Vojačka ✔️

LXXV.

,,Musíme pomaly schádzať dole."
,,Prečo?" vzdychla som.
,,Lebo pokiaľ viem zo svojich zdrojov, baba nebýva vysoko a mali by sme sa riadiť gejzírmi."
,,Tými čo sme ešte nenašli?"
,,Hej."
,,Chaol ja už nemôžem. A vidím, že ani ty nie, tak si láskavo sadni lebo ja ťa už niesť nebudem."
,,Mala si ma nechať v tej lavíne."
,,Zase taká sviňa nie som."
,,Bál som sa že si mŕtva."
,,Nemusel si sa strachovať."
,,Musel."
,,Nie, nemusel. Nič medzi nami nie je. Len čisto vojačský vzťah. A je normálne keď vojaci umierajú."
,,Vojačský vzťah." povedal si pre seba, akoby si myslel, že som hluchá.
,,Počula som to."
,,Čo? Nič som nepovedal." nadvihol obočie. Pokrútila som hlavou a obišla som ho. Kráčala som po snehu pod skalami, ktorý nebol až taký hlboký. Pohmkávala som si melódiu nejakej vymyslenej pesničky, aby mi táto cesta - ktorá mi už išla hore krkom - ubehla čo najrýchlejšie. Už teraz sa neviem dočkať kedy sa zvalím do nejakej teplej postele.
,,Tú melódiu som už počul." tak asi vymyslená nebude.
,,Hm." nahodila som výraz, ktorý naznačoval, že ma to naozaj veľmi zaujímalo. Naozaj "veľmi".
,,Mala si pravdu, asi si sadnem." nesadol si, ale čupol. Vďaka jeho vysokej postave sa mu ešte aj dobre čupelo. No niekedy je nevýhoda byť vysoký, napríklad pri boji. Znovu som vzdychla a hľadela som pred seba. Sponad kopca, ktorý sa pred nami črtal vychádzal biely opar. Pozorne som ho sledovala, keď sa začala otriasať zem. Nie silno, no bolo cítiť, že niečo nie je s kostolným poriadkom.
,,Chaol.. toto tam... to je čo?" ukázala som na opar.
,,Gejzíre." kútiky úst sa mu mierne skrútili do úsmevu.
,,Úsmev nám vážne nepomôže." prekrútila som oči a vykročila som. Hoci radšej by som bola aby išiel on predo mnou, aby robil stopy, do ktorých by som mohla bez problému skákať a tak by som mala v čižmách prázdno a nie až tak chladno a mokro.
,,Čo keď nás ale baba nebude chcieť vziať?" zadumal sa Chaol.
,,Tak jej vlastnoručne vyškriabem oči."
,,Pšt!" zakryl mi ústa tak silno, až ma zabolelo ďasno.
,,Au!" zasyčala som.
,,Môže ťa počuť."
,,Ako?" uchechtla som sa.
,,Je to čarodejnica."
,,Ale tam." mykla som plecami a tvária sa, že mi to je jedno, hoci mi to jedno nebolo.
,,Ak nás nezoberie, už sa aj tak nevrátime." zadychčal.
,,Hej presne. Radšej skočím do rokliny."
,,Tak som to nemyslel."
,,A ako?" otočila som sa a to už utekal ku mne.
,,Bež!" skríkol. Otočil ma a tlačil za chrbát. Kým som si uvedomila, že čo som videla, Chaol ma vytlačil na kopec. Odtiaľ som už utekala sama. Predo mnou bola len rovina a diery v zemi, z ktorých sa dvíhala para.
,,To sú tie gejzíre?" neodpovedal, len prikývol a naznačil aby som pridala. Naháňala nás obrovká príšera. Mala čierno-hnedú kožušín a aj s tej diaľky čo som ju uvidela som uznala, že bola prekliato huňatá. Papuľu mala roďavenú a z nej trčali dlhé zuby.  Vyzeralo to ako vlk, so srsťou medveďa, no vo veľkosti dospelého koňa. Na labách mal obrovské pazúre.  Ričalo to až sa skaly otriasali a ryk mi prenikal až do špiku kosti. Chaol ma stále tlačil. Zrazu sa v ňom nabrala sila.
Sotil ma medzi gejzír, keď sa mu šmyklo. Postavila som ho a nevedela som kam mam stúpiť, aby ma to neodpálilo. Všade sa vznášal biely, teplý zrazený opar.
,,Pohybuj sa opatrne, nikdy nevieš kedy spod teba niečo vystrelí."
,,Teraz by sme mali uháňať ako o život pokiaľ viem." rozbehla som sa. Sneh tu nebol taký hlboký keďže ho neustále vybuchovanie gejzírov, ktoré chrlili teplú vodu roztápalo.
,,Neutekaj!" no nezastavil ma. Uháňala som a snažila som sa všímať si hlboké diery v zemi. Obzrela som sa a Chaol ma dobiehal a zemou sa ozýval otras. Zrazu po mne skočil a oboch nás zvalil na zem.
,,Č-čo robíš?" zasyčala som a pred nami vybuchol gejzír. Postavil sa a ťahal ma preč. Ovial nás teplý, až horúci vánok a na zem začali dopadať kvapky horúcej vody. Sklonila som hlavu a Chaol nás prihodil plášťom, keď voda sa nejako netrafila do diery z ktorej vystrelila a vyšpliechla. Keby niet toho plášťa tak sme obaja obarený. Prinajlepšom.
,,Ale teraz šprintuj." znova ma popol a rozletela som sa ako vietor. Nechápala som, odkiaľ vo mne zrazu bola tá sila a Chaol sa zrejme čudoval tiež, keďže sme sa naozaj veľmi rýchlo vzdialili tomu koňopsisku.

