Vojačka ✔️

LI.

Postavila som sa no hneď ma znovu zvalil úderom do brucha. Zasyčala som a on si kľakol. Jednu nohu preložil cezo mňa a druhou si kľakol vedľa môjho boku. Hrot palice mi priložil k hrdlu.
,,Nabudúce si rozmysli koho provokuješ."
,,Nie, nerozmyslím si to!" zavrčala som a tupou stranou sekery som mu strelila po zápesní. Zanadával a potom som mu strelila aj po druhom. Pustil palicu a ja som sa ani neviem ako dostala spod neho.

Do pekla!

Odskočila som keď mi z rúk vytrhol palicu.
,,Teraz sa zasmejeme." rozkrútil palicu. Cúvala som až som si uvedomila, že niekde je čiara. Otočila som sa. Kruh sa končil rovno za mojou pätou. Vydýchla som a rýchlo som okolo neho odskočila. Jednou rukou pustil palicu a mne udrel po krížoch. Šťavnato som zanadávala a chytila som sa za kríže. Otočila som sa a uštedril mi ďalšiu po sluche.

Do čerta aj s ním!

Vyskočila som s veľkou biedou na nohy a prižmúrila som oči. Všetko som mala zahmlené. Rútil sa na mňa. Vyhodila som sekeru. Vo vzduchu sa otočila a tupú časť čepele som chytila do ruky. Uškrnula som sa a rozbehla som sa proti nemu. Išiel sa rozohnať. Usmiala som sa, podkopla som si nohu a v rýchlosti som sa šmýkala po snehu. Nestihol zareagovať a už som letela popod neho. Drevenou rúčkou som sa v rýchlosti rozohnala a celou silou ktorá sa mi v ruke v tú chvíľu nazbierala som mu odrela do rozkroku. Až ma rozbolela ruka a obrátila som sa na brucho. Veľkými očami som ho sledovala ako sa skrúcala na zemi. Rýchlo som vstala. Nohy sa mi šmýkali no utekala som k nemu skôr, ako by sa postavil. Odkopla som palicu ďaleko z dosahu. Otočila som si sekeru v ruke a nohou som mu stúpila na chrbát a pritlačila som ho k zemi. Jednú ruku so sekerou som naprahla a druhú som mu priložila ku krku. Usmiala som sa a všetci čo boli vtedy von zatlieskali.
,,Nabudúce neprovokuj, Davis." zohla som sa k nemu a zašepkala som.
,,Koniec!" zvolal kapitán. Sekery som si položila na ramená a kráčala som ku Chaolovi. Usmieval sa od ucha k uchu.
,,Konečne mu niekto pristrihol krídla." zašepkal a vrátil mi plášť. Prikývla som a podala som mu sekery. Poklonila som sa kráľovi a kapitánovi a odkráčala som do hradu.

➳➳

Blúdila som chodbami a snažila som sa nájsť vchod do väznice. Prípadne nejakého spojenca ktorý by ma tam zaviedol. Zrejme som už aj jedného našla... Chaola. No človek nikdy nevie čo sa z neviniatka vykľuje za potvoru. O chvíľu sa za mnou ozval známi buchot. Otočila som sa a spoza rohu vybehlo päť vojakov.
,,Prečo si tak rýchlo odišla?" zastavil pri mne Chaol a za ním štyria vojaci.
,,Ehm... nechcela som tam už byť."
,,Uhm... dobre." premerial si ma a ruku mi položil na rameno. Viedol ma do komnaty.

➳➳

,,Môžem ti niečo povedať?" znova sa usadil na kresle. Sadla som si na posteľ a zahľadela som sa na tapisériu. Naklonila som hlavu a premeriavala som ju.

Žena. Bojovníčka. Zlatý tulec. V ruke luk a remdík. Dlhé biele vlasy a špicaté uši. Nie! To sa mi sníva! Wyreni... och nie...

,,Počúvaš ma?"
,,Strhni prosim tú tapisériu!"
,,Prečo? Čo je na nej zlé?" uchechtol sa.
,,Neznášam wyrenov."
,,Bohovia. Ani nevien prečo to tu je."
,,Alebo to radšej nechaj tam." spomenula som si na dvere za nimi. Nepotrebujem sa na nich v noci pozerať, hoci nejako strašidelne nevyzerajú.
,,Poznáš nejaké príbehy o wyrenoch?"
,,Nie." pokrútila som hlavou.
,,Odkiaľ o nich teda vieš?"
,,Z počutia. Vždy keď som nejaký príbeh počula, bol zvyčajne o nejakej šľachtickej rodine z Ronoru." mykla som plecami.
,,O tom som ešte nepočul. Ronor? To je isto niekde v za..."
,,Hej, tiež som si hovorila. Prekliate dva týždne som sa tam terigala a to som ešte len bola v trištvrtine cesty."
,,Bohovia!" uškrnul sa.
,,Na tvojom mieste by som sa neuškŕňala."
,,Pozri, mágia zanikla pred dvadsiatimi troma rokmi. Wyreni odišli spolu s Lovynnmi. Neexistujú, zabudlo sa na nich. Asi si nebola pri zmysloch keď si ich videla."
,,Ty nie si pri zmysloch odkedy som prišla." zasyčala som a ruky som si prekrížila na hrudi.
,,Tak mi o tom niečo porozprávaj." lepšie sa usadil.
,,Fakt chceš?"
,,Áno."
,,Dobre. Keď som mala dvanásť, blúdila som po trhu. Zastavila ma jedna starena s vozíkom a zatiahla ma do uličky. Celá roztrasená som ju následovala a potom mi podala knihu a povedala ,Nájdeš zabudnuté.' Ako najväčšie teľa som sa na ňu zahľadela a knihu mi vrazila do rúk. Otočila sa a odišla."
,,Nájdeš zabudnuté? Nič viac?" skočil mi do reči.
,,Len toto. No pokračujem. Keď som sa vrátila domov.. ehm do polorozpadnutej krčmy. Zapálila som sviečku a knihu som chcela otvoriť. No nešla. Hádzala som ju o drevené stĺpy a otvárala všetkým možným. Potom som knihu otočila a tam úplne drobným písalo ,Daruj nám svoju krv a my ti darujeme seba.' Tak som vzala dýku a porezala som si prst. Nakvapkala som na červenú škvrnu ktorá tam bola a potom som skúsila knihu otvoriť, podarilo sa. Na stranách boli portréty a k niektorým aj niečo písalo ale to som nedokázala prečítať. Listovala som a vypadol z nej poskladaný papier. Rozložila som ho a bola to mapa. Bol tam len Sever a kúsok Východu. Bol tam zakreslený celý Martanov les aj jeho stepi. No a na kraji mapy bolo napísané Ronor. Hneď ma to zaujalo, keďže pod tým bolo napísané ,Krajina Wyrenov a Lovynnov.' Išla som sa zblázniť!"
,,A to bláznovstvo ťa neprešlo doteraz." zasmial sa.
,,Ticho! Teraz ti poviem niečo, čo nesmie vedieť nikto."
,,Počúvam."
,,Z kráľovskej stajne som ukradla Lovynnského plnokrvníka."
,,Čo?!"
,,Pšt!"
,,To je najdrahší kôň aký kedy existoval! Ako ťa to napadlo?"
,,Zapáčil sa mi." mykla som plecami.
,,Bohovia!"
,,Mám pocit, že v niektorých chvíľach som bola prefíkanejšia, než teraz." pošúchala som si ruky.
,,Ako si vyšla von?"
,,Ušla som zadnou stranou, cez záhradu a... tak ďalej." nemohla som mu povedať o diere v múre, ktorá tam je už niekoľko rokov.
,,Neverím." zasmial sa.
,,Tak, vždy si nájdem cestu."
,,To ti verím."
,,No, cestovala som na ňom dva týždne, prešla som dokonca aj cez nejakú priepasť, keď som po dvoch dňoch našla most."
,,Dosť že nespadol." uchechtol sa.
,,To som si tiež hovorila. Potom som ďalší týždeň išla po stepoch. Zastavil ma až prieplav. Myslela som, že sa obesím. Bol nekonečne široký a dlhý ani nehovorím. Nikde nebola žiadna loď. Tak som sa vyspala a dúfala som, že ma do rána niečo napadne."
,,Napadlo?"
,,Napadlo. Doslova. Vo vode bola plť s wyrenským znakom. Dúfala som, že budú taký milostivý a pomôžu mi. No čo tie svine neurobili?! Zabili mi koňa a okradli ma o všetko čo som mala zo sebou!"
,,Zabili Lovynnského koňa? To nemohli, podľa toho čo mi rozprávali, na zabitie Lovynnského koňa majú nich zákaz. Neviem prečo."
,,Zrejme to neplatí."
,,To vedia oni."
,,Preto ich nenávidím. Chcela som tam ísť a pomôcť im aby sa znova vrátili medzi ľudí. Hej, bola som taká sprostá a myslela som si, že by išli. No po tom, čo mi spravili som mala dosť."
,,Ako je možné že si prežila?"
,,Chytila som nejakéhú kobylu čo tam behala a po Martanskom lese som ju pustila. Trvalo mi pol dňa kým som ju skrotila."
,,Máš tu knihu?"
,,Hej, ale asi na Severe."
,,Uhm."
,,Vojačka! Kráľ ťa volá!" rozrazili sa dvere a dnu vošiel vojak.
,,Čo tak klopať?" zašepkala som pre seba.