Vojačka ✔️

LV.

,,Čo? Ja som to nebola. Ak by aj hej, svoju robotu by som si odpracovala lepšie."
,,Prečo si sa zatvárila tak... prekvapene? Lebo si si myslela, že ťa neprekukneme?" zjavil sa Davisov spoločník.
,,Lebo ma to prekvapilo, že niekoho, ako bol on, zabili. Predsa... bol to váš najlepší vojak." dodala som posmešne.
,,Ako ti máme veriť, že si ho nezabila?"
,,Lebo som ho nezabila." mykla som plecami.
,,Ale pýtam sa prečo ti máme veriť?!"
,,Ukľudníme sa." vynoril sa z davu vojakov kapitán.
,,Kapitán, ako jej máme veriť?"
,,Hmm." zavrčal kapitán a už som vedela, že bude zle.
,,Ona to nebola." vyštekol muž a ja som vyvalila oči.
,,Odveďte ju do vypočúvacej miestnosti." rozkázal kapitán. Vojaci ku mne pristúpili a chceli mi zviazať ruky. Zamračila som sa a ruky som zdvihla nad hlavu.
,,Nie, pôjdem tam aj bez toho." kapitán prikývol. Vojaci ma schmatli pod pazuchy a ťahali ma chodbou. Začala som sa mykať aby ma pustili.
,,Kapitán!" postavil sa pred neho.
,,Mlč Chaol." okríkol ho.

➳➳

Hodili ma na stoličku v malej, chladnej miestnosti. Ruky mi priviazali remeňmi o stôl a nohy o nohy stoličky. Zavrčala som a jeden vojak sa postavil vedľa stola s bičom. Po celom tele mi prebehli zimomriavky a potom sa mi usadili na chrbte. Po niekoľko minútovom čakaní prišiel kapitán a sadol si oproti mne. Pokrútil hlavou, jednú ruku položil na stôl a druhú na hrušku meča.
,,Nebola som to ja." snažila som sa znieť pokojne.
,,Videl som ako sa k sebe správate."
,,Prisahám na svoju česť že som ho nezabila!"
,,Ty máš aj česť..." uchechtol sa a do miestnosti vstúpili Chaol, Ress a muž. Ostali stáť pri dverách.
,,Choďte von."
,,Ale veď ste nás vola.." prehovoril Ress.
,,Choďte von!" otočil sa a prebodol ich pohľadom. Okamžite sa vypratali a znovu sme tam ostali len my traja.
,,Prisahám." zašepkala som.
,,Prečo by som ti mal veriť?"
,,Mala som zostať v tom väzení." oprela som sa operadlo a remene sa mi zarezali do kože.
,,Ako si praje.."
,,Nie!"
,,Tak, hovor. Prečo si ho zabila?"
,,Hovorím, že som sa ho od včerajšieho boja nedotkla!" vojak celou silou švihol bičom a mne plieskol po rukách. Skríkla som od bolesti a na rukách sa mi robili červené pásiky, z ktorých pomaly vytekala krv. Ruky som zovrela v päsť.
,,Alebo ťa bude biť pokiaľ si nerozmyslíš, že nám to povieš." kývol na vojaka.
,,Hovorím vám to celý čas."
,,Poslednýkrát sa ťa pýtam. Prečo si zabila Davisa?"
,,Poslednýkrát hovorím. Nezabila som ho!" a vojak znova plieskol. No nie raz. Ale šesťkrát a z chrbtov rúk mi išla krv prúdmi.
,,Kapitán?" vošiel dnu vojak.
,,Áno?"
,,Našli sme niečo."
,,Už idem." vstal. Prebodol ma pohľadom a odišiel. Po lícach sa mi kotúľali slzy s nehorázne štipľavej bolesti, ktorá mi šľahala z rúk.
,,Pusti ma."
,,Ani ma nehne." zavrčal vojak. Pokrútila som hlavu a sklonila som ju. Tak som bola až kým dnu nevošiel kapitán.

