Vojačka ✔️

LXXXIII.

,,Olivia?" opýtal sa Chaol.
,,No... hej." mykla som plecami a zahľadela som sa na Arthura.
,,Veď si hovorila, že nemáš meno."
,,No veď nie."
,,Teraz ti povedal Olivia." rozhodil rukami a Arthur sa zasmial.
,,Asi je načase aby si nám niečo povedala." posadil sa do kresla Ress.
,,Asi budem musieť." mykla som plecami.
,,Môžeš začať." povedal Chaol.
,,Pomedzi to to zašijem."
,,Tak to poviem potom, lebo pomedzi moje nadávky nič nepochopíte."

➳➳

,,Ja a Arthur sme sa spoznali keď ma prvýkrát zbičovali. Pomohol mi dostať sa do môjho... domu, dajme tomu. Vyčistil mi rany a pomohol mi dať sa dokopy. Začali sme sa vídať lebo bez prosby mi začal nosiť jedlo a učil ma čítať a pisať. Nerozumela som, ale bola som rada že som mala kamaráta. A keď zistil, že nemám meno, dal mi ho. Preto mi povedal Olivia."
,,To meno sa mi strašne páčilo." usmial sa a úsmev som mu opätovala.
,,Potom ma zbičovali znovu, znovu a... znovu. Vždy mi pomohol. Pomohol mi postaviť sa a on zo mňa urobil tú bojovníčku, ktorá sa všetkému postaví čelom, nie chrbtom." zahľadela som sa do Chaolovich hlbokých očí. Chaol vydýchol a usmial sa.
,,Tri dni po mojom poslednom zbičovaní odišiel. Doteraz neviem prečo." zahľadela som sa Arthura.
,,Moji rodičia usúdili, že nám bude lepšie na Juhu. Že budeme v bezpečí, keďže Severné kráľovstvo vždy napádali. Mali pravdu. No chcel som, aby si išla so mnou. Nechcel som ťa tam nechať, hlavne nie s deravím chrbtom z ktorého viseli kusy kože."
,,Povedal si mi, že sa po mňa vrátiš." šepla som.
,,Viem. A potom som rýchlo ušiel lebo to bolo chvíľu predtým, ako sme mali odísť." hľadel si do dlaní.
,,Odvtedy som ťa nevidela. Zmenil si sa."
,,Ale aj tak si ma spoznala."
,,Zmenil si sa ale tie oči ti stále ostali."
,,Heh.. a keď sme pri tom. Kde sú tvoje oči? Tie zelené žaby ako som to volal." zasmial sa.
,,Tie zelené žaby ostali v Čiernom lese." vzdychla som si.
,,P-prepáč." položil mi veľkú dlaň na koleno.
,,V poriadku." pokrútila som hlavou.
,,Pred pár týždňami som bol na Severe." zmenil tému.
,,Čo si tam robil?" nadvihla som obočie.
,,Bol som tam so svojou manželkou a dcérou. Povedal som im, že sa tam pôjdeme pozrieť ako to tam vyzerá. Že chcem vidieť moju domovinu po niekoľkých rokoch. No zámer bol ten, že som tam išiel aby som ťa našiel. Po toľkých rokoch som ťa potreboval vidieť. Nenašiel som ťa. Hostinec v ktorom si žila je zvalený a na jeho mieste iný dom a ja som sa išiel zblázniť. Myslel som, že ťa zabili. Takmer som sa zrútil."
,,Odišiel si s vedomím, že som mŕtva?"
,,Nie."
,,Ako to?"
,,Išiel som na trh a našiel som tú starenku, čo ti dala deku. Čudovala by si sa, ale stále žije. Opýtal som sa či náhodou o tebe niečo nevie. Ona namiesto odpovede zavolala na vojaka. Morgan či ako sa volal."
,,Morgan." prikývla som a usmiala som sa.

Aspoň on je už doma.

Flashback
POHĽAD AURTHURA

,,K vašim službám." usmial sa mladík a na mňa hodil bezcitný pohľad. Preglgol som.
,,Tu to Arthur, by chcel niečo zistiť o vojačke."

Vojačke?

,,Prečo? Kto si." nebola to otázka. Bol to rozkaz aby som mu to povedal.
,,Arthur Twill." nadvihol som si klobúk.
,,Čo máš s vojačkou?" zamračil sa. Otvoril som ústa že mu to poviem, no starenka ma predbehla.
,,Choďte si niekam inam, odháňate mi zákazníkov." povedala potichu a usmiala sa.
,,Ďakujem." mierne som uklonil hlavu a potom som išiel za vojakom.
,,Stretneme sa večer tam, pri tej rieke." mávol na burácajúvu vodu niekde za mestom. Nebolo to miesto len na také stretnutie. Chcel sa zbaviť môjho tela kebyže sa mu nepáčim.