Hej, koňopsisku.

V duchu som sa uškrnula. Keď tu sa ozval ďalší výbuch a po ňom rev ktorý trhal hlavy. Otočila som sa. Koňopsisko dopadlo s rachotom na zem a keď sa snažil zdvihnúť, na hrudi mal vypálený kruh, z ktorého mu išla krv. Kňučal a reval. Zvalil sa do snehu a pozeral na nás rubínovými očami.
,,Veď poď." zdrapil ma za ruku a ťahal.

➳➳

,,Teraz výjsť na ten kopec." povedal zadychčane.
,,Tomu hovoríš kopec? Ja by som povedala že to je hora!" zafunela som a začala som sa škrabať po snehu hore kopcom.

➳➳

,,Vidíš ten dym?"
,,Ďalšie gejzíre?"
,,Nie. Tam by podľa mojích ľudí mala bývať baba Železnonechtá."
,,Veď je to ešte... och... ďaleko!" oprela som sa rukami o nohy a chlácholila som sa, že to možno až tak ďaleko nebude.
,,Nečakal som že to prejdeme tak rýchlo." uchechtol sa.
,,Sa čuduj keď sme polovicu cesty leteli ako bezhlavý. Zaujímalo by ma ale, čo to bolo za tvora. Toto som v živote nevidela a..."
,,...zrejme už ani nechceš." dokončil za mňa.
,,Presne." vydýchla som.
,,Dobre poď." začal schádzať dole smerom, ktorým sme sa tu vyšplhali.
,,Čo robíš?"
,,Idem za babou."
,,Načo sme sa tu trepali? Tu hore?"
,,Chcel som vidieť ako ďaleko je chalupa."
,,A to vyzerám že mám sili na plytvanie?"
,,Hej, zdalo sa mi, že ňou prekypuješ."
,,Ja ťa zabijem!" schytila som sneh, urobila som z nehu najtvrdšiu guľu akú som vedela a hodila som ju po ňom.
,,Hovorím, že tou silou prekypuješ." uškrnul sa.
,,Ja ti dám." pohrozila som prstom a vykročila som za ním.

➳➳

Schádzali sme hádam celú večnosť. Keď na okolie pomaly začal zosadať plášť noci, začali sa objavovať prvé stromy. Keď sme konečne prestali schádzať a vydali sme sa na sever, po našich bokoch sa nám tiahla priepasť, v ktorej hučala nezamrznutá voda. Z hôr sa znovu začali ozývať zvony.
,,Chaol, to čo bolo?" trhlo ma keď sa s pomedzi stromov ozval ako keby výkrik.
,,Hory gejzírov a vykríkov." povedal a ďalej kráčal so sklonenou hlavou a pozeral sa pod nohy.
,,Tieto výkriky mi prídu divne."
,,Všetkým... pokiaľ nezbadáju niečo a nezačnú kričať aj oni."
,,Prečo si zdôraznil niečo? Ono sa tu niečo okrem koňopsiska potuluje?"
,,Koňopsiska." vyprskol do smiechu a prehodil si fakľu.
,,Ha?" čakala som na odpoveď.
,,Bohužiaľ hej."
,,A to mi nepovieš čo?"
,,Nie lebo nikto nevie čo to je za prízrak."
,,Ďakujem pekne." vynorili sme sa spoza skál a uvideli sme chalupu ako keby na ostrove. Okolo nej bola priepasť. Vedľa stekal s hukotom vodopád. Prehlušoval aj zvony. Všade bol opar a ku chalupe, na jej ostrov sa tiahol vratký most.
,,Tak na toto ma nedostaneš, ani keby to bohovia rozkázali! " špičku som položila na prvú dosku. Tá sa so zaprašťaním prelomila a niektoré jej kúsky spadli dole do vody.
,,Hádam sa nevzdáš niekoľko stôp od cieľa." vyzval ma.