Vojačka ✔️

CVIII.

Prišla som z raňajok a zlato čierny prsteň som si nasadila pod rukavicu. Všetky zbrane som skryla za dvere za tapisériou.
Obliekla som si čierne nohavice, natielník a bordovú košeľu s voľnými rukávmi.
Na stehná som si pripevnila posledné dve dýky a porozhliadala som sa po izbe.

Musí sa nám to podariť.

,,Ďalej." odpovedala som na kopanie. Dnu vošiel Christoph a podišiel blízko mňa.
Pri dverách bol cudzí vojak.
,,Sú na svojich miestach." zašepkal mi tesne pri tvári.
,,Všetci do jedného?"
,,Všetci do jedného." prikývol.
,,Tieňový vojaci tiež?"
,,Áno. Tak ako si povedala. Jedna skupinka sa už motá po meste a už len čakáme, kedy si ho vojaci všimnú a odvedú ich preč."
,,Dobre..."
,,Je ti... niečo?" snažil sa zachytiť môj pohľad, ktorý som odvracala.
,,Ja... nemám dobrý pocit." zamrmlala som a otočila som sa k oknu.
,,To ťa prejde, uvidíš. A ak sa bojíš, že niečo, vieš, že ťa kryjeme."
,,Uhm. Mám stiahnutý žalúdok, veľmi stiahnutý. Ale to neva-dí... vojaci idú preč. Povedz vojakovi pri dverách, že ho niekto potrebuje." vyhŕkla som potichu, keď sa početná skupina vojakov na koňoch rútila mestom do lesa za Tieňovými vojakmi.
,,Veľa šťastia."
,,Aj vám." preglgla som. Christoph zabuchol dvere a už ho nebolo.
Hrýzla som si peru a prechádzala som sa hore dole po izbe. Srdce mi dunilo a telom mi lietali zimomriavky.
Zahrýzla som si do pery tak silno, až som si ju prehrýzla a vytekala mi z nej krv.
Pokrútila som hlavou a vyšla som von. Ruky sa mi triasli a zbledli. Kráčala som najnenápadnejšie ako som vedela.
Skrývala som sa hocikam, až som sa dostala do najstráženejšej oblasti väzenia.

➳➳

Nakukla som spoza rohu a zamrmlala som nadávku keď vojaci mĺkvo a veľmi pozorne stáli.
Na konci chodby za mnou som začula kroky. Otočila som sa a tam vojak v uniforme niesol misku. Našpúlila som pery a vykročila som k nemu. Žmurkla som na neho a on sa usmial. Keď som bola blízko pri ňom, ukradla som mu misku a rukoväťou dýky som mu buchla do spánku. Padol ako vreco, no predtým, ako spadol na zem som ho rýchlo jednou rukou chytila a opatrne - hoci bol ťažký ako medveď - ho položila na zem, aby nenastal buchot.
Misku som položila na zem a odtiahla som ho do prázdnej cely na nestráženej chodbe.
Vzala som misku, vyšla som spoza rohu akoby nič a prefrčala som nenápadne okolo vojakov.
Vyšla som schodmi do veže, kde boli ďalší väzni. Najlepšie bolo, že boli za dverami, nie mrežami a celú vežu mali nastarosti len štyria vojaci.

➳➳

,,Kam ideš?" zastavil ma vojak už vo veži.
,,Odniesť jedlo."
,,Komu?"
,,Väzňovi."
,,Daj mi to."
,,Nie." usmiala som sa a oboch som zabila. Jednému som podrezala v rýchlosti hrdlo a druhému som zaborila v otočke dýku do hrude. Nestihli ani ceknúť.
Išla som ďalej a po pár minútach som zastavila na odpočívadle kde sedeli ďalší dvaja vojaci. Hneď sa postavili a zase vyzvedali.
Znudene som pokrútila hlavou a vytiahla som dýku.
,,Čo robíš?" zamračil sa vojak bližšie ku mne. Ten druhý ďalej sedel.
,,Ále." zamrmlala som a prezerala si dýku v ruke. Očkom som hodila po vojakovi za ním. Oblízla som si pery, usmiala sa a dýku hodila. Vojakovi sa zapichla medzi oči.
Vojak za ním po mne vyštartoval. Do tváre som mu hodila misku, čo ho na chvíľu spomalilo.
Po celej tvári mal nejakú nechutnú polievku. Bleskovo som vytiahla druhú dýku. Vojak sa po mne ohnal mečom.
Kopiju nechal pri kresle.
Zohla som sa a v drepe na špičkách som spravila otočku a vytrhla druhu dýku vojakovi spomedzi očí. Vystrelila som na nohy a dýky prekrížila cez seba. Medzi nich zapadol vojakov meč. Zasyčala som a celé telo sa mi pod nárazom zatriaslo.
,,Čo teraz?" zamrmlal s úškrnom. Za ním som zbadala Chaola.
,,Na tvojom mieste by som rýchlo potiahla meč a zaborila by som ho do brucha." mykla som plecami. Mykol mečom a v tom mu Chaol zapichol dýku spredu do hrdla.
,,Bež. Hore ťa čaká ešte jedna stráž, tá by ťa už mala nechať, no budem to kontrolovať." zamrmlal a rozbehol sa k prvej stráži.