➳➳

,,Ešte raz. Čo s ňou máš?" zavrčal a vynoril sa z tmy. Od ľaku ma trhlo, hoci som sa snažil tváriť čo najpokojnejšie.
,,Staral som sa o ňu keď ju bičovali. Čistil som jej rany aby sa jej nezapálili a nosil som jej jedlo."
,,Načo si tu?"
,,Prišiel som po ňu. Sľúbil som jej, že sa po ňu vrátim a zoberiem ju zo sebou. Konečne som dostal šancu sa po ňu vrátiť."
,,Pochybujem žeby s tebou niekam išla." zasmial sa.
,,Prečo?"
,,Si kus biedy." hrotom meča mi pohodil kabátec.
,,Aj ona bola..."
,,Ešte raz niečo také cekneš, rieka je dosť hlučná nato, aby niekto počul tvoj výkrik keď ti rozpáram brucho." meč bol zrazu na mojom srdci.
,,Nie všetci máme také šťastie aby sme žili v blahobyte." kývol som bradou na hrad.
,,Mlč. Vojačka tu nie je. Zrejme si meral dlhú cestu odniekiaľ z diery."
,,Je... mŕtva?"
,,Nie, je veľmi prefíkaná na to, aby ju smrť chytila," zasmial sa.
,,A čo je s ňou?"
,,Je na Juhu."
,,Čo tam robí? Prečo tam je?"
,,Je to najlepší zabijak, aby si vedel a teraz sa mala vydať za princa Henryho," vypľul to meno a v očiach mu zasvietili blesky.
,,Najlepší zabijak," zašepkal som.
,,Áno, najlepší a s tebou by nestrácala čas."
,,Máte pravdu." prikývol som.
,,Odkiaľ si?"
,,Odtiaľ to, no potom sme sa odsťahovali aby sme boli v bezpečí. Teraz žijem na Juhu. V Crowne."
,,Ani sa nečudujem, že o ich svadbe nič nevieš." uchechtol sa.
,,Ako vyzerá?"
,,Oveľa lepšie ako keď som ju stretol pred dvoma rokmi."
,,Dva roky je v kráľovskom vojsku?"
,,Hej."
,,Ako sa tam dostala?"

Tieto otázky som si mohol nechať na ňu, keď za ňou pôjdem.

,,Po tom, ako ju zbili ako žito, vstala z vlastnej kaluže krvi a zlomila vojakovi nos. Potom ju zobrali."
,,Prečo ju zbili?"
,,Lebo ju prichytili pri tom ako kradne, no vlastne... mysleli si, že kradne ale nekradla. Mala pätnásť, tak ju zavreli a potom verejne zbili. Desať rán kyjakom do brucha. Mala polámané rebrá." pokrútil hlavou a zahľadel sa do vody. Preglgol som a v duchu som si nadával, že som neprišiel skôr.
,,Ďakujem, že ste mi to povedali." vykročil som preč. Čím skôr sa dostanem do kráľovstva, tým skôr ju uvidím.
,,Stoj!" zakričal.
,,Áno?"
,,Ak za ňou pôjdeš a uvidíš ju. Povedz jej, že čakám kedy sa objaví." prikývol som a kroky som nasmeroval do hostinca.

End of flashback
POHĽAD VOJAČKY

,,Keď som zistil, že si sa mala vydať za princa, skoro som si vytrhla vlasy."
,,Heh." uchechtla som sa.
,,Kde máš obrúčku?"
,,Nevzali sa." zavrčal Chaol.
,,Och.. aha. Ale bol by som rád keby si bola kráľovná."
,,Nerieš to, prosím."
,,Ako si praješ." prikývol.
,,Ďakujem za zašitie," povedala som po chvíli.
,,Nemáš zač. Prečo si tu vlastne... s vojakmi?"
,,Ale. Boli sme na výprave." mávla som rukou.
,,Takže... teraz bojuješ pod našou vlajkou?"
,,Zatiaľ."
,,Ani nevieš ako si mi chýbala," povedal odrazu a objal ma. Silno som ho objala okolo krku. Chvíľu sme sa len tak nehybne objímali.
,,Takže máš ženu aj dcéru." prikývla som uznanlivo.
,,Uhm."
,,Ako sa volajú?"
,,Hellen a dcéra Olivia, samozrejme." usmial sa.
,,Prajem vám to." úsmev som mu opätovala.
,,Ďakujem. Už ale budem musieť ísť. Prepáč." pozrel sa na vreckové hodinky a znova ma objal.
,,Ešte raz ďakujem." ešte silnejšie som ho zovrela.
,,Dúfam, že sa ešte uvidíme."
,,Aj ja. Chaol, mešec." a už na mňa letel ťažký, kožený mešec.
,,Nechcem peniaze."
,,Mlč." dala som mu päť zlatiek.
,,Zbláznila si sa? Nie, zober to preč. Nemôžem to zobrať."
,,Povedala som ti, buď ticho. Zober si to a mlč."
,,Och Olivia." vzdychol, zlatky si vopchal do vrecka a krútil hlavou.
,,Och Arthur." usmiala som sa.
,,Tak sa teda drž a nevystrájaj, aby sa ti to zrástlo. On už vie ako ďalej." kývol na Ressa a vstal. Prikývla som a hľadela som na neho, až pokiaľ nezavrel dvere.