Vojačka ✔️

XLVIII.

,,Tu bude tvoja komnata." zastavil kapitán na chodbe a pozdravil štyroch vojakov, ktorí stáli pri dverách.
,,Tu?" postavila som sa medzi nich pred dvere.
,,Áno,"
,,Uf.. dobre. Ďakujem." nadvihla som obočie a chytila som kľučku. Predo mnou sa ocitla obrovská komnata.

Moje.. nervy.

Toto bolo ako trikrát vojačská komnata na Severe. Veľká postel, kozub, dva kreslá, vaňa, šatník. Prekvapene som prikývla a kráčala som ku kozubu, v ktorom tlal oheň. Obhorené polená sa lámali a vydávali príjemný zvuk. Za mnou stál kapitán s vojakom, ktorý mal stráž aj pred mojou celou. Zamračila som sa a hľadela som na nich.
,,Zajtra pôjdeš za kráľom, chce ti dať zmluvu."
,,Dobre."
,,A toto bude tvoj osobný vojak."
,,Načo? Sama som vojačka, dokážem sa o seba postarať sama." uškrnula som sa.
,,To viem, no si... dajme tomu nebezpečná a nová."
,,Že nebezpečná. Načo ma potom chcete za vojačku?" rozosmiala som sa.
,,Si... výnimočná?"
,,Aha." uchechtla som sa.
,,Si stará škola, chceme ťa na svoju stranu a preto na teba budeme dávať pozor. Ak budeme presvedčení, že si na našej strane, stráž stiahneme. Preto máš aj pred dverami štyroch vojakov."
,,Prečo?"
,,Aby si náhodou neušla."
,,To nemienim." vzdychla som si. Neklamala som. Toto všetko mi príjemne hralo do kariet. Oslobodím Aster, pošlem ju kade ľahšie, vyhľadám Mikaela s tým mužom a pekne krásne ich vyspovedám, vynadám im a zhodím ich z balkóna... a to som ešte milostivá!
,,Dobre, zoznámte sa. Rovno pod tvojím balkónom je cvičný pľac."
,,Ďakujem." kývla som hlavou a kapitán odišiel.
,,Tak, vojačka..." vydýchol vojak a posadil sa na kreslo. Nadvihla som obočie a sledovala som ho ako si vyložil nohy na stôl.
,,Mohol by si si, prosím ťa, zložiť tie nohy?"
,,Som uťahaný."
,,Myslíš, že mňa to zaujíma? Okamžite ich daj dole lebo ťa zatvorím na tom balkóne a nepustím ťa pokiaľ nebudeš mať omrzliny."
,,Bohovia, koho mi to pridelili." vzdychol si.
,,Tak, nie je to moja chyba." mykla som plecami.
,,Hej mimochodom, ja som Chaol." prikráčal ku mne a podal mi ruku.
,,Aj ty? Ja som vojačka..." povedala som pomaly a zatriasla som mu rukou.
,,Jak aj ja? A teší ma." usmial sa a čierne oči sa mi rozjasali.
,,Lebo aj kapitán sa volá Chaol."
,,Čo? To máš odkiaľ?" rozosmial sa.
,,To mi povedali krajčírky."
,,Ony sú sto rokov dozadu. Ja som Chaol a kapitán je Lorenz Wellington."
,,Tak prečo mi povedali že je Chaol?"
,,Povedali kapitán Chaol?"
,,Hej."
,,Musím sa ísť opýtať, takú somarinu vedia povedať len ony." pokrútil hlavou.
,,Uhm." prikývka som a pustila som mu ruku. Aj som zabudla že som ju držala.
,,Takže ja si znovu sadnem a budem čakať na tvoje rozkazy." žmurkol na mňa a znovu sa posadil. Pozrela som sa von oknom a unavená som si sadla na druhé kreslo vedľa Chaola a hľadeli sme do praskajúceho ohňa. Konečne som sa posadila do niečoho mäkkého a teplého. Očkom som sa na neho zahľadela. Z hlavy si dal dole striebornú prilbu pod ktorou mal reťazové brnenie a spod neho sa vynorili tmavé vlasy. Stiahol si ťenkú reťaz z hlavy ako kapucňu a prehrabol si vlasy a keď išiel prilbu položiť na stôl, zahľadel sa na mňa. Okamžite som otočila hlavu k svojej posteli a akože som si ju prehliadala. Zasmial sa.
,,Chaol?" otočila som podľad na oheň.
,,Áno?" znovu si vyložil nohy na stôl.
,,Napadol si už Sever?" vzdychla som si a nekomentovala som jeho udomácnenie.
,,Prečo? Aha.. no hej. Nepamätáš?"
,,Čo by som si mala pamätať?"
,,Skoro si mi odsekla ruku!"
,,Ja?" vyvalila som oči.
,,Hej."
,,Je to dosť možné." uškrnula som sa.
