Kráčala som lesom, kopala si ľadovú guľu a sneh mi príjemne vŕzgal pod nohami. Ruky som mala vo vreckách koženej vesty, ktorú som mala na vlnenom kabáte a behala som hore-dole po zasnežej ceste za ľadovou guľou.
Asi som neurobila najlepšie, že som tam toho Asfora nechala...
Otočila som sa v úmysle, že chalúpka je niekde blízko a že sa po Asfora vrátim. No, až teraz som si uvedomila, že kráčam minimálne dve hodiny. Vzdychla som si, otočila späť a pokračovala v chôdzi.
Keďže by mi cesta na Asforovi trvala ešte približne tri dni, takže pešo niečo okolo piatich či šiestich dní.
V mysli som si dala facku. Mala som sa vydať za toho porazeného princa a bol by pokoj. Teraz by som nemusela ísť niekoľko dní pešo na prekliaty Východ. Ale zase, bola by som blbá, kebyže sa za toho Južana vydám. Aký by to malo zmysel keď by som ho ani nemilovala? Volím zomrieť v boji ako byť v manželstve s ním. Vytesnila som myšlienky naňho a dalej nemo kráčala zasneženým lesom. Pomaly prestávalo snežiť, no na oblohe boli stále obrovské mraky z ktorých padali obrovské vločiská.
➳➳
Posadila som sa na drevené zábradlie mostu a vybrala som si z kabely chlieb.
Do pekla...
Chlieb bol zamrznutý a keď som si z neho dýkou odrezala, vnútro nebolo o nič lepšie. Mala som chuť skočiť do vody podo mnou, ktorá ešte nestihla poriadne zamrznúť. Vzdychla som si a vybrala som si jablko. Šúchala som ho v rukách a zohrievala som ho. Po chvíli som do neho kusla a nech som sa snažila koľko som chcela, krútila som hlavou a zvierala zuby, až po chvíli sa mi podarilo odhryznúť. Vzdychla som si a s jablkom v ruke som kráčala ďalej.
➳➳
Po chvíli som už začula, ako mi nahlas zaškvŕkalo v bruchu. Zastavila som. Z kapsy som vybrala chlieb, odrezala pár kúskov a tie strčila do vnútorného vrecka kabátu. Poriadne som sa pozapínala a vykročila ďalej.
Čo by sa stalo ak by som teraz tu umrela? Všimol by si to niekto so Severu? No Morgan určite nie. Ten je určite celý bez seba, že som už konečne vypadla a nemusí sa so mnou zabávať a rozprávať. Bolo by niekomu za mnou smutno? Ktovie? Ale skôr... nie. Som sama. Nemám rodinu, rodičov, meno... nič. Celý môj život je nie.
Zahnala som myšlienky a ďalej som si kopala ľadovú guľu ktorá sa už aj rozpadávala.
➳➳ O PÄŤ DNÍ NESKÔR
Hneď, ako som sa zobudila som sa vyškriabala na nohy a otriasla som sa od snehu, ktorý som mala primrznutý na deke, veciach či vlasoch. Po niekoľkých hodinách prevracania sa z boka na bok a priblblého hľadenia do ohňa sa mi podarilo zaspať. Z uhlia stále vychádzalo teplo, a tak som si nad ním trochu zohriala chlieb a najedla sa.
➳➳
O niekoľko hodín som zahliadla obrysy hradu. Od radosti som zvískla. Aj cez to, že som bola vysilená a nohy ma vôbec nepočúvali, som pridala do kroku. Krok čo krok sa vracalo späť sneženie. Najprv len trošku, no razom začalo tak husto snežiť, že som ani netušila či idem stále správnym smerom, či ma náhodou vietor neotočil a kráčam niekam úplne inde. Kráčala som ako o život. Zababušila som sa a do ruky som si dala dýku, pre istotu. Aj keď som celých niekoľko dní nikoho ani nič nestretla, človek nikdy nevie. Kráčala som po kraji lesa. Aspoň to mi dodávalo istotu, že idem stále rovno. Zabočila som a skryla sa za strom. Potrebovala som sa už poriadne nadýchnuť. Odrazu sa medzi neďalekými stromami niečo pohlo. Trhlo ma a okamžite som aj zamrzla. Neďaleko mňa stál obrovský, biely jeleň. Aj som zabudla dýchať. Vyvalila som oči a kľakla som si na jedno koleno. Nebolo to preto, že som sa snažila skryť. Naznačila som tým poklonu. Východ totiž ustanovil bieleho jeleňa za ochráncu tejto krajiny a upravili podľa neho aj erb, pretože pred osemnástimi rokmi zachránil život terajšiemu kráľovi a princovi. Vraj na nich niekto zaútočil a jeleň ich zachránil, no kto a kde na nich zaútočil, to neviem. A možno to ani nie je pravda, ale to vedia len oni a ten jeleň. Uprene som na neho hľadela a on na mňa. Po chvíli, akoby ma ani nevidel, sa otočil a vošiel hlbšie do lesa. Nezostávalo mi nič iné ako sa postaviť a pokračovať vo svojej ceste.
➳➳
O hodnú chvíľu sa predo mnou začali črtať prvé domy. Ale to som už nevedela či tam dôjdem. Nohy som mala priam drevené, prsty na rukách a nohách odmrznuté a mihalnice pokryté ľadom. Toto bol asi najhorší a najsilnejší mráz s najhustejším snežením za ten posledný týždeň.
➳➳
Vošla som pomalým krokom do ulice. Nebolo už vôbec nič vidno. Sadla som si k najbližšiemu domu a oprela som sa o stenu. Pozerala som pred seba. Leon povedal, že by som tu vydržala prežiť aspoň niekoľko dní, no mne je koniec už teraz. Rozfúkal sa vietor a sneženie zase o niečo zosilnelo. Odmŕzalo mi všetko čo sa len dalo aj cez to, že som dosť naobliekaná. No toto nikdy nebude stačiť. Zatvorila som oči. Už som videla biele svetlo. Usmiala som sa a celé telo som uvoľnila.
Čo keď to biele svetlo je svetlo v izbe v ktorej sa narodíme? Čo keď po narodení plačeme lebo vieme, že sme zomreli a už možno nikdy neuvidíme svojich blížnych, kamarátov? Čo keď po narodení nevieme rozprávať lebo nechceme a chceme zabudnúť na minulý život? No časom keď dospievame na to zabúdame a po smrti sa to opakuje...
Nájdu ma tu umrznutú, uvidia štyri prekrížené meče na rohu môjho plášťa a hneď im dôjde kde ma treba vrátiť. Otvorila som oči a dýku som zapichla do štyroch mečov. Potiahla som a roztrhala som to niekoľkými pohybmi.
Nemusia na Severe zistiť že som zomrela.
Dýku som si vložila späť do čižmy a čakala som. Buď na záchranu alebo na smrť.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
