Vojačka ✔️

XL.

,,Myslíš?"
,,Nie som si istá,"
,,Nie, nie som,"
,,Škoda..."
,,Vidím že ťa pohltila,"
,,Kto?"
,,Nesmieš tomu veriť," zišla zo skaly a kráčala ku mne. Dve dievčatá sa jej uhli aby mohla prejsť a keď bola tesne pri mne, cúvla som o krok dozadu.
,,Môžem veriť čomu chcem,"
,,Poď bližšie," natiahla ku mne ruku a dlaň mi priložila k lícu.
Zamračila som sa.
,,Ak ste mi klamala tak ma pustite, mám na práci aj iné veci,"
,,Viem, poď za mnou. Mám protijed,"
,,Vážne?"
,,Áno," chytila ma za ruku a ťahala do tmy. Dievčatá vstali a išli za nami.
Potiahla ma doľava a pred nami sa objavili fakle. Zamračila som sa a naklonila som hlavu doboku.
,,Kam ideme?" vytiahla som ruku z jej zovretia.
,,Uvidíš, len poď,"

➳➳

Bez slov kývla hlavou. Z tieňov pred nami sa objavili dvaja vojaci. Od ľaku mnou trhlo.
Vojaci otvorili väčšie dvere.
Znovu som sa zamračila keď sme vošli do miestnosti. Dvere za nami sa znovu zabuchli a mňa ovialo teplo.
Na kamenných stenách boli zavesené kožušiny, na zemi koberce a oproti nám bol krb v ktorom blikal červený oheň.
Obzrela som sa a dievčatá sa rozpŕchli a posadali na vankúše okolo veľkého kresla.
,,Sadni si," ukázala na jeden voľný vankúš.
,,Nie," pokrútila som hlavou.
Nechcela som si sadnúť pre prípad, že by trebalo újsť. Ostala som teda stáť nad hlavami dievčat.
,,Ako chceš, ale hocikedy môžeš," usmiala sa a usadila do zamatového, červeného kresla. Prikývla som a meč som odložila do puzdra. Úplne som zabudla, že som ho celý čas držala.
,,Teraz k veci," uvelebila sa v kresle a narovnala sa. Ako kráľovná.
,,Uhm," prikývla som.
,,Chceš sa niečo opýtať?"
,,Ako je možné, že žijete v jaskyni a je tu také teplo? V zime?"
,,Ohrievá nás tento krb a kožušiny po stenách,"

Logicky...

,,A kde spíte?"
,,Tam, za tými dverami,"
,,Aha," otočila som sa na dvere neďaleko krbu.
,,Ešte niečo?"
,,Čo tí vojaci?"
,,Nie sú to obyčajný vojaci, sú to tieňový vojaci."
,,Tieňový? Ako?"
,,Pomocou Čiernej orchidei," usmiala sa.
,,Och, aha,"
,,Pýtaj sa,"
,,Ste kráľovná?"
,,Bola som. Aj teraz som, ale už nie tak ako predtým,"
,,Ako že ste bola?"
,,Sadni si, je to na dlhé rozprávanie,"
,,Som na dlhé státie zvyknutá," povedala som odhodlane.
,,Ako myslíš. Tak, jedného dňa sa narodilo malé dievčatko..."
,,Môžme prejsť rovno k dospelosti? Potrebujem násť... priateľov,"
,,Samozrejme. Raz som sa na trhu stretla s princom, teraz kráľom Henrym I. . Na prvý pohľad sme sa do seba zamilovali, no mne bolo jasné, že si nie sme súdení. Predsa mešťanka a princ nešli nikdy veľmi dokopy,"

Presne tak...

Spomenula som si na Williama. Ako márne sa mi snaží pomôcť. Prečo? Aj kebyže k nemu niečo cítim a on ku mne takisto, tak sa aj tak nikdy nevezmeme.
,,Mala som devätnásť, keď sme si dohodli jedno z už niekoľkých stretnutí. Bola som celá bez seba, no nedávala som tomu veľké nádeje, už len preto, lebo mal dvadsaťtri rokov. Čas, kedy sa už musel oženiť,"

Koľko rokov má vlaste William?

,,Neodmietla som, prišla som na dohodnuté miesto. Bol tam. Usmieval sa ako mesiačik keď som prišla... a ja tak isto. Bola som ním očarená. Aj na tom niekoľkom stretnutí bol krásny a nevedela som sa na neho vynadívať. Teraz je z neho vráskavý, starý dedo," pokrútila hlavou.

To raz budeme všetci...

,,Bol vtedy teplý, letný nočný deň, keď sa mi zmenil život. Na našom minimálne dvadsiatom stretnutí ma požiadal o ruku. Bolo to dva dni pred tým, ako mal ísť na pytačky a konečne sa oženiť, keďže už ten mesiac mal mať dvadsaťštyri. Dal mi nádherný prsten, ktorý som pred niekoľkými rokmi hodila do priekopy. Veľmi som s ním chcela mať svadbu, no bránilo mi v tom jedno..." stíchla a okolo sa niesol len praskot ohňa.
,,Čo?" snažila som sa to urýchliť.
,,Mala som dieťa. Nebolo tak celkom moje, ale podujala som sa, že budem jeho matka. Rodičia to neprijali najlepšie keďže tak pribudol ďalší hladný krk, ale mali z neho veľkú radosť. Žili sme na Západe. Na Východ a Juh som sa dostala len vďaka obchodu, keďže tam išiel najlepšie. Na Juh sme sa dostali len vďaka Henrymu, ktorý vyjednal s kráľom Západu, že môžeme odísť. Presťahovať sa, keďže nám to dlho kráľ nechcel schváliť a keďže sme žili v hlavnom meste, bez jeho dovolenia sme odísť nemohli. Keď sme odchádzali, na pol cesty sme sa rozdelili. Moji rodičia ušili tu a ja som išla na trh na Sever a dieťa som tam nechala. Bolo to odo mňa hnusné no vedela som, že by sa za mňa Henry neoženil. Viem, záležalo mi viac na ňom ako na dieťati a teraz to ľutujem,"
,,Koľko malo rokov keď ste ho opustila?"
,,Dva. Po niekoľkých rokoch som ho stretla a hanbím sa za seba. Nikdy som sa viac nehanbila ako keď som ho stretla,"
,,Prečo ste tu a nie na hrade?"
,,A sme pri tom čo od teba potrebujem. Dám ti protijed, ale musíš zachrániť moju dcéru Aster z hradu. Dám ti tieňových vojakov,"
,,Dcéru?"
,,Áno, no odbočila som od témy. Potom, ako sa môj syn Henry II. narodil, o niekoľko rokov chcel kráľ Henry ďalšieho potomka. Tak sme tak urobili. No chcel syna, nie dcéru. Aby mal Henry s kým trénovať a nechcel aby mu kráľovstvo ničila nejaká iná žena okrem mňa. Keď bola väčšia, mňa vyhostili a ju zatvorili do väzenia," vzdychla si. Zamyslene som prikývla.
V hlave som si už prehrávala ako všetko urobím.
,,Urobíš to?"
,,Dobre," po chvíli premýšľania som prikývla.
,,Choď mi pre protijed," povedala jednej z dievčat. Dievča vstalo a kráčalo do izby za dverami.

➳➳

,,Ďakujem," vzala som do ruky čiernu fľaštičku. Mierne sa uklonila a sadla si.
,,Napi sa. Bude to trochu bolieť ale hneď si na všetko spomenieš a znovu budeš taká, aká si bola pred tým, možno aj lepšia. A zabudneš na všetko čo ti ten hlas povedal,"
,,Dobre," zhlboka som vydýchla a otvorila som ju. Pomaly som si ju prikladala k perám. Zrazu mi začalo pišťať v hlave.

Nepi to! Zničí ma to!

Už sa nenechám ovládať.

Odhoď to! Rozbi to! Nesmieš to vypiť!

,,Au! Prestaň! Prestaň!" pišťanie zosilňovalo a tlkot môjho srdca som cítila až v hlave.