Vojačka ✔️

LIV.

Zahľadela som sa na vojakov ktorí na mňa upierali zaspaté oči. Vymieňali si pohľady a zarazene na mňa pozerali. Asi preto, že som sa tak rýchlo nachystala do obranného postoja. Srdce som spolu s dychom dostávala pod kontrolu.
,,Čo to bolo?" vytisla som zo seba.
,,Dvere."
,,Aha." rozosmiala som sa keď som si ich všimla, rozpľasnuté na zemi. Vôbec som si ich nevšimla a ani mi v tej rýchlosti nedošlo, že tam nejaké boli. Zbrane som položila na posteľ a kráčala som k nim a obzerala som si pánty.
,,Toto už nepôjde." pokrútil hlavou Ress.
,,Aj ja si myslím." vzdychla som si a poškrabala som sa na hlave.
,,Čo robíte?" zjavil sa muž.

On v tých veciach ešte aj spí?

No vyzeralo to akoby si len narýchlo dal plášť. Prekrútila som nad ním oči a zahľadela som sa na dvere.
,,Nič, môžeš sa vrátiť k spánku." zapriadla som a chodbou sa ozvali ďalšie kroky. Nakukla som spoza vojaka a chodbou sa rútil Chaol.
,,Čo tu šaškujete?!" opýtal sa z diaľky.
,,Vypadli dvere."
,,Samé od seba?"
,,Asi hej keď boli vylomené pánty."
,,Aj tie sa vylomili samé bez seba." prekrížil si ruky na hrudi.
,,No...a?" preletela som pohľadom po vojakoch, aby som ich umlčala.
,,Si si vedomá toho, že môže prísť kapitán a tieto dvere... hore nohami môže považovať za to, že si chcela újsť?"
,,Vysvetli mi, ako sa dajú dvere, ktoré sa otvárajú do vnútra izby, vykopnúť z vnútra.
,,Alebo ako sa dajú pánty zlomiť zvnútra."
,,Ty sa jej ešte zastávaj!" zavrčal na Ressa a ten prekrútil oči.
,,Má pravdu."
,,Dobre, tak mi povedz čo si robila, že sa tie pánty zlomili?" zahľadel sa na ďaleké hodiny na konci chodby. Z jej ručičiek boli len tenké čiarky a čísel machule.
,,Chcela som sa ísť pozrieť koľko je hodín, tak som išla a Ress išiel so mnou. Zarozprávali sme sa a išli sme do záhrady a ja som sa rozbehla k psincu a po ceste mi vypadol kľúč. Keď som sa vrátila, nemala som sa tam ako dostať tak ich vykopli a Ress išiel ten kľúč hľadať až ho našiel."
,,Uhm." zavrčal na Ressa, ten odvrátil pohľad a zahľadel sa na... teraz padajúce dvere.
,,Tak. Porozprávali sme sa, teraz môžete ísť spať." tlieskla som rukami.
,,A to akože kde chceš spať?" opýtal sa muž.
,,Vo svojej komnate?"
,,Bez dverí?"
,,No a? Máš problém? Ja tam budem spať, nie ty."
,,Všetky pánty su zlomené?" opýtal sa Chaol iného vojaka.
,,Áno." prikývol. No to som už ja sedela na posteli. Hľadeli na mňa a prikrývku som si vytiahla až k nosu.
,,Dobrú noc." usmiala som sa a otočila som sa na druhý bok. Po chvíli ako sa rozprávali sa ozvali kroky niekoho odchodu. Nenápadne som sa obzrela. Odišiel len muž. Prekrútila som oči a sledovala som ich. Keď sa na mňa Chaol otočil, zatvorila som oči. Po chvíli som zaspala.

