
,,Tak.. dobre." nadvihla som obočie a vyskočila som svojmu koňovi na chrbát. On takisto sedlo nemal.
,,Čo si taká prekvapená?" usmial sa.
,,Ale nič." pokrútila som hlavou.
,,Naozaj?" uškrnul sa.
,,Áno." uistila som ho. Mykol plecami a popohnal svojho hnedáka. Ten sa rozbehol a tak som urobila to isté.

➳➳

Cválali sme mestom až sme prišli blízko jeho koncu a teda aj k domu kde býva Troy.
,,Tu si? Ja že nestíhaš." otočil koňa a zasmial sa. Dvere na dome sa otvorili a z neho vyšiel Troy. Z ťažka som vydýchla a robila som sa, že ho nevidím.
,,To tu ešte nebolo aby som ja nestíhala." prekrútila som oči. Usmial sa a kývol hlavou k Troyovi ktorý sa mu poklonil spolu s Ninou. Nina na mňa ani nepozrela, začo Troy pozeral ako na zjavenie.
,,To bol výsmech?" uškrnula som sa a podišla som vedľa neho.
,,Niee." zasmial sa princ. Pokrútila som hlavou.
,,Ako myslíte." uchechtla som sa a popohnala som svojho spoločníka. Ten sa rozletel ako blesk. Obzrela som sa za seba na princa. Jeho kôň stál na zadných, z nich sa odrazil do výšky a už uháňali za nami. Pokrútila som hlavou a sledovala som cestu pred nami. Vbehli sme do lesa a uháňali ďalej. Zastavila som až pri zamrznutom potoku niekde v lese.
,,Fajn, tak teda nestíham ja." mykol plecami keď konečne prišli.
,,Tak." zašepkala som, slabo som sa usmiala a potľapkala som koňa po krku.
,,Ale ten rozbeh bol nečakaný."
,,Aj vy ste sa nečakane rozbehli keď sme išli z hradu." uchechtla som sa a skočila som do snehu.
,,To máš zase pravdu." prikývol a tiež zliezol z koňa.
,,Ale dobehla som vás, vy mne nie." zasmiala som sa.
,,Veď som povedal že ja nestíham." rozhodil rukami.
,,Beriem." uškrnula som sa.
,,Pche." zasmial sa a pokrútil hlavou. Chvíľu bolo ticho.
,,Tu som ešte nebola." vydýchla som a obrovský biely obláčik sa vznášal až sa rozplynul.
,,Budem rád keď takto pôjdeme častejšie."
,,Ale ja nemôžem."
,,Prečo?"
,,Musím byť na hrade."
,,Ja som korunný princ, takže budeš musieť." uškrnul sa.
,,Na hrade ste mi povedali niečo iné, vaše veličenstvo." poklonila som sa a zasmiala.
,,Zatiaľ len vaša výsosť. Ale môžeš mi hovoriť William."
,,To nesmiem."
,,Keď to dovolím ja, smieš." usmial sa.
,,Nemám právo na takéto oslovenie." pokrútila som hlavou a zahľadela som sa na špičky mojich čižiem.
,,Chcem aby si ma takto oslovovala. Stačí?"
,,Pozrite vaša výs.."
,,William."
,,Princ, ani veliteľ vojakov vás tak neoslovuje a to je veliteľ. Ja som obyčajný vojak ktorý má chrániť kráľovskú rodinu."
,,Veliteľovi som to povolenie o mojom oslovovaní nedal, tebe áno."
,,Ďakujem, vážim si toto povolenie, ale musím ho odmietnuť."
,,Ako vidím tak teba neprehovorím, je tak?"
,,Je." prikývla som.
,,Tak dúfam že aspoň neodmietneš toto." vložil si ruku do vrecka a vzápätí ju vytiahol a z pästi mu visel kus stiebornej retiazky.
,,Čo to je?"
,,Náhrdeník."
,,Vaša výsosť, ani toto nemô.."
,,Je to rozkaz vojačka." zahľadel sa na mňa veľkými očami. Zmĺkla som keďže tomuto som už oponovať nemohla.
,,Je to taká maličkosť.." prezeral si retiazku v ruke.
,,Pre vás možno," sklonila som zrak.
,,Je to retiazka môjho starého otca."
,,Nemôžete mi dať retiazku kráľa!" ustúpila som o krok dozadu.
,,Smiem čo chcem. Pri boji mu vždy nosil šťastie, no raz si ho nedal a... preto ti ho chcem dať, aby ti nosil šťastie pri bitkách. Je na ňom hlava jeleňa s modrým diamantom medzi parohmi."
,,Ďakujem."
,,Neďakuj." usmial sa a postavil sa za mňa. Opatrne mi chladnú retiazku prevesil okolo krku a zapol.