,,Nebola síce veľká tma ale jedno som si všimol."
,,Čo?"
,,Mala si zelené oči."
,,No to hej..."
,,Mala si ich krásne... ehm... no... heh."
,,Už to nikdy také nebude. Už nikdy nebudú krásne zelené."
,,Ako to že sú čierne?"
,,Čierna orchidea."
,,Och nie."
,,Och áno." rozplietala som si dlhé čierne vlasy z vrkoča.
,,Môjho otca pripravila Čierna orchidea o zrak."
,,Naozaj?"
,,Uhm." pretrel si čelo.
,,Ako sa mu to stalo? Ak mi to teda chceš povedať."
,,Prídeš mi celkom iná ako keď som mal proti tebe bojovať, tak... rád ti to poviem."
,,Beriem to ako kompliment. Začni." usmiala som sa.
,,Môj otec bol vojak na Východe. Tiež som pôvodom odtiaľ no to ti poviem neskôr. Mali výpravu cez Čierny les do Elonu. To je menšia krajina patriaca pod Východ." kreslil akoby mapu do vzduchu.
,,Uhm." prikývla som.
,,A išli cez ten les a môj otec bol pešiak, kráčal popredu a tá orchidea rástla pri ceste a stúpil na ňu. Nevedel o tom a zpredu začul nejaký zvuk tak si kľakol a tá orchidea vypustia tú prekliatu vec a jemu to išlo rovno do očí. Stratil vedomie, začali sa mu halucinácie, vždy trepal o nejakej hviezde a hlase. Keď prišli do Elonu, pomohli mu, našli protijed. Zrak sa mu začal rozjasňovať a chvíľu videl. Ráno keď sa zobudil tak nevidel nič. Len slabé biele svetlo, ako keby umieral. Je to už štyri a pol roka, takže nezomieral. Stále to tak vidí a... no chcel by som ho vidieť."
,,A prečo si tu?"
,,Juh napadol Východ, bol som sopliak a mal som toľko odvahy, že som bol schopný zabiť hocikoho. Vzal som sekeru ktorou som rúbal drevo a hodil som ju po kapitánovi gardy. Sekera mu zasiahla nekrytý krk a preťala mu chrbticu. Dvaja vojaci ma ovalili a odvliekli tu. Mal som ísť hneď na popravu, no kráľ mi odpustil, keďže sa mu zapáčila moja odvaha a nechal si ma tu. Odvtedy nosíme aj reťazové brnenie, vysoké goliere od brnenia bolo na dve veci."
,,Ochraňoval si otca?"
,,Uhm." prikývol.
,,Na tvojom mieste by som urobila to isté."
,,To by urobil každý."
,,Pochybujem, málo kto naberie odvahu zabiť kapitána kráľovskej gardy." uškrnula som sa.
,,Heh."
,,Odvtedy si otca nevidel?"
,,Nie,"
,,Ako dlho si tu?"
,,Štyri roky. Odtiahli ma mesiac po tom keď sa mu to stalo."
,,Aha."
,,Dúfam, že ešte žije. Starali sa o neho moje sestry a matka."
,,Matka..." zopakovala som tak hnusne ako on, no pošepky.
,,Odišla s vojvodom. Netrápilo ju, že otec oslepol, proste odišla. Po dvoch mesiacoch sa vrátila."
,,Ako vieš?"
,,Bol som tu v meste a stretol som mladšiu sestru Annu. Hneď ako som zbadal jej tvár, bol som šťastný a rozbehol som sa k nej. No ona ma ani nespoznala. Hľadela na mňa ako na zabijaka. Musel som jej povedať dokonca jej tajomnstvo čo mi povedala pred ôsmimi rokmi! Ledva som ho zo seba vytiahol. Potom mi všetko vyrozprávala. Slzy sa jej tlačili do očí. Moja mladšia sestrička... už sa mi pomaly ich tváre rozmazávaju."
,,Ktovie či nebola skôr aj tvoja mama slepá." chcela som to povedať len v mysli no nejako mi to vykĺzlo.
,,Aj ja som už nad tým rozmýšľal!" rozosmial sa.
,,S akým vojvodom odišla?"
,,Spomeniem si... Halles? Alebo tak nejak."
,,Vojvoda Halles... hmmm... fuj! On?! Niekoľkokrát som ho stretla na Severe v meste... ešte teraz mi je zle." striasla som sa keď sa mi pred tvárou zjavili jeho hnijúce zuby, červené oči a popraskaná tvár.
,,Ja som ho videl raz a teraz by som ho najradšej obesil."
,,Raz ti pomôžem." zasmiala som sa.
,,Budem poctený tvojou prítomnosťou."
,,Ešte aby si nebol." uškrnula som sa.
,,To by som si nedovolil. Je čas na večeru, poď."