➳➳

,,Vstávaj!" skríkol hrubý hlas a posteľ sa roztriasla.
,,Okamžite prestaň!" vyštekla som.
,,Ideme behať!"
,,Ani ma nehne." zakrútila som sa do periny a zahľadela som sa na Chaola. Búchal rukoväťou meča o drevený stĺp, ktorý držal baldachýn.
,,Vstávaj."
,,Už som ti povedala svoj názor, môžeš odísť."
,,Ale s tebou."
,,Nie."
,,Prestaň odhovárať a padaj sa obliecť! Lebo tu zavolám vojakov a pokiaľ sa nevytrepeš z postele a neprezlečieš, neodídu."
,,Pozri, nebolo by to prvýkrát čo by som sa musela prezliecť medzi chlapmi." mykla som plecami.
,,Ako chceš. Marc!" zapískal a vojak pri dverách sa otočil.
,,No?"
,,Choď po voj..."
,,Nech ťa to ani nenapadne!" už som stála pri ňom s dýkou na jeho hrdle. Zamračil sa a opatrne preglgol.
,,Aspoň si vstala." usmial sa.
,,Ty sa raz dousmievaš."
,,Kebyže sa prestanem usmievať, do večera by ťa to omrzelo."
,,Hej, hej. Včera si bol prívetivejší." odložila som dýku a vytiahla som veci zo skrine. Hodila som ich na posteľ a ruky som si založila v bok.
,,Čo?" opýtal sa.
,,Chcem sa prezliecť." prekrútila som oči.
,,Veď si povedala žeby to nebolo prvýkrát čo by si sa prezliekala pred mužmi." kývol hlavou k vojakom pred dverami, ktoré boli stále rozvalené na zemi.
,,Vypadni!"
,,Veď dobre, nekrič." postavil sa na prah, chrbtom ku mne aby zabránil výhľadu vojakov.

➳➳

,,Poď." drgla som doňho.
,,Ale ti to trvalo."
,,Ty sa máš čo ozývať!" zasyčala som a on sa uchechtol.
,,Opravte tie dvere."
,,Jasné kapitán." zavrčal Ress a ja som sa zasmiala. Usmial sa na mňa a spolu s ďalším vojakom zdvihli dvere. Chaol sa zamračil a vydal sa dlhou chodbou.
Keď sme boli na jej konci, pridal sa k nám muž.
,,Dobré ráno." pozdravil.
,,Dobré." odzdravil Chaol a ja som len kývla hlavou.
,,Kam ideme?" prelomila som ticho.
,,Behať a potom na raňajky."
,,Behať sa mi úplne chce." prekrútila som oči.
,,Nemáš na výber."
,,Mám."
,,Nemáš a počúvaj rozkazy kapitána."
,,Už si bol za krajčírkami?"
,,Načo?"
,,Kapitán Chaol."
,,Aha hej ale to ti poviem potom."
,,Teraz."
,,Potom." rýchlo pozrel na muža a potom na mňa.
,,Veď my sme spolupracujúci! Sme ako jeden!" chytila som muža okolo pásu, keďže na plecia by som mu musela vyskočiť.
,,Samozrejme." kráčal ďalej a ja som s grimasou pustila muža. Otrepala som si ruku, akoby som všetkú jeho vôňu chcela zo seba stratiť.

➳➳

,,A ako ťa smiem volať?" opýtala som sa sladko, keď nás Chaol nechal na chodbe a on stál ďaleko pred nami a rozprával sa s vojakom.
,,Hmmm.." zavrčal.
,,Aha takže hmmmmmmmm, ako sa máš?"
,,Christoph."
,,Čo? Aha to je meno." uškrnula som sa.
,,A mám sa dobre. Až na to, že si ma v noci nemusela zobudiť."
,,Nemusel si vstať. Či si sa o mňa bál, že sa mi niečo vstane?"
,,O teba?" zasmial sa a Chaol sa obzrel. Kývol rukou aby sme k nemu prišli. Prikývla som a kráčala som k nemu. Kráčali sme ďalšou chodbou a schodmi.
,,Hej! Nebol východ náhodou tam?" ukázala som na dvere.
,,Hej bol." kráčal ďalej.
,,Stalo sa niečo?"
,,Hej." vošli sme do miestnosti plnej vojakov.
,,Čo také?"
,,Davisa našli mŕtveho." hneď ako to dopovedal sa na mňa upreli všetky pohľady. Preglgla som.