Vojačka ✔️

LXXXI.

,,Vyzerá tak mierumilovne keď spí." začula som šepot, no stále som mala zatvorené oči a tvárila som sa, že spím.
,,Predstavte si ju ako normálnu ženu. Nie vojačku. Proste ženu... obchodničku alebo slúžku napríklad."
,,Neviem si to predstaviť." zachrapčal muž.
,,Nesmieme dovoliť aby ju kráľ alebo niekto z gardy zabil."
,,Súhlasím." a potom nastalo ticho. Keď dlho nič nehovorili, otvorila som oči. V rozmazanom pohľade som zaregistrovala izbu. Teplú a dnu prenikali lúče. Posteľ bola mäkká a prikrývka teplá a hrubá. Keď sa mi oči prispôsobili svetlu, začala som zisťovať kde sú muži. Všetci traja sedeli na kreslách neďaleko od postele a hľadeli na mňa ako keby som mala tri hlavy. Všetci traja mali prekrížené ruky na hrudi a nohy buď vystreté, prekrížené alebo prikrčené ku nohám kresla.
,,Dobré ráno." povedala som zachrípnutým hlasom a odkašľala som si.
,,Dobré." odpovedali jednohlasne. Posadila som sa, podoprela som sa rukami a rozhliadala som sa po izbe a potom som sa pozrela na seba. Na sebe som mala len košeľu a aj tá nebola moja. Preglgla som.
,,Vy ste ma... prezliekli?"
,,Nie, mohli sme?" uchechtol sa Chaol.
,,A kto?"
,,Jedna upratovačka hostinského." vychrlil Christoph.
,,Koho to je košeľa?" ukázala som na ňu.
,,Moja." povedal Chaol.
,,Ako som sa sem dostala? Lebo pokiaľ viem, naposledy som bola na lavičke."
,,Vďaka mne." usmial sa Ress.
,,Zaspala som, že?" obrátila som oči v stĺp a hodila som sa do vankúša.
,,Hej." uškrnul sa Chaol.
,,Kde mám veci?"
,,Dali sme ich hostinskej aby ich vyprala a zašila. Za ten rubín by sme tu predsa len nespali." zívol Christoph a ponaťahoval sa.
,,Dali ste aj svoje, dúfam." nadvihla som obočie.
,,Hej, neboj sa." zasmial sa Chaol.
,,Choďte sa najesť." kývla som bradou k dverám.
,,Už sme boli." usmial sa Chaol.
,,Tam máš svoje." kývol Ress na stolík. Pozrela som sa na neho. Bola na ňom tácka a na nej miska so zemiakmi a kusom mäsa. Potom jablko a pohár vína.
,,Ďakujem." vzala som mäso a zahryzla som sa.
,,Dobrú chuť." povedal Chaol a s plnými ústami som vďačne prikývla.

➳➳

,,Ďalej." povedala som nahlas keď sa ozvalo klopanie. Prešla hodina a nikde sme sa nepohli. Sedela som na posteli a oni na kreslách a len tak sme sa rozprávali a vymýšľali plány. To, čo rozprávali predtým, ako som sa zobudila som vypustila z hlavy.
,,Dobre ráno. Posiela ma hostinská s týmito vecami." ukázala žena na náruč poskladaného oblečenia.
,,Dobré. Polož to na ten stôl." kývla som na prázdny stôl. Prikývla, veci uložila na stôl a keď odchádzala, zahľadela sa na Chaola. Ten jej venoval rýchli pohľad a podišiel k veciam. Do líc sa jej nahrnula červeň a potom rýchlo odišla.
,,Dneska tu ostaneme. Zajtra ráno budeme pokračovať." zachripel Chaol a zobral si svoje vyprané veci.
,,Hoci možno je neskoro ale mali by sme ísť teraz."
,,Do pekla! A to ich nevie dať vysušiť?!" zaklial.
,,Je to mokré?" nadvihla som obočie.
,,Dá sa to žmýkať." chytil moje nohavice a vyžmýkal ich na dlážku.
,,Daj to sem." zamrmlala som a schmatla som všetky veci. S bolestivou chôdzou som vyšla von. Košeľu som mala našťastie dlhú do polovice stehien.
,,Idem za ňou." povedal Chaol. Začala som schádzať schody keď zabuchol dvere.
,,Vojačka." povedal vážne a otočila som sa.
,,No?" chytil ma za lakeť a vytiahol k sebe na chodbu.
,,Máš zranenú nohu. Mala by si sedieť na zadku a nie tu sa preháňať."
,,Nie je to až také zlé." zaklamala som a mykla som plecami.
,,Videl som akú grimasu si urobila keď si vstala z postele." uškrnul sa.
,,Dobre tak to znes a poriadne jej za toto za mňa vynadaj a nech porozmýšľa akú hodnotu má asi ten rubín keď ona robí toto."
,,Vynadám." usmial sa a vzal si jednou rukou veci a druhou ma vždy držal za lakeť. Uprene mi hľadel do očí a ja som mu pohľad opätovala. Slabo nadvihol kútik do úsmevu a pohľadom mi prechádzal z pier do očí.
Bol až príliš blízko a z jeho košele, ktorú mal na sebe bolo cítiť seno. Ktovie kde zase bol.
A mierne mu presvitala takže bolo vidieť svaly. Akoby ho trafil blesk.
,,Prepáč." zavrčal, vzal veci a kráčal dole schodmi. Oťapene som tam stála. Zatriasla som hlavou a vošla som do izby s prekvapeným pohľadom.
,,Čo budeme celý deň robiť?" opýtala som sa a sadla som si na posteľ a na nohy som si položila jedlo.
,,Ja pôjdem nájsť a kúpiť kone a Christoph pôjde nájsť lekára."
,,A Chaol?"
,,Chaol ostane tu."
,,A ja?"
,,Ty budeš sedieť tu, to sa ani pýtať nemusíš." uchechtol sa Christoph. Prekrútila som oči.
,,Máš dosť peňazí?" otočil sa Christoph na Ressa.
,,Hej a keď nie tak to vybavím inak." uškrnul sa.
,,Ako?" nadvihla som obočie v posmešnom úškľabku.
,,Poviem kto som. Sú poskladaní z kráľovskej stráže." uškrnul sa.
,,Chaol by mal ísť s tebou, pôjde sa ti zle so štyroma koňmi."
,,Nie. Chaol ostane pekne krásne tu a bude ťa strážiť, lebo mám pocit, že hneď ako sa rozpŕchneme, ty sa zaberieš hocikam riešiť hocičo, len aby si nemusela trčať tu." zasmial sa Ress a mykla som plecami.
,,Poď Ress." kývol bradou Christoph k dverám.

➳➳

,,Povedala, že už sa to nebude opakovať." trhlo ma a otočila som sa od okna k dverám.
,,To si ty." povedala som si pre seba.
,,Všetko zavesila nad oheň." s rukami vo vreckách podišiel ku kreslu a zvalil sa naňho.
,,Dobre." prikývla som a vykročila som k veciam.
,,Prepáč za to čo som... skoro urobil na chodbe." zašepkal. Hlavu zaklonil a oprel ju o operadlo a hľadel do stropu.
,,Bolo to len skoro, neurobil si nič." povedala som a prikývol. Nastalo ticho, počas ktorého som urputne premýšľala.
,,Chaol..." vykĺzlo zo mňa
,,Áno?" zodvihol hlavu a pozrel na mňa
,,Je niečo, čo by som mala vedieť o tvojich citoch ku mne?" nechcela som, no musela som sa to opýtať.
,,Možno áno, možno nie." prekrížil si ruky na hrudi a nohy vystrel.
,,Je to tá najhoršia možná cesta ak áno." vydýchla som.