Vojačka ✔️

VII.

Hľadela som von oknom a sledovala, ako sa okolie ponára do čoraz väčšej tmy, ktorú miernili len plamienky v strieborných lampášoch.
Bolo niečo okolo polnoci a podľa hluku som usúdila, že sa to v sále práve len začalo rozbiehať. A zrejme už aj nastal môj čas.
O nejakú chvíľu mi na dvere zaklopala slúžka aby mi prišla pomôcť so šatami.
,,Poslal ma veliteľ, vraj sa ponáhľate,"

➳➳

Mala som na sebe všetko čierne, hrubé a kožené. Už teraz mi bolo horúco.
Chodila som hore dole po izbe a rozmýšľala, ako to celé urobím.

➳➳

Už by som mohla ísť.

Cez rameno som si dala remeň, na ktorom bol tulec s desiatkami šípov, okolo pásu ďalší remeň, na ktorom bola pošva a v nej meč. Do čižmy, v ktorej bola našitá pošva, som si strčila dýku. S čižmy mi iba vytŕčala čierno-červená rúčka zakončená železnou malou guľou.
Skontrolovala som, či mám všetko čo by som potrebovala a poslednýkrát som sa poobzerala po izbe.
Zatvorila som dvere a spolu s ozvenou som kráčala po chodbe.
Po celom hrade sa ozývala tlmená hudba a smiech hostí.

➳➳

,,Bol tu veliteľ?" vošla som do kuchyne.
,,Áno, hneď vám otvorím sklad," prikývla slúžka v hnedo-bielych šatách a vydala sa krížom cez veľkú kuchyňu s niekoľkými pecami, komínami, ohňami, poličkami a skrinkami.
Následovala som ju az na druhu stranu, kde otvorila väčšie dvere a mňa ovial chlad. Striaslo ma. Asi nebol najlepší nápad byť teraz takto v teple naobliekaná.
Kráčali sme dole točitým schodiskom, taž sa pred nami objavili ďalšie dvere.
,,Naberte si koľko potrebujete. Zatiaľ vám nalejeme víno,"
,,Dobre," prikývla som a slúžka sa vydala hore schodmi, zatiaľ čo ja som vykročila do chodby plnej poličiek a vôní.

➳➳

,,Nech sa páči," podala mi štyri kožené čútory.
,,Ďakujem," dala som si to do druhej koženej kabely a vykročila som von.
Kráčala som do stajne po svojho koňa.

➳➳

,,Musíme ísť," potľapkala som ho po sivom krku, na chrbát som mu prehodila dve deky, odopla som ho z reťaze a vyskočila mu na chrbát.
Zaerdžal a rozklusal sa.
Len čo sme vošli do tmy, ďaleko od hradu, celá som sa roztriasla, nie kvôli chladu.
Po chvíli som Asfora naviedla do záhrady, trochu som sa v sedle skĺzla na kraj a z kovovej čiernej tyče s nejakými vzormi, so zahnutým koncom, ktorý pripomínal vešiak, som vzala menší, no za to ťažký strieborný lampáš.

➳➳

Pred bránou som sa poslednýkrát pozrela na svietiaci hrad a čakala som, kým sa zadná brána otvorí.
Vojakom, ktorí mi otvorili bránu, som kývla hlavou a rozbehli sme sa do tmy.
Jediné čo nám svietilo bol lampáš.
Len čo som vyšla za hradby, okamžite som sa ocitla v lese, po ktorom blúdil ľadový vánok.

Už len sa vyhnúť Južanom a všetko bude v poriadku.

➳➳

,,Čo to...?" zastavila som Asfora na lúke v obkolesení stromov.
Hneď mi došlo, že sa mi to muselo len zdať, keďže pokojne stál.
Vzdychla som si a popohnala ho.
Zatriasol krkom a roztryskal sa ďalej.

➳➳

Po dlhej ceste som začínala mať divný pocit.
Celú cestu popred nás nič neprebehlo a to je hlboká noc a vlci si hľadajú potravu, tak ako líšky.
Nie žeby mi to vadilo, no nepáčilo sa mi to.

➳➳

,,Teraz neviem, či pôjdeme celú noc alebo sa tu uložíme," nahlas som dumala.
,,Urobíme to takto. Ak mi po tamtú zákrutu nebude zima na ruku, zostaneme. Ak áno... musíme ísť,"
Stiahla som si z ruky rukavicu a Asfora som pobiedla ku kroku.
,,Nič z toho." po chvíli som si dala rukavicu na ruku keďže mi od zimy znehybneli prsty.

Musíme ísť ak chceme prežiť.

➳➳
O TÝŽDEŇ NESKÔR

Keď o niekoľko nekonečne dlhých dní a nocí začalo znovu svitať, uvidela som obláčiky dymu.
Nie, neboli moje ani Asforove. Boli väčšie a vychádzali odniekiaľ z lesa.
Švihla som uzdou a Asfor sa roztryskal.

➳➳

Zastavili sme pred malou chalúpkou z ktorej komína vychádzal dym.
Asfora som uviazala pod malí prístrešok a deky som roztiahla tak, aby ho pokryli celého.
Už som cítila ako mi odchádzajú končatiny.
Podišla som k dverám a zaklopala som.
O nejakú tu chvíľu sa dvere otvorili a stála v nich starena.
,,Och dieťa zlaté! Poď sem, rýchlo!" zalámala rukami, nahnala ma dnu a posadila ma vedľa teplej pece.
Odmrznuté končatiny zachytili to teplo a začali ma bolieť. Skrúcala som sa tam ako had.
A to nemusí byť ani prirovnanie, som bezcitný had. A to k tomu hady cit majú.

➳➳

,,Odkiaľ ideš?" podala mi misku s letnou vodou. Položila som si ju na kolená a ponorila do nej ruky.
Od úľavy som vydýchla. Prsty sa mi začali uvoľňovať.
,,Z hradu,"
,,Och! A to ako... dlho?" dala mi dole kapucňu a na mojích tmavých vlasoch hneď bolo vidno, že nejdem chvíľu. Boli úplne zmrznuté a končeky som mala zmrznuté na cencúle.
,,Päť dní, myslím,"
,,Prečo?" pohladila ma po vlasoch.
Odtiahla som sa.
,,Musím sa dostať na Východ,"
,,Išla si aj v noci?"
,,Nusela som. Nemáte nejakú teplú vodu? Môjmu koňovi by pasovala,"
,,Áno," prikývla.
Na to, že vyzerá staro skáče od pece po celej chalúpke ako sŕna.
Neveriacky som na ňu pozerala ako zdvihla vedro s vodou na pec.
,,Dievča zlaté, za dvadsaťpäť rokov samoty si zvykneš," milo sa usmiala.
Prikývla som a odpila som si z čaju ktorý mi nachystala.

➳➳

,,Chcela by si niečo zjesť? O chvíľu budú zemiaky,"
,,Svitá a vy už máte navarené?" znovu som vyvalila oči.
,,Keď nemôžem spať tak si navarím," znovu sa usmiala. Prikývla som.
,,Máš krásne oči," sadla si oproti mne.
,,Ďakujem," kývla som.
,,Prečo sa neusmievaš?" zapichla sa do mňa svojími svetlo modrými očami a nasilu som sa usmiala.
,,Usmievam,"
,,Ale určite máš dôvod. Nemusíš mi to rozprávať ak nechceš." usmiala sa a vrátila sa k peci, čím zavládlo ticho.
,,Keď ťa tak sledujem, si vypracovaná. Nie si útla ako iné dievčatá,"
,,Som vojačka," povedala som, akoby to bola samozrejmosť.
,,Och! Dievčatko! Ty?!"
,,Uhm, aj keď niesom dievčatko. Ale áno," mykla som plecami.
,,Ale to nie je dôvod prečo sa neusmievať,"
,,Nie tak celkom," mykla som plecami.
,,Ťažké detstvo?" opýtala sa len.
,,Áno," prikývla som a zase nastalo dlhé ticho.
,,Takže budeš jesť?"
,,Nie. Čím skôr vyrazím, tým skôr budem na Východe,"
,,Kráľovská rodina tam nie je. Išla na zimný ples. K vám,"
,,Viem, bola som tam," pomaly som vstala a ponaťahovala som sa.
,,Ďakujem za všetko." vykročila som k dverám.
,,Nemáš zač. Hocikedy sa zastav ak to bude možné," usmiala sa.
,,Ďakujem." otvorila som dvere a vykročila von s ňou v pätách.
,,Krásny kôň," usmiala sa a pohladkala Asfora.
,,Ďakujem. Keď tak rozmýšľam, odkiaľ beriete jedlo, keď bývate tak ďaleko od dedín?"
,,V lete si pestujem a v zime chodím na trhy,"
,,Pešo?" zahľadela som sa na Asfora.
,,Áno," usmiala sa akoby nič.
,,Nechajte si ho," kývla som na Asfora po chvíli rozmýšľania.
,,Nie! Ty pôjdeš ako? Pekne si ho zober!" krútila o zlomkrky hlavou.
Objala som Asfora okolo krku na rozlúčku.
,,Nie, zachvíľu som tam. Vám sa hodí viac ako mne," brodila som sa k ceste.
,,Zachvíľu? Ešte aspoň dalsich päť dní!"
,,Veď hovorím, zachvíľu. Nechajte si ho a neodvrávajte mi,"
,,Neviem ako ti poďakovať! Mohla som ti dať aspoň nejaké strieborňaky,"
,,Nie," pokrútila som hlavou.
Posledný pohľad som venovala Asforovi a panej, ktorá ho viedla do drobnej stajne na druhej strane domu.
Kývla som im a vydala som sa do lesa.