Vojačka ✔️

XII.

,,Kam ideš?" opýtala sa Nina.
,,Ja.. idem len von." kývla som bradou cez plece na dvere. Prikývla.
Na hlavu som si dala kapucňu a chytila som zdobenú rukoväť na meči v pošve. Vyšla som von. Vládol kľud a ticho. Trošku snežilo a vietor nefúkal tak ako posledné dni.
Kráčala som do lesa dúfajúc, že toho muža nájdem.
Na tvár som si dala čiernu šatku, ktorá mi zakrývala nos a ústa. Zväčša som ju používala len pri boji.
Pomaly sa stmievalo.
Kráčala som lesnou cestou až k miestu kde muž s nami naposledy bol.
Keď som prišla na miesto, snažila som sa hľadať stopy jeho koňa, keďže od obedu skoro vôbec nesnežilo.
Kráčala som zasneženou cestou dúfajúc, že idem dobre. No zrejme som nešla. Zamračila som sa, zastavila som a obzerala. Urobila som pár krokov a začula som jemné prasknutie. Zamrzla som a pozrela pod nohy. Stúpila som do pasti. Lano mi stiahlo nohy a potiahlo. Vykríkla som. Spadla som na zem a udrela som si hlavu. S veľkou bolesťou som visela dole hlavou. Najväčší problém bol, že meč mi vypadol a ležal podo mnou v snehu.

Mohla som sa aspoň rozlúčiť. Teraz keď ma nenájdu, tak bude zo mňa akurát tak cencúľ.

Bolesť v hlave stupňovala a ja som nevedela čo robiť. Mohla som sa vyšvyhnúť hore, no hlava mi to nedovoľovala a ani by mi to nepomohlo keďže by som nemala s čím preseknúť lano. Visela som tam obesená za nohy, rukami spustenými popri hlave a točila som sa dookola. Znudene som pozerala na svet okolo. Točila som sa a točila až mi to išlo na hlavu.
Keď už bola skoro tma, začala som strácať nádej. Nádej som mala len v jedno - v to, že sa konečne prestanem točiť.
Akurát točenie zoslabovalo, keď sa vedľa mňa zjavila postava. Najpr som si myslela, že to je výplod mojej hore nohami otočenej mysle, no keď som sa obrútila aj druhýkrát, stále tam stála a ešte bližšie.
,,Do pekla!" zľakla som sa a päsť mi vystrelila a trafila do nosa tú postavu.

Muž v bielom!

,,Au!" zavrčal a chytil sa za nos. Tým, že keď som mu strelila päsťovku ma odrazilo a teraz som letela oproti nemu. Celou silou som do neho vpálila a on spadol na zem. A mňa zase hojdalo a točilo. Rozhodila som rukami.
,,Do šľaka!" ležal na zemi. Dal si dole bielu šatku, presne takú akú mám ja. Bola celá od krvi. Kusla som si do pery a prekrížila som si ruky na prsiach a zase som čakala kedy sa dohojdám.
,,Kebyže viem, tak tu ani nejdem." postavil sa a guľu snehu si priložil k nosu.
,,Tak si tu ani nemal ísť." prekrútila som oči.
,,Ale pozrime sa. Nepoznám ťa?" naklonil hlavu.
,,Mohol by si ma dať dole, keď už si tu."
,,Takto to nechodí, najprv musíš niečo pov.."
,,Prosím, dáš ma dole? Ďakujem." sladko som sa usmiala, hoci to nevidel.
,,Tak." odhodil guľu a vzal meč.
,,Ale nie tak!" zvískla som keď presekol lano. Už som si myslela, že zase spadnem a udriem si hlavu, no našťastie mi položil ruku na chrbát a tak som pristála na nohy.
,,Aj nabudúce." uškrnul sa.
,,To dúfam už nebude potrebné." hľadela som mu do tváre, no kapucňa zabraňovala dobremu výhľadu. Hneď ako si všimol, že ho skúmam, zohol sa po masku a dal si ju. Zrejme mu bolo jedno že je od krvi.
,,Uvidíme." zasmial sa. Chvíľu som čakala či sa uvedomí. Neuvedomil.
,,Môžeš ma pustiť." upozornila som ho keďže mal stále ruku na mojom chrbte.
,,Oh.. prepáč." uškrnul sa. Zohla som sa po meč a popravila som si masku.
,,Hej!" vyvalila som oči.
,,Čo?"
,,To je moje!" vytiahla som mu dýku z čižmy.
,,Nie je. Je to toho dievčaťa." kývol rukou za seba akoby tam to "dievča" bolo.
,,Vieš čo... och! Daj mi ju." povedala som a začala som sa s ním preťahovať o dýku.
,,Pusti ju." povedal pokojne.
,,Nie ty!"
,,Ako chceš.." pustil dýku a mne presvištala čepeľ okolo boku. Vystrašene som na ňu hľadela a potom na muža predo mnou.
,,Bohovia." vydýchla som.
,,Prepáč."
,,Už som ju videla zapichnutú." strčila som si ju do čižmy. Cúvla som. Chytil ma nad lakeť a pritiahol k sebe.
,,Ak si ty to dievča, povedz mi, o akých vojakov ide." zasyčal mi do tváre.
,,Vedela som, že nedáš pokoj. Poď aspoň tam, kde nikto nebude." odtiahla som sa.
,,Prečo?"
,,Nepotrebujem aby to niekto počul."
,,Hm, poď." kývol hlavou a následovala som ho.

➳➳

,,Vyskoč." ukázal na jeho obrovského bieleho koňa. Zafunela som a vyskočila som na neho. No vzápätí som sa skĺzla dole keďže som na chrbte mala len jednu nohu a ten kôň bol príšerne vysoký.
,,Och, vy ženy." zalámal rukami a s rúk mi urobil stupák. Postavila som sa na jeho ruky a vyšvihol ma na koňa.
,,Poď dole." potľapkal koňa.
,,Ja?"
,,Nie, ten kôň."
,,Teraz som tu vyšla." prekrútila som oči a chcela som sa skĺznuť no chytil ma za stehno a zastavil.
,,Hovorím, ten kôň." povedal a kôň si pomaly ľahol.
,,To nemyslíš vážne!"
,,Myslím." zasmial sa a sadol si predo mňa.
,,Ja sa mám chytiť kde?" zapriadla som.
,,Žeby si sa mohla chytiť mňa?" pozrel sa na mňa ponad plece. Urobila som grimasu.
,,Nehryziem." zasmial sa.
,,No zo začiatku by som dvakrát nepovedala."
,,Tak vieš.." mykol plecami. S veľkou nevôľou som ho objala okolo pásu a kôň sa rozbehol.
Vo vetre mi vial plášť a spadla mi kapucňa. V tú chvíľu sa muž obzrel. Okamžite som si ju dala späť a tvárila som sa, že nič. Pokrútil hlavou a na očiach som mu videla, že sa usmial.