Vojačka ✔️

CIII.

O TRI DNI NESKÔR

,,Tam je tá jaskyňa." ukázala som na kamennú stenu so stromami a kríkmi okolo a dieru uprostred. Zase sa z nej úplne tlmene ozývala pieseň.
Presne tá, ktorej melódiu som si pohmkávala, keď sme s Andrewom išli do kráľovstva.
Doviedla som k nej koňa a zoskočila som až vo vnútri. Christoph ma potichu nasledoval.
Kone sme nechali hlbšie v jaskyni a s hlukom spod mojich kovových čižiem sme postupovali.
Kráľovná stále spievala. Nevydržala som to a začala som si hlasno hmkať. Spev mi nikdy nejako nešiel.

Matka a dcéra tancujú na lúke,
pod nízkymi kopcami, kde rastú kvety.
Oh, sladké dieťa moje,
nechaj svoje milé srdce utekať!
Budeš mať skúšky dlho predtým,
než budeš dospelá.

Nebo stmavne a vzduch sa ochladí,
vstaň, dieťa moje, buď statočná.
Kvety zvädnú, slnko vybledne,
ale čas nemôže vziať odvahu preč.

,,Túto pieseň mi spievala... milujem ju už odmala," povedala som Christophovi rýchlo.

Matka a dcéra putujú po lúke,
pod nízkymi kopcami, kde rastú kvety.
Oh dcéra, tvoje hrdé srdce,
hľa, aké je divoké!
Ale nezabudni, zožejeme to, čo zasejeme.

Nebo stmavne a vzduch sa ochladí,
vstaň, dieťa moje, buď statočná.
Kvety zvädnú, slnko vybledne,
ale čas nemôže vziať odvahu preč.

Cítila som v jej hlase, ako keby sa začala usmievať hneď po tom, ako som sa k nej hmkaním pripojila, akoby ma počula.
Ruku som položila na hrušku meča a bokom som začala schádzať po klzkých skalách. Christoph stále mlčal a sem tam mi pomohol, aby som nespadla.
Po niekoľkých rokoch som si konečne mohla vypočuť tú pieseň v podaní niekoho, kto ma ju naučil.
Hoci mi nebolo do spevu, už som musela.
Po chvíli som však sama od seba prestala. Začali sme sa približovať. Už som sa len ponorila do jej spevu.
,,Nikomu sa nevyhrážaj," povedala som mu potichu hlasom a varovne som vystrčila prst. Prikývol a potiahol nosom.
Boli sme čoraz bližšie ku kráľovnej a jej spev zosilňoval.
Zostala som nehybne stáť za kameňom a čakala som, kým dospieva.
Zavrela som oči a stratila som sa v speve.

Matka a dcér spia na lúke,
pod nízkymi kopcami, kde rastú divoké kvety.
Zima prichádza na okraji ich čepele,
krv padá ako slzy na sneh.

Nebo stmavne a vzduch sa ochladí,
vstaň, dieťa moje, buď statočná.
Kvety zvädnú, slnko vybledne,
ale čas nemôže vziať odvahu preč.
Nie, čas nemôže vziať odvahu preč.
Čas nemôže vziať tvoju odvahu preč.

➳➳

Vyšla som spoza kameňa s Christophom po boku.
Dievčatá zase sedeli okolo vysokej, ploskej skaly a zapletali si vrkoče. Potichu si ešte pohmkávali melódiu piesne.
Zlatovlasá kráľovná zišla z kameňa a uklonila sa mi tak, ako ja jej.
Christoph sa uklonil spolu so mnou a pozeral do tieňov, akoby tam niekoho videl. Možno tam boli vojaci, ktorých som ja nevidela, lebo vyzerali doslova ako tiene.
,,Potrebujem pomoc, mama." potiahla som nosom a zložila som si všetku záťaž z hlavy.
,,Takže si už na to prišla," usmiala sa a v očiach sa jej pomaly objavili slzy.
,,Prišla." prikývla som a pozrela som sa na Christopha, ktorý ďalej premeriaval kamenné steny a tiene.
,,Je mi ľúto, čo som ti urobila, dieťa moje." silno ma objala a ja som len stála so spustenými rukami.
,,Potrebujem tvojich Tieňových vojakov. Na vyslobodenie Aster."
,,Koľko?" pozrela sa na Christopha.
,,Päťdesiat," vydýchla som a zamerala som sa na chodbu, z ktorej sa ozývali dunivé kroky.
,,Mám len tridsať. Sedemdesiat chce kráľ Západu." zahľadela sa tam, kde ja.
Z tmy sa vynoril muž, celý v čiernom a na hlave mal zlatú korunu. Skoro sa mi podlomili nohy keď sa na mňa zahľadeli Mikaelove oči.
,,Vojačka?" nadvihol oči.
,,Mikael..." zavrčala som a už som mala v ruke dýku a jedným pohľadom by som ho dokázala zabiť.
,,Čo to robíš?" zamračila sa kráľovná.
,,Buď rád, že mám na starosti iné veci." odložila som dýku.
,,Jemu si odpustila." kývol rukou na Christopha.
,,Odpustím aj tebe, ak mi pomôžeš," povedala som a on prikývol.
,,Chcem dvadsať tvojich Tieňových vojakov a tristo mužov z kráľovskej armády."
,,Tieňových ti dám, no načo z armády?" postavil sa oproti mne a Christoph potichu odkráčal ku stene.
,,Potrebujem, aby zabili armádu za Červeným vodopádom."
,,Akú armádu?"
,,Armádu kráľa Juhu, ktorú chce poslať proti Wyrenom. Alebo pošleš posla do Ronoru, aby varoval ich kráľovstvo a pripravili sa na vojnu."
,,Mikaelovi muži neporazia Henryho armádu." povedala kráľovná.
,,Prečo nie?" opýtala som sa.
,,Sú to ľudia skrížení s duchmi z hôr."
,,Akými duchmi?" zamračila som sa.
,,Nebudú to tí, ktorí ťa napadli?" Christoph kývol bradou k mojej nohe.
,,Zdochnú až keď sa im odsekne hlava?" zamračila som sa.
,,Áno. Henrymu niekoľko čistokrvných duchov ušlo a lietali si po horách."
,,Dvoch sme zabili," povedal Christoph.
,,Kde ste ich stretli?" vydýchla.
,,V horách. Mám po nich poranené lýtko a mala som aj krk. Ale to je teraz jedno. Keď ich neporazí štyristo päťdesiat cvičených mužov, tak ostávajú už len Wyreni."
,,Chcela si tristo."
,,Pri vodopáde je už stopäťdesiat mužov, ktorých tam poslal jeden muž, ktorý je s nami."
,,Kto to je?" nadvihol obočie Mikael.
,,Volá sa Andrew a velí v Dachu."
,,Aký Andrew?"
,,Le Cledon."
,,Le Cledon?" vyvalila oči kráľovná.
,,No? Čo je na tom?"
,,Jeho matka bola vnučkou muža, ktorý Dach vlastnil, bol gróf. Z jej otcom mali nevyrovnané účty nejaký bojovníci z Landska, napadli Dach a rozbili ho. Ona ušla a rodičia jej zakázali vydávať sa za pokrvnú dcéru Leonida Le Cledona. Bol to najbohatší muž. Mal pozemky, ktoré mu mohli závidieť aj králi. Po boji s bojovníkmi umrel aj s manželkou Isabellou. O Amber, Andrewovej mame, sa nikdy viac nepočulo. Asi mu povedala, koho krv mu prúdi v žilách." rozrozprávala sa kráľovná.
,,Amber je mŕtva už cez dvadsaťpäť rokov. Zabil ju kráľ Juhu," povedala som.
,,Viem. Henry sa mi s tým pochválil," vydýchla.
,,Takže Andrew by mal byť teraz vlastne gróf?" nadvihla som jedno obočie.
,,Áno. Má právo byť grófom, keďže je vnuk Leonida."
,,Ja som povedala, že z neho urobím lorda a on je vlastne gróf, len k tom nevie," uchechtla som sa.
,,Ty z neho urobíš?" nechápal Mikael.
,,Áno. Nevieš kto som, že?"
,,Vojačka Severu."
,,Aj, ale hlavne som Aurora Clalerdon. Princezná Severu a dcéra Magnusa a Lindsay."
,,Nemajú dcéru," zamračil sa.
,,Majú, lenže ma odniesli do lesa niekoľko dní po narodení. Zachránila ma kráľovná a potom ma tam o dva roky vrátila. Ako pokazený tovar." pozrela som sa na ňu.
,,Naozaj?" pozrel sa Mikael na kráľovnú. Tá nemo prikývla.
,,Dosť rozhovoru. Potrebujem päťdesiat Tieňových vojakov a ty pošli posla so štyroma vojakmi do Ronoru. Napíšem im list a všetci štyria ho podpíšeme. Vyspíme sa tu, ak smieme. Zajtra ráno odchádzame aj s vojakmi," vychrlila som a vydýchla som.
,,Dobre," povedal Mikael s kráľovnou naraz.
Mikael vydýchol a zvrtol sa na päte. Vracal sa späť do tunela, z ktorého predtým vyššiel.
,,Počúvol si ma, ako vidím." zastavila som ho, keď už ho skoro nebolo vidno.
,,V čom?" otočil sa a vynoril sa.
,,Aby si sa stal kráľom."
,,Áno." prikývol a potom odišiel do tmy.

Pieseň: Victoria Carbol - A song of Adarlan