Vojačka ✔️

LXIV.

,,Kam to teraz vlastne ideme?" prerušila som len dupot kopyt.
,,Do Ethelu." zopakoval Aelin.
,,A to je čo prosím pekne?" zahľadela som sa na bledo hnedú Aeronovu srsť, ktorá sa leskla. Až teraz som si všimla že boli viacej huňaté.
,,To je miesto, kde bývame. Odkiaľ presne si, že to nevieš?"
,,Zo Severu." zasyčala som zachmúrene.
,,Och severania! Tí poznajú len... svoje zadky nič viac." povedal kentaur niekde vzadu, Aeron sa otočil a prebodol ho štipľavým pohľadom.
,,Urážam hádam tvoj zadok? Naozaj nechci aby som začala."
,,Hej, radím ti, nevieš ako pekelne skoncovala s najlepším vojakom z Juhu." prikývol Chaol.
,,Taká malá a porazila najlepšieho vojaka? To by som chcel vidieť!"
,,Ty nevieš kto to je, však?"
,,Malé, čiernovlasé dievča. Nič viac, nič menej."
,,A také že dia..."
,,Ticho Chaol. Veď on to raz zistí." sladko som sa usmiala.
,,Máš pravdu." prikývol.
,,Ako ďaleko je Ethel?" zmenila som tému.
,,Do večera sme tam." prehovoril Aelin.
,,My ale potrebujeme ísť za babou... čo najskôr."
,,To mi je jasné." prikývol. Vydýchla som a ďalej som sa nad ním nenápadne rozplývala.

➳➳

,,To je koniec... priesmyku?" nadvihla som obočie. Slnko pekelne pripekalo a ja som nevedela čo zo sebou. Raz som išla pešo, potom na Aeronovom chrbte, potom s Chaolom a zase pešo.
,,Áno." prikývol Buck a zapískal. Piati kentauri nás predbehli, o chvíľu zastali pred veľkým balvanom a začali sa do neho zapierať. Nechápavo som nadvihla obočie a pozrela som na Bucka. Ten sa im vybral pomôcť tak ako Aelin. Keď kameň odvalili, za ním bola diera a v nej nejaké veci. Ledva by som sa do nej vošla aj ja. Burton si k nej ľahol a začal ju vyprázdňovať. Bola to výzbroj. Prvú podal Buckovi. Na svoje holé ľudské telo si dal kožu s kožušinou, železné chrániče na plecia a kožené chrániče na zápästia. Všetci mali rovnakú. Vyzerali v nej niekoľkokrát mohutnