Vojačka ✔️

XXXII.

,,Tak ten bol dobrý." rozosmial sa na plné hrdlo.
,,Naozaj!"
,,Nevymýšľaj si."
,,Hovorím pravdu! Naozaj vás nepoznám! Neviem kto ste a neviem kto som ja!"
,,Heh, vieš dobre klamať." usmial sa.
,,Neklamem." vyšmykla som sa vojakom a kľakla som si do snehu.
,,Pustite ju a môžete ísť späť."
,,Rozkaz." postavili sa do pozoru a potom odišli.
,,Nechajte ma." hovorila som so zatvorenými očami.
,,Pozri sa na mňa." zdvihol mi bradu. Čupel predo mnou a skúmal ma pohľadom.
,,Chcem ísť preč."
,,Kam?"
,,Neviem." pokrútila som hlavou a znovu som sklonila pohľad.
,,Pôjdeš so mnou?" opýtal sa slabo.
,,Kam?"
,,Na hrad."
,,Na hrad?"
,,Uhm."
,,Kto ste?"
,,William viac pomlčím.. vojačka."
,,Vojačka? Aká vojačka?"
,,Ty si vojačka." usmial sa a vstal.
,,Neverím vám."
,,No.. ak mi hovoríš pravdu tak mi bude dlho trvať aby som si u teba vystál svoje miesto, že?" obzeral sa ponad mňa.
,,Neviem." zamrmlala som a začala som si prstom kresliť do snehu.
,,Čo to kreslíš?" znovu si čupol ku mne.
,,Hviezdu."
,,Hviezdu?"
,,Áno."
,,Prečo?"
,,Videla som ju v mojích snoch."
,,Akých snoch?" zamračil sa.
,,No, v tých čo sa mi snívali skôr ako som sa prebrala."
,,Poď, porozprávame sa o tom na hrade."
,,Tak.. tak dobre." postavila som sa a William zapískal. Hneď na to k nám pribehol kôň. Pomohol mi vysadnúť a kôň sa rozbehol na hrad.

➳➳

,,Tak, tu si sadni." ukázal na posteľ. Mykla som plecami a posadila som sa. William si vzial stoličku a sadol si oproti mne. Hrýzla som si do pery.
,,Tak?"
,,Čo si pamätáš spred toho čo sa stalo?"
,,Čo sa stalo? Nič si nepamätám."
,,Dobre tak k tomu sa vrátime neskôr. Akú hviezdu?"
,,Tú čo som si kreslila?"
,,Hej tú."
,,No tak tá sa mi zdála a som ňou priam posadnutá a.."
,,Čo máš s okom?" vystrel sa a natiahol ku mne ruku. Položil mi ju na líco a zamračil sa.
,,Čo?"
,,Prečo máš jedno čierne a druhé.. biele?!"
,,Hej?" rozosmiala som sa.
,,Nesmej sa!"
,,Aj ty si vieš dobre vymýšľať William." stále som sa smiala.
,,Prečo?"
,,Ja neviem.." uškrnula som sa.
,,Veď ty sa dosmeješ." vstal a zo stolu mi podal malé zrkadlo.
,,Tak sa teda pozri.."
,,Čo?" zatvorila som oči a znovu ich otvorila. Mal pravdu.. jedno bolo biele a druhé čierne. Vystrašene som sa pozrela na neho.
,,No vidíš?" zavrčal.
,,Hviezda.."
,,Kde?"
,,Tam." ukázala som von oknom. Vstala som a kráčala som k oknu. Otvorila som ho a natiahla som sa.
,,Hej! Skoro si vypadla!" skríkol, chytil ma a držal v rukách.
,,Hviezda!"
,,Kľud! Ukľudni sa!"
,,Musím ísť za ňou!" skríkla som.
,,Prečo?!"
,,Musím." položil ma na zem a znovu som kráčala k otvorenému oknu.
,,Jediné čo teraz musíš je, že pôjdeš za lekárom."
,,Nie, musím ísť za hviezdou, aby ma zbavila môjho trápenia."
,,Čo si povedala?"
,,Že musím ísť za ňo.."
,,Nie to potom."
,,Že ma zbaví môjho trápenia."
,,Akého trápenia?"
,,Trápenia v mojom živote predsa." znovu som bola pri okne a sledovala som krútiacu sa hviezdu. Usmiala som sa a stúpila som si na parapet. Znovu ma chytil a stiahol k sebe.. silno chytil a vliekol niekam preč.
,,Pusti ma." kopala som nohami.
,,Ticho!"

➳➳

,,Musíte jej pomôcť." povedal zrejme lekárovi a posadil ma na stoličku.
,,Čo sa jej.. prebohov to čo má s očami?"
,,Tiež by ma zaujímalo."
,,To je tá čo ju porazilo v tom Čiernom lese?" chcela som niečo povedať no nakoniec som si to rozmyslela.
,,Hej tá."
,,No.. ale les nemá zapríčinenie s tými očami."
,,Ako to viete?"
,,No lebo je druhá ktorá prežila a ten čo tu bol predtým je normálne zdravý."
,,Hm.." zamyslel sa. Ruky si založil za chrbát.
,,Ale nejako čudne jej zapácha tá jej šatka.. fuj!"
,,Čo?"
,,Čierna orchidea.. ale nie výpar ale jed."
,,Čo?" vyvalil oči.
,,Niekto jej dal jed."
,,Aký jed?"
,,Jed z Čiernej orchidei. Je oveľa nebezpečnejší ako samotný výpar."
,,To jed môže za to ako sa správa? Aj za tie oči? Veď ich mala zelené!"
,,Zrejme áno. Čierné sú preto lebo Čierna orchidea je čierna a biela... to neviem prečo."
,,Nemáte niečo aby sa ukľudnila a nebehala za tou hviezdou?" pravou rukou si stisol ľavý lakeť a ľavou rukou si pošúchal tvár.
,,Akou hviezdou?"
,,Stojí v izbe a strašne chce vyskočiť z okna lebo vidí hviezdu." pohodil rukou.
,,Tá hviezda značí smrť."
,,To som už zistil."
,,Ten kto jej to dal chce, aby zomrela."
,,Liek nie je?"
,,Mám tu niečo čo som niekoľko rokov nepoužíval a slúži na toto,"
,,A to ju prestane vídať?"
,,Koho?"
,,Hviezdu."
,,Áno, ale nie na dlho. Ten kto jej dal ten jed by mal mať aj protijed. Toto je len také na upokojenie aby sa nezabila."
,,Tak jej to dajte, už ju postrážim."
,,Nedokážete ju ustrážiť."
,,Ale áno."
,,Je to nad vaše sili."
,,Daj ruky preč!" zamračila som sa keď mi dal pred tvár fľaštičku z nejakou tekutinou.
,,Tak sa toho napi."
,,Čo to je?" pozrela som sa na Williama.
,,Ehm.. len také. Na vypitie, je to dobré." usmial sa.
,,Jedno šťastie." napila som sa trochu a zatriasla som hlavou.
,,Len toľko?" opýtal sa William.
,,Áno. Viac nemám. Čo najskôr treba nájsť toho s protijedom lebo sa môžeme rozlúčiť z jej zdravým rozumom."
,,Čo tak pozeráš?" opýtala som sa Williama.
,,Nič.. len, že máš konečne normálne oči." zamrmlal. Kývla som hlavou.
,,To biele oko bude mať len vtedy keď zase uvidí tú hviezdu?"
,,Tak to vyzerá."
,,Dobre, ďakujem."
,,Toto jej treba dávať vždy pred spaním. Podľa toho kde bude, aby sa nestalo niečo čo nechcete.."
,,Uhm." prikývol. Pomohol mi vstať a viedol ma dlhými chodbami a schodiskami.

➳➳

,,Oddneska budeš bývať tu."
,,Tu? V hrade? V tvojej.. izbe?"
,,Áno. Budem na teba dávať pozor."
,,No... dobre."
,,Nedovolím aby sa ti niečo stalo." zašepkal, no stále som to počula.