Vojačka ✔️

XLVI.

,,Nenávidím ťa!" skríkla som a rozbehla som sa do chodby.
,,Stoj!" skríkol Henry.
,,Zastavte ju!" zvolal vojak na dvoch vojakov na hliadke. Okolo nich som prebehla akoby tam ani neboli. Rozbehla som sa dole schodmi s vojakmi v pätách. Slzy sa mi liali z očí ako vodopády. Pomaly som už ani nevidela kam a po čom utekám.
,,Och! Slečna!" skríkla slúžka nesúca vázu. Len tak tak som sa jej uhla a utekala som ďalej.
,,Au!" zasyčala som keď som si cez zaslzené oči nevšimla že predo mnou je chodba a prekročila som jeden schod. Rýchlo som sa pozbierala zo zeme a utekala som čo mi nohy stačili. V rukách som zvierala červenú volánovitú sukňu, ktorú by som teraz najradšej roztrhala len aby mi nezavadzala. Vojaci boli čoraz bližšie. Jediný Henry ostal hore. Prišlo mi z neho zle.

Ako to môže urobiť?!

Vybehla som na nádvorie. Vojaci po mne hádzali prekvapené pohľady a takisto aj služobníctvo ktoré bolo von a zopár ľudí. Obzerala som sa. Nikde nič.
,,Kde je zverinec?!" zdrapila som sluhu.
,,T-tam, úpln-ne na konci." ukázal na záhradu. Pustila som ho a znovu som sa rozbehla. Teraz za mnou už neutekali traja vojaci, ale celá jedna línia. Otvorila som si bráničku na záhrade a v hlbokom snehu som preskakovala pomedzi kríky. Keď som sa blížila ku koncu, zahliadla som dve postavi. Jednu celú v bielom a druhú celú v čiernom. No moje zaslzené oči mi nedovoľovali rozpoznať tváre. Od plaču a ťažkých šiat sa mi podlamovali nohy. Utekala som akoby sa mi mali každú chvíľu zlomiť. Postavi sa ku mne približovali a vymýšľala som cestu ako okolo nich prebehnúť.
,,Stoj!" znovu zakričal vojak za mnou a obzrela som sa, ako sú ďaleko.
,,Nechoď tam!" zdrapil ma niekto okolo pásu a držal ma. Otočila som hlavu a predo mnou stál muž v bielom.
,,Pusti ma!" búchala som ho do ramena.
,,Nemôžeš tam ísť!"
,,Prečo si ho nezachránil?!" kričala som a pozrela som sa na muža v čiernom vedľa.
,,Pozri.."
,,Mikael! Prečo?! To bolo odo mňa tak veľa?!"
,,Strčil ho vojak! Nemôžem za to! Snažil som sa!"
,,A kde si bol ty?! Ako si sa tu len tak znenazdajky zjavil?!"
,,Prenásledoval som vás.."
,,A to si im nemohol pomôcť?!"
,,Pomáhal som im! Nestihol som ho chytiť!"
,,Hovorila som aby ste tu nešli! Lenže vy ste všetci urodzený, vy nemôžete počúvať nejakú obyčajnú vojačku!" stále som kričala a moje slzy smútku sa menili na slzy hnevu.
,,Ukľudni sa." stále ma muž v bielom držal.
,,Ja sa mám ukľudniť?! Už nemôžem nikomu veriť! Prečo si sa neukázal keď to potrebovali?!"
,,Vyšli sme pred hrad a bol tam, čakal nás a viedol preč. No pred hradbami nás čakali a tam William spadol! Myslíš si, že si jediná komu to je ľúto?!" zdrapil ma za ruku Mikael.
,,A kde je Elizabeth?!"
,,Ušla." povedal niekto za mnou. Otočila som sa a všetci vojaci stáli v jednej línii. Nastalo ticho. Stála som oproti Henrymu a zo zadu bolo počuť iba štekot a vrčanie psov.
,,Prečo?!" rozbehla som sa k nemu.
,,Lebo." skočili pred neho dvaja vojaci a chytili ma za ruky. Držali ma pevne pred ním a on sa len usmieval.
,,Lebo nie je odpoveď!"
,,Pre mňa je odpoveď hoci čo." žmurkol na mňa a kývol na vojaka. Ten prikývol a spoza chrbta vytiahol dva vačky. Zamračila som sa a vydal sa k mužovi a Mikaelovi. Otáčala som hlavu a prebodávala som ich pohľadom. Natiahli ruky a vojak im do nich vložil vačky ktoré zaštrngali.

