Vojačka ✔️

XIV.

,,Kde si bola včera? Viem, že to nie je moja starosť ale..." opýtal sa Troy keď sme boli sami v kuchyni.
,,Von, bola som sa prejsť." chytila som sa vzadu za hlavu a mala som tam buľu od včerajšieho pádu.

Au...

,,Videl som ťa s tým mužom."
,,Kedy?"
,,Včera večer pred domom." kývol bradou na okno.
,,Bola som ho hľadať." mykla som plecami.
,,Dobré ráno." pozdravil Eduard ktorý vošiel dnu.
,,Dobré." povedali sme naraz.
,,Vyspatí?" opýtal sa veselo. Prikývla som.
,,Iste." odvetil Troy.
,,Môžem sa niečo opýtať?" zvrtla som sa k nemu.
,,Mňa?" otočil sa Eduard. Prikývla som.
,,Môžeš."
,,Nechceli by na hrad ešte lukostrelca?"
,,Možno by si sa im aj hodila. Podľa toho čo som počul, že akých ľudí si zabila..." mykol plecami a stíchol.
,,Pôjdem za kráľom."
,,Pôjdem s tebou."
,,Povedal mu kráľ, že prídem?"
,,Magnus?"

A ktorí?

Prikývla som.
,,Neviem, možno áno možno nie. Uvidíme až tam." zase mykol plecami.
,,Dobre."
,,Pôjdeme poobede."

➳➳

,,Zober si so sebou luk. A čo najviac šípov." povedal Eduard keď sme mu s Troyom pomohli donosiť drevo do domu.
,,Prečo?"
,,Je dosť možné, že ak si nevybaví kto si, tak ťa pôjde skúšať. Pustí na teba väzňov."
,,Väzňov?"
,,Áno. Má špeciálne väzenia v ktorých sú väzni, ktorí mali byť popravený. Dá im meče a pustí ich na teba. Vedia sa biť keďže väčšinou to sú vrahovia." povedal akoby to bola samozrejmosť. Prikývla som s nadvihnutým obočím.
,,Ale ty ich dáš, pokiaľ viem, ľavou zadnou."
,,Mohla by som." mykla som plecami. Prikývol a odišla som do izby obliecť sa. Musím sa trochu zmeniť, aby ma náhodou princ nespoznal z tej záhrady, aj keď ma kráľ odhalí ale to je teraz jedno. Obliekla som si veci ktoré mi dal Eduard. Biele nohavice, červená košeľa, čierna vesta a červený plášť.
,,Môžeme."
,,Tak poď. Vezmem koňa."
,,Ja pôjdem pešo."
,,Ale poď." uchechtol sa. Vzdychla som. Vyviedol koňa zo stajne v celom výstroji. Vysadol a potom ja za neho.

➳➳

,,Môžem sa ešte niečo opýtať?"
,,Uhm."
,,Ako to že máte ženu a syna keď ste vojak?"
,,V našom kráľovstve sme.. dalo by sa povedať na dlhom lane."
,,To znamená..?"
,,Že môžeme mať rodiny aj potomkov, keďže väčšina mužov sú vojaci a kebyže máme zakázané rodiny, neboli by potomkovia a neboli by ďalší vojaci."
,,U nás to je.. nie že zakázané pretože vojakov nie je nikdy dosť ale.. vojakov to akosi neťahá mať rodiny. Možno áno len nechcú aby trpela keď zomrú."
,,Tak. Je to riziko mať rodinu a byť vojak." prikývol a ja som si vzdychla.
,,Ja mám šťastie že sa nemusím o nikoho báť."
,,Nie?"
,,Nie, nemám nikoho."
,,Tak by si sa mala báť o kráľovskú rodinu nie?" uškrnul sa.
,,Nie, mam ich chrániť nie báť sa o nich."
,,Ale keďže sa o nich bojíš tak ich chrániš."
,,Ja ich chránim bez toho aby som sa o nich bála."
,,Zaujimavé." usmial sa.
,,Nemôžem sa predsa báť."
,,Každý sa bojí. Môže byť hocikým, vždy sa bude báť."
,,Asi máte pravdu." zašepkala som.

➳➳

,,Koho si to nám tu priviedol Eduard?" opýtal sa vojak pred bránou.
,,Uvidíš."
,,Už sa neviem dočkať." žmurkol na mňa.