➳➳

,,Pusti ju." nadvihla som obočie a vojak prikývol. Odopol všetky remene a vyviedol ma von. Uháňala som do izby. Nikto sa ma nesnažil zastaviť. Ani vojaci pred izbou. Dokonca ani Ress ktorý sedel oproti mojím dverám. Zahľadel sa mi na ruky, z ktorých kvapkala krv. Vstal a zamračil sa, no skôr ako ku mne pristúpil som zabuchla dvere. Kráčala som k vani, pri ktorej bolo vedro s vodou. Ponorila som tam ruky a slzy mi tiekli čoraz viac. Poriadne som ich vymyla a potom som sa posadila na posteľ, smerom k oknu. Nechala som slzy nech ďalej tečú a naklonila som hlavu. Sťažka som dýchala.
Oozvalo sa klopanie na dvere.
,,Choďte preč." povedala som, no pochybujem, že ma počul.
,,Vojačka." dvere sa otvorili. Trochu som natočila hlavu a zahliadla som nakukujúceho Chaola.
,,Choď. Preč." zopakovala som dôraznejšie.
,,Musíme ti niečo povedať."
,,Prišli ste ma ľutovať?!"
,,Nie."
,,Vypadni!" skríkla som a z očí sa mi znova začali liať slzy. Chaol prikývol a potichu zavrel dvere. Zahľadela som sa na ruky. Prsty sa mi lepili od krvi a kvapkala mi na oblečenie. Znovu sa ozvalo klopanie.
,,Povedala som aby ste vypadli!" otočila som sa a vo vnútri stál Henry a za ním slúžky. Zamračila som sa a sťažka som vydýchla. Zavreli dvere a slúžky kráčali ku mne s obväzmi.
,,Prišli ti pomôcť." prehovoril chrapľavým hlasom.
,,Nechcem."
,,Tak ti pomôžem ja."
,,Nechcem tvoju pomoc. Nechcem nikoho pomoc!"
,,Mňa to nezaujíma." podišiel k posteli a slúžky mi vzali ruky do svojích rúk.
,,Povedala som nie." vytiahla som ich zo zovretia.
,,Musíme. Ináč sa vám rany zapália a budú vám hnisať. Bude to väčšia bolesť ako teraz." prehovorila slúžka tenkým hlasom.
,,Počúvni ich."
,,Ako ti na mne hneď záleží." podala som im ruky a prebodávala som ho pohľadom.
,,Spravil som hlúposť. Mrzí ma to."
,,Zabil si Williama. Toto ti neodpustím nikdy. Ani keby si sa mi neviem ako ospravedlňoval. Už sa to nedá vrátiť."
,,Viem."
,,Si hnusný človek." vyprskla som.
,,Aj to viem." sklonil hlavu a sadol si na kreslo.
,,Prečo si to urobil?" zahľadela som sa na rany, ktoré mi slúžky dávali doporiadku. Štípalo to a hnevalo ma to, no nie tak ako Henry.
,,Žiarlil som."
,,Naňho? Prečo?"
,,Lebo bol s tebou a získal si tvoju dôveru. Čo sa o mne povedať nedá."
,,Nikto nepovedal že si získal moju dôveru."

Aj keď áno, získal.

,,Videl som to. A toľkokrát. Bál sa o teba a mal ťa rád."
,,Ako vieš, že ma mal rád?"
,,Chcel ti pomôcť keď som ti dal ten jed. Išiel až tu a ja som ho zabil. Zo žiarlivosti."
,,Si hlupák." sykla som od bolesti.
,,Vždy mal toho viac než ja. Slávu, priateľov, všetci o ňom mali dobrú mienku a ja? Bol som za zlého korunného princa. Koľkokrát bol na mňa atentán aby sa ma zbavili. Preto som už len tu a pohybujem sa len po hrade a dvore."
,,Aj cez to ťa pozývajú na plesy."
,,Nie mňa ale otca. Ale idem aj ja." mykol plecami.
,,Urobil si ostatným takú mienku, akú si zaslúžiš."
,,Všetko som robil tak bezhlavo."
,,Hej to je pravda."
,,Nerozmýšľal som, že to bude mať následky a teraz to viem. Hrozí vojna ak sa dozvedia, že som zabil korunného princa Východu." nastalo ticho.
,,Vy dve, ak niečo o tom čo ste teraz počuli čo i len ceknete, bude zle aj so všetkými ktorým to poviete." zavrčal na slúžky. Tie opatrne prikývli a ďalej sa venovali rukám.
,,Hovorím. Si taký hlupák, akého kedy svet videl."