Mince..

,,Vy zradcovia!"
,,Nie sú zradcovia." povedal posmešne Henry.
,,Sú! Neprajte si ma! Zabijem vás len čo vás nájdem!" kričala som na nich.
,,Nechaj ich." kývol hlavou a oni vykročili naprieč záhradou preč.
,,Zabili Williama!"
,,A tebe to vadí?"
,,To už nie je tvoja vec!"
,,Ja určujem čo je a čo nie je moja vec, drahá."
,,Nehovor mi tak."
,,Nebudeš mi rozkazovať."
,,Hodili ho tam bez tvojho povelu!"
,,Dal som im povel cez okno, to ťa mohlo napadnúť."
,,Zabil si princa! To je vojna!"
,,Aj keby to bola vojna, my sme Juh. Vyhrali sme už desiatky vojen."
,,To môže povedať každý."
,,Isteže, ale len my máme pravdu."
,,Uhm.." prekrútila som oči.
,,A ešte keď nás povedieš ty." usmial sa.
,,Čo?"
,,Dozvieš sa."
,,Hovor!"
,,Pšššt."
,,Zničím ťa."
,,Nemáš takú silu." pohladil ma po líci. Tesne som minula jeho ruku a uhryzla by som ho.
,,Pozrime sa, ona by hrýzla." rozosmial sa a s ním aj vojaci.
,,Áno, ona by hrýzla." zavrčala som.
,,Veď ty raz dohryzieš." zapískal a o chvíľu vedľa neho zastavili dva obrovské lovecké psiská. Kebyže jedného stretnem v lese, pomyslela by som si, že to je medveď. Sadli si vedľa neho a šťastne vrteli chvostom, ktoré napočudovanie mali. Jeden z nich ešte niečo prežúval. Jeden bol hnedý a mal kučeravú srsť a ten druhý, povedala by som aj väčší bol čierny a mal lesklú a rovnú srsť, práve on niečo prežúval.
,,Len dva?" povedala som posmešne.
,,Len dva sú navoľno. Ďalších šesť je v tej búde a pochutvávajú si na Williamovi. Že?" poškrabal čieneho psa za uchom. Ten naklonil hlavu a užíval si škrabanie. Keď som tak na nich hľadela..

Kebyže sa postavia na zadné, boli by ešte vyšší ako ja...

Preglgla som a odvrátila som pohľad.
,,Čo? Nepáčia sa ti?"
,,Prečo si ho zabil?"
,,Nezabil, ale všetko to bolo pre tvoje dobro."
,,Moje dobro?!"
,,Hej.."
,,Si strašný blbec!"
,,Važ slová, odveďte ju."
,,Toto oľutuješ!"
,,Ja? Nikdy."

➳➳

,,Tak, tu bude tvoj prechodný domov." otvoril vojak celu a druhý ma do nej štopol.
,,Dlho nie!" nalepila som sa na ňu keď ju zatvárali.
,,To zistíš, keď sa princ nerozhodne poslať ťa na popravu." zasmial sa vojak.
,,No hahaha." zavrčala som a vojak na mňa hodil vražedný pohľad pomedzi to, ako zamykal.
,,Alebo tu zhniješ."
,,To tiež nie."
,,Si v najstráženejšej časti, tu jedlo dostávajú každý druhý deň alebo vtedy, keď sa vojakom chce." otočili sa a odišli.