Vojačka ✔️

XXIII.

,,Zbalila som ti všetky veci aj s nejakým jedlom." spustila Nina keď som otvorila dvere a vstúpila som dnu.
,,Och, ďakujem ale jedlo mi netreba." posadila som sa za stôl.
,,Nikdy nevieš." usmiala sa. Prikývla som s falošným úsmevom.
,,Dneska som už jedla." zastavila som ju keď začala naberať zemiaky.
,,Na hrade?"
,,Áno."
,,A nie si hladná?"
,,Môj žalúdok je zvyknutý na málo jedla."
,,Ale to nie je dobré."
,,Tak.." mykla som plecami.
,,Idem po drevo." vošiel dnu zasnežený Troy. Očistil si zasnežené topánky a vykročil k nám. Sadol si za stôl oproti mne a Nina mu dala do šatky chlieb s vodou.
,,Dávaj si pozor." upozornila ho.
,,Uhm, ideš?" pozrel na mňa. Vstala som.
,,Aj ty." povedala mi Nina. Prikývla som a zatvorila som dvere.
,,Myslel som si, že už nepôjdeš."
,,Prečo by som už nemala? Či ty si sa ma to spýtal len tak a nemala som ísť?"
,,Nie, nie. Ale vieš, keď už si prijatá v tom hrade tak som myslel, že budeš už akože zaviazaná kráľovi alebo niečo také."
,,Kráľ mi povedal, že bude dobré keď prídem ešte dnes. Takže môžem prísť aj večer." mykla som plecami. Prikývol. Chytil lano saní a ťahal ich po ceste smerom do lesa.
,,Pomôžem ti?"
,,Netreba." pokrútil hlavou. Odvtedy neprehovoril ani slovo. Mal zamyslený výraz a neprítomne ťahal sane. Zastavil až pri stromoch, ktoré sa dali ľahko zrúbať. Vzal si sekeru a po lese sa začali ozývať zvuky narážajucého železa o drevo. Nečinne som si sadla na sane a kĺzala som sa sem a tam. O chvíľu zavládlo ticho a potom bolo počuť praskanie stromu.
,,Pozor!" skríkol Troy. Otočila som sa a ten strom padal presne na mňa. Snažila som sa postaviť no plášť sa mi zachytil do saní. Už som myslela, že je po mne, no ten strom stále nedopadol. Opatrne som sa pozrela nad seba a ten strom tam bol, zaseknutý vo výške, tesne nado mnou. Okamžite som sane posunula a teraz som už bola v bezpečí. No až teraz som si všimla že ten stom niekto podopiera, niekto spolu s Troyom.

Muž v bielom..

Vyvalila som oči a pustili strom na zem. Zaiste nebol veľmi ťažký keďže nebol ani veľmi hrubý, ale nepochybujem žeby mi nepekne ublížil. Chvíľu sme na seba nehybne hľadeli a potom som sa začala venovať zaseknutému plášťu. O chvíľu prišiel muž a čupol si predo mňa.
,,Mala si šťastie." chytil mi plášť a potiahol ním. Ozvalo sa roztrhanie látky a konečne som sa mohla bezpečne postaviť. Stála som oproti nemu a hľadeli sme si do očí.
,,Ja viem." prikývla som.
,,Nabudúce tu byť nemusím."
,,Ani som si nemyslela že tu budeš." mykla som plecami a chytila som lano saní.
,,Tak vieš, som tam kde ma najmenej čakajú."
,,To je dobré." kráčala som k Troyovi a keď som bola už pri ňom, otočila som sa. Muž tam už nebol.
,,Pozerám, že váš vzťah naberá na obrátkach."
,,Čo?"
,,Ale nič."
,,Čo. Si. Povedal?" hodila som do neho snehovú guľu.
,,Čo si začínaš?" vrátil mi to a kúsok snehu mi spadol na krk.
,,Nie, nie, nie." snažila som sa ho dostať von no roztopil sa a voda sa mi spúšťala cícerkami po chrbte.
,,Haha." uškrnul sa Troy a ja som na neho škaredo pozrela. Stíchol a rúbal ďalej.

➳➳

Keď sme sa vracali späť, už sa stmievalo. Z mesta prichádzalo na kraj lesa slabé svetlo.
,,Cateleya?"
,,Hm?" zastavila som.
,,Vieš.." pristúpil ku mne.
,,Neviem." zamračila som sa.
,,Je tu niečo čo chcem urobiť už dlho no nemal som na to ešte odvahu a.."
,,A?"
,,No.." nebezpečne blízko sa priblížil. Zamračila som sa ešte viac nad jeho úmyslami a dúfala som, že sa nestane to, čo som predpokladala. Stalo sa. Keď už bol úplne blízko pri mne, pobozkal ma a chcel pokračovať, no odtiahla som sa a skoro som mu vlepila facku.
,,Troy!" skríkla som a pošmykla som sa na ľade pod snehom. Pristála som do záveja, no v tejto chvíli mi to bolo jedno.
,,Prepáč."
,,Troy!" postavila som sa a šokovaná som kráčala preč. Hneď ako som sa dostala do domu som vzala svoje veci a vyšla som von. Nina s Eduardom nikde neboli, čo som rada. Zatvorila som dvere a Troy akurát stál pri okne. Bez náznaku všetkých citov som sa zvrtla a tmou som kráčala do hradu. Sem tam boli lampy v ktorých horeli sviečky alebo mi cestu osvecovali slabé svetlá z domov.
,,Koho to tu nestretnem?" ozval sa hlas. Otočila som sa a znovu tam bol na svojom koni on! Mám taký pocit že ma ten muž sleduje.
,,Daj mi pokoj." odvrkla som a kráčala som ďalej.
,,Čo? Niečo sa stalo našej malej dievčinke?" zasmial sa. Zastavila som. Zatvorila som oči a pery som stisla do tenkej čiarky. Nahnevane som vydychovala a z nosa mi vychádzala para ako nazúrenému býkovi.
,,Povedala som, aby si mi dal pokoj!" hodila som veci na zem a z pošvy som naňho namierila meč.
,,Hej.. kľud. Jasné?"
,,Nie a daj mi pokoj! Opakujem to posledný krát inač za seba neručím!"
,,Fajn fajn." rozhodil rukami. Otočil koňa a išiel preč. Spustila som ruku s mečom k zemi a vzdychla som si. Meč som vrátila na svoje miesto, veci som vzala do ruky a ďalej som išla svojím smerom.

➳➳

,,Toto bude vaša komnata." otvorila mi dvere slúžka vo vojenskej časti. Vošla som dovnútra a predo mnou sa zjavila posteľ, vedľa nej bolo okno. Oproti posteli bola drevená vaňa vedľa ktorej boli vedrá s vodou. Vedľa okna bola skriňa a v rohu nad posteľou bola pavučina s pavúkom.
,,Ďakujem." prikývla som a veci som hodila do skrine. Slúžka po chvíli odišla a ja som sa zvalila do postele. Zahľadela som sa na pavúka nado mnou a jeho pavučinu. Vstala som, vyzula som sa a postavila som sa na posteľ v úmysle vziať ho do ruky a pustiť ho na chodbu. No pokiaľ som sa na tú posteľ postavila, on zmizol.

Super!