➳➳

,,Ste ohlásení u kráľa?"
,,Nie, ale môžeš nás ohlásiť." povedal sluhovi pred dverami.
,,Počkajte." prikývol. O chvíľu vyšiel a pustil nás dnu. Hneď ako sa za nami zabuchli dvere sme sa poklonili.
,,Čo potrebujete?" opýtal sa kráľ sediaci na tróne. Kráčali sme po červenom koberci bližšie k nemu. Pri okne stál princ a keď nás uvidel, začal ma skúmať pohľadom a kráčal ku svojmu otcovi.
,,Priviedol som lukostrelca."
,,Prečo?"
,,Chcela by u nás pôsobiť."
,,Povedal si chcela?"
,,Áno."
,,Daj si dole kapucňu." rozkázal.
,,Uhm." prikývla som a dala som si dole kapucňu.
,,Hmmm." zamyslel sa a princ ďalej pozeral zo mňa na Eduarda. Našťastie nevie kto som. Nastalo dlhé ticho.
,,Mali by sme ju dať na skúšku, nie je tak?" opýtal sa kráľa. Prekrútila som oči.
,,Dobrý nápad synak." usmial sa na neho.
,,Ja som ti to hovoril." zašepkal Eduard.
,,Choďte von. Pôjdeš na skúšku." rozkázal kráľ. Poklonili sme sa a kráčali sme von.
,,Máme slamových panákov na ktorých sa môžeš rozohriať. Ale bude na teba pozerať obrovské množstvo vojakov."
,,V poriadku." prikývla som a vytiahla som si meč.
,,Ukáž." natiahol ruku k meču. Podala som mu ho a obzeral si ho.
,,Odkiaľ máš ten meč?"
,,Dostala som ho keď som nastúpila k vojakom."
,,Je krásny. Počul som raz, že meč ktorý, má vyryté tŕne je vzácny."
,,O tom nič neviem. Je to istotne nejaka fáma."
,,Môže byť." mykol plecami a podal mi ho. Kráčali sme popred hrad a všetci sa za nami obzerali. Meč som držala pevne v rukách.

➳➳

,,Oni budú na mňa pozerať?" kývla som hlavou k vojakom.
,,Áno a tam.. bude sedieť kráľovská rodina spolu s veliteľom." ukázal na pódium s kreslami nad ktorými bol prístrešok.
,,Dobre." prikývla som.
,,A tam máš terče."
,,Tie sa hodia." odložila som meč a vytiahla som šípy a do ruky som vzala luk.
,,Veľa šťastia." potľapkal ma po ramene. Prikývla som a namierila som luk na terč. Prižmúrila som oko a strunu napla. Vydýchla som a vystrelila. Hneď ako vyletel som schmatla ďalší a ďalší. Strieľala som do terčov až ma zastavil veliteľ. Za ním stáli ich veličenstvá a princ a.. nejaké dievča. Možno princezná ale o tej nič neviem. Možno dvorná dáma kráľovnej.
Poklonila som sa a išla som si vybrať šípy z terčov.

➳➳

,,Ako vidím stihla si vystrieľať veľa šípov. Pripravili sme si pre teba špeciálnu úlohu." začal veliteľ keď som prikročila k nim.
,,Budú na teba strieľať naši lukostrelci a budu na teba útočiť naši väzni."

Aha.. nič lepšie by sa nenašlo?

Prikývla som.
,,Mám ich zabiť?"
,,Väzňov môžeš, lukostrelci maju štíty..."
,,Dobre." prikývla som.
,,Najprv budeš bojovať s lukom a potom s mečom."
,,A s oboma naraz?"
,,Ak to vieš." mykol plecami veliteľ.
,,Viem." povedala som si pre seba.
,,Spútajte ju."
,,Čo?" vyvalila som oči.
,,Je to súčasť skúšky. Musíš sa dostať z lán skôr ako príde stráž."
,,Amen." vzdychla som si a sadla som si na drevenú stoličku.
,,Musím sa z lán najprv dostať a potom zabiť stráž alebo to je jedno?"
,,Rob ako myslíš."
,,Dobre." usmiala som sa a vymyslela som si plán. Stráže ma obviazali lanami a odišli. Dvaja väzni alias stráž chodila ďaleko odo mňa. Dehybne som sedela. Kráľ pokrútil hlavou. Lenže vy neviete čo mám v pláne.