Vojačka ✔️

XVII.

,,Nechápem ako jej môžete veriť! Vy neviete ako si vie dobre vymýšľať!"
,,Sklapni!" dal jej facku vojak.
,,Pustite ma!" revala.
,,Ešte raz tak ti tu hubu zavriem! Navždy!" skríkol vojak a druhý doniesol drevený klát. Naňho jej priviazali ruky. Vedela som čo bude nasledovať. Ledva som mala otvorené oči a krv mi z nosa tiekla jedna radosť. Brucho ma neuveriteľne bolelo.
,,Tak sa okamžite priznajte!"
,,Ja som to nebola!" skríkla Kayla a vo vzduchu plieskol bič a potom v mojej blízkosti. Pozrela som sa na ňu a z chrbtice rúk jej stekala krv a ona kričala.
,,Posledný krát sa pýtam kto to bol!" zreval veliteľ. Pokrútila som hlavou a vypľula som krv z úst a vo vzduchu znovu plieskol bič a dav šalel. Milovali keď sa mohli pozerať na niekoho utrpenie.
,,Ako chcete, ty.. dostaneš 10 rán!" ukázal na Kaylu a v duchu som sa potešila.

Nech vie aké to je! Aj štyridsať by som jej dala!

Štyridsať som dostala ja, no po chrbte. Rany sa našťastie hojili aj keď nie najrýchlejšie a ostávali po nich jazvy.
,,A ty.. dajte jej ešte šesť!" povedal vojakovi a ten sa rozohnal a dostala som po bruchu. Krv sa pustila ešte viac a kričala som z posledných síl. Sťahovala som kolená k bruchu no ani to mi nepomohlo. Nohy mi priviazali k stoličke aj keď už netrebalo.
,,Prosím." plakala som a zatvorila som oči. Dával čoraz silnejšie rany keď prišla posledná.. najsilnejšia. Vykríkla som a konečne to prestalo, plieskal už len bič. Odviazali ma, vojak chytil stoličku za operadlo, zdvihol ju a ja som sa z nej zviezla. Konečne mi rozviazali ruky a ja som sa mohla chytiť môjho ubitého brucha.
,,Ak sa teraz postavíš, máš šancu byť vojakom." povedal veliteľ.

Treba ho zavrieť.. kto by sa po desiatich ranách dubovým drevom do brucha dokázal postaviť?!

,,No vstaneš či ťa môžeme hodiť psom?!" kopol do mňa vojak.
,,Toto ste nemali.." pokrútila som hlavou. Rukami som sa zaprela tak ako aj kolenami. Chvíľu som tak ostala keďže sa zo mňa krv liala potokmi. Cez bolesť ktorá ovládla celé moje telo som sa dokázala postaviť na nohy aj keď ma hojdalo opitú ako dúhu.
Všade bola moja krv. Zabijackým pohľadom som sa pozrela na vojaka a rozohnala som sa. Päsťou som mu strelila do nosa a spadla som na zem. Zahliadla som veliteľov a kráľov pohľad. Pozerali na mňa akoby videli diabla. Pretočila som sa na brucho a zostala som ležať v kaluži mojej krvi.
,,Je to diabol! Zabite ju!" kričal dav.
,,Upáliť!" kričali ďalší.
,,Odveďte ju!" skríkol kráľ. Vojaci ma schytili za ruky a nohy a niesli ma späť do toho chladu. Hojdali so mnou a už som vedela, že mi bude koniec. Hodili ma do cely ako zdochlinu a zabuchli dvere. Začala som plakať ešte viac, aj keď slzy sa strácali.

➳➳

,,...má zlomené rebrá." začala som vnímať hlasy.
,,To je všetko?"
,,Nečakane áno. Čakal som, že bude mať vnútorné krvácanie alebo prepichnuté pľúca alebo niečo z orgánov."
,,Ona je diabol.."
,,Modlime sa aby nebola."
,,A čo tá krv čo jej išla z nosa?"
,,Zastavili sme to."
,,Dobre.. niečo jej dajte a povedzte vojakom nech ju odnesú do cely." rozpoznala som hlas veliteľa.
,,Nemala by tam byť."
,,Ale mňa to nezaujíma.. prežila toto prežije aj ten chlad. Pokým nevyzdravie bude sedieť tam."
,,Ako myslíte... aj keď to nie je najlepší nápad..." začula som kroky, ktoré sa vzdialovali. Zaspala som.

➳➳

Rozlepila som oči až keď prišla stráž. Pozrela som najprv na jedného potom na druhého.
,,Vstaň." rozkázal mi.
,,Nepostavím sa." zafunela som od bolesti. Okolo hrude som mala obmotanú bieku látku aby mi držala rebrá pokope.
,,Davaj! Nemáme na teba celý deň."
,,Počkaj." podišiel druhý vojak ku mne a vzal ma na ruky. Nadvihla som obočie a snažila som sa od neho odtlačiť, no nemala som vôbec silu. Pozrela som sa na jeho ruky a na jeho napnuté svaly ktoré bolo vidno aj cez uniformu. Vyzeralo to akoby mu bola úzka.
,,Odnesiem ju. Choď po svojom." kývol ten, čo ma držal na rukách. Mal obrovské modré oči. Akoby som ho niekde videla.
,,Pustite ma."
,,Povedala si, že nevstaneš a musím ťa predsa nejak zniesť dole."
,,Prosím,"
,,Ako chceš." opatrne mi pustil nohy k zemi a znovu sa mi pustili slzy.
,,Au.." urobila som prvý krok. Stále ma držal okolo pásu.
,,Nie.." znovu ma zdvihol opatrne do vzduchu.
,,Ale.." vydýchla som.
,,Ticho."

➳➳

,,Odkiaľ tu je tá posteľ?" opýtala som sa keď sme vošli do cely.
,,Bola tu vždy.."
,,Nespomínam si." vydýchla som. Uchechtol sa, položil ma na ňu a sadol si na kraj. Od bolesti som opäť vzdychla a on na mňa ustarane pozeral.
,,Čo?"
,,Si bojovníčka."
,,Nie, nie som."
,,Ale si.. toto čo si urobila ty, nedokázal nikto."
,,Mala som ostať ležať a nechať ho, nech do mňa kope. Nemusela som teraz trpieť."
,,Toto nehovor."
,,Nejako sa o mňa bojíte."
,,Pozri, je mi ľúto čo sa stalo." usmial sa.
,,Prečo ste sa usmial?"
,,Spomenul som si ako si mu vrazila."
,,Boli ste tam?"
,,Stál som vedľa."
,,S tým bičom?"
,,Áno." pošúchal si čelo. Nastalo ticho.
,,Ďakujem."
,,Za čo?" zasmial sa.

Ja umieram a on sa smeje..

,,Že ste ju zbili.. na vašom mieste by som ten bič obmotala okolo jej krku a zabila by som ju."
,,Ty si iný vrah..." potichu a slabo sa zasmial.
,,Nie, len by som urobila to, čo si zaslúži už niekoľko rokov."
,,Je pravda to, čo si hovorila?"
,,Áno. Začala kradnúť a raz som sa jej zastala, pretože som ju mala rada a odvtedy to vždy zhadzovala na mňa."
,,Takže kradla viackrát?"
,,Áno. Bola som za ňu vždy zbičovaná."
,,To mi je ľúto."
,,Nemá byť čo.. jedine vám môže byť do smiechu z mojej sprostosti."
,,Inač.. keď už zrejme budeš ta vojačka.. ako sa voláš?"
,,Nijako ma nevolajú, vy?"
,,Morgan."
,,Čo tu sedíš? Nemáš robotu?" nakukol vojak do cely.
,,Bol som ju odniesť, už idem. Drž sa.." vstal a vyjavene som hľadela za ním.