Vojačka ✔️

XXXIV.

,,Ideme už na tie kone?" prerušila som ticho medzi nami. Slúžky už stihli odniesť aj obed. Sedela som na posteli a on pozeral von oknom.
,,Uhm."
,,Uhm si mi povedal už trikrát."
,,Viem."
,,Tak.. ja idem."
,,Povedal som, aby si z tejto komnaty nevychádzala bezo mňa!"
,,To mám byť akože ako vo väzení? Ja tam znovu byť nepotrebujem!"
,,Znovu?" otočil sa so zadumaným pohľadom.
,,Hej!" otvorila som dvere a rozbehla som sa preč.
,,Stoj!" nezastavovala som a utekala som ďalej až som došla pred hrad a tam som už zastaviť musela.
,,Ešte raz!" chytil ma za rameno a otočil k sebe.
,,Pusti ma."
,,Do pekla." zasyčal.
,,Čo?"
,,Tvoje oči!"
,,Heh.. do kelu." chytila som sa za hlavu. Začalo mi v nej pískať a ozývali sa mi v nej divné hlasy. Kľakla som si na zem, oči som zatvorila od bolesti a na uši som si priložila ruky.
,,Tu máš." snažil sa mi podať znova tú tekutinu no pokrútila som hlavou a ľahla som si na zem. Zvíjala som sa a prevaľovala zo strany na stranu.
O chvíľu sa otvorila brána a na nádvorie sa privalili jazdci a za nimi koč a za kočom ďalší jazdci. Postavila som sa no pískanie v mojej hlave len zosilnelo a mňa hojdalo zo strany na stranu. Chytil ma za plecia a snažil sa ma udržať. Otvorila som oči a pohľadom som prešla po jazdcoch.
,,Morgan." vyhŕkla som cez bolesť.
,,Ktorý z vás je Morgan?!"
,,Nekrič prosím." zašepkala som.
,,Ja." zoskočil z koňa za jazdy a utekal k nám.
,,Pomôž mi." povedal William.
,,Vojačka." zašepkal.
,,Snaž sa ju udržať, musím jej dať toto." ukázal fľaštičku.
,,Rozkaz. Čo sa ti stalo?" zahľadel sa mi do očí.
,,Morgan." usmiala som sa.

Musíš újsť..

,,Nemusím! Au!" nejako som sa Williamovi vykrútila z rúk a zišla som dole schodmi. Nohy sa mi krútili a ja s nimi.

Áno, budeš voľná a spokojná!

,,Prosím! Dosť!" po tvári mi od toľkého hlasného pišťania začali stekať slzy.

Konečne zistíš kto si!

,,Viem kto som!"

Nebudeš musieť nikomu slúžiť a budeš voľná!

,,Dosť!"

Nebudeš musieť chrániť nejaké bezvýznamné kráľovské rodiny! Počúvni ma!

,,Nikdy!" vlepila som si facku. Hlasy prestali no pišťanie zosilnelo. Hneď na to som zacítila hnusnú tekutú chuť na jazyku. Otvorila som oči a obaja stáli pri mne.
,,Vojačka!"
,,Moja hlava." sadla som si na zem a cítila som ako pišťanie pomaly odchádza.
,,Postav sa." povedal William a pomohol mi vstať.
,,Mal si ma nechať hneď prvýkrát, nemusela by som trpieť." pomaly som vstala.
,,Zase taký surovec niesom aby si mi vyskočila z okna."
,,To je jedno." zahľadela som sa na Morganovu ruku ktorej som sa držala.
,,Morgan, dostaň ju tu do chodby, ja prídem."
,,Rozkaz, pane." prikývol a jedna strana sa mi podlomila no Morgan ma hneď chytil.

➳➳

,,Čo sa ti to stalo?" posadili sme sa na schody.
,,Neviem." hlavu som si položila na kolená.
,,Hľadali ťa."
,,Mňa? Kto?"
,,Veď Južania."
,,Južania?"
,,Hej."
,,Čo chceli?"
,,Veď.. nevieš?"
,,Nie."
,,No, vieš." drgol do mňa.
,,Neviem."
,,Vojačka. Vieš. Robíš sa." zasmial sa.
,,Nerobím! William! Aký Južania?" vyskočila som na nohy.
,,Aký Južania?" obaja sme sa pozreli na Morgana.
,,Veď tý z Juhu, vojačka nerob sa, že si ich nepamätáš."
,,Ehm Morgan..." povedal William a kráčal k nemu. Chytil ho za rameno a otočil ho. Nechápavo som tam stála a oni si niečo šepkali.
,,Aj ja tu som!"
,,Poď, pôjdeme do izby." povedal William.
,,Ja chcem vedieť aký Južania!"
,,Počúvala si za dverami."
,,No a?"
,,Ti dám no a." uškrnul sa a kráčali sme hore schodmi.

➳➳

Otvorila som ospalé oči a zahľadela som sa na okno. Vonku bola tma a pri vedľajšom okne sa črtali postavy.
,,Vy naozaj neviete kto to je?" opýtal sa Morgan.
,,Nie."
,,Mala by vám to povedať sama."
,,No len ona mi to nepovie."
,,A čo sa vlastne stalo?"
,,Niekto ju otrávil jedom z Čiernej orchidei. Niekedý má taký skrat, že sa až bojím."
,,A čo tie oči?" kývol na mňa bradou.
,,Tiež by ma zaujímalo. Keď má tie biele, bude zle." zvládlo hrobové ticho.
,,Takže si nič nepamätá?"
,,No podľa toho čo mi povedala, tak nie."
,,Vie aspoň kto je?"
,,Nie, ešte aj na meč pozerala ako na hada."
,,Had!" vykríkla som a posadila som sa.
,,Kde?!"
,,Viem čo sa stalo v tom lese!" spadla som z postele. Obaja pribehli a Morgan mi pomohol vstať. Posadila som sa a William sadol vedľa mňa.
,,Zober si stoličku." povedal William. Morgan prikývol a sadol si oproti mne.
,,No, tak?" opýtal sa Morgan.
,,Bola som tam s tým mužom v bielom. Keď sme vošli do lesa tak sme stratili kráľa a ostatných a išli sme len my dvaja a ja som potom videla nejakú postavu a išla som za ňou no a potom.. aha zlomila som orchideu a ďalej.. to už.. nič." skončila som to. Nechcela som im to povedať.
,,Nič viac? Prečo si tu vykríkla, že had? Ja som sa zľakoľ, že tu niekde." vzdychol si William.
,,Lebo sa mi konáre aj meč zmenili na hada."
,,Aha."
,,Už ti je lepšie?" opýtal sa Morgan.
,,Uhm. Už mi poviete aký Južania?"
,,No.." pozreli sa na seba a potom sa Morgan pozrel na dvere a William sklonil pohľad.
,,Fajn tak si to zistím sama keď mi to nepovieš ani ty William a ani ty Morgan." rozhodila som rukami. Morgan na mňa hneď pozrel keď som povedala William. No on sa ani nepohol.
,,Raz ti to povieme, najprv musíme nájsť ten protijed." hovoril do zeme.
,,Nebude ľahké ho získať." povedal Morgan.
,,Viem." prikývol.
,,Pôjdem čím skôr, ďalšie pišťanie už nezvládnem."
,,Ty? Ideme spolu."
,,Nie nejdeme spolu. Idem sama."

,,Tak to v žiadnom prípade."
,,Tak to vo všetkých prípadoch."
,,Hovorím ti, nejdeš sama!"
,,Ja ti hovorím že idem a ty si hovor čo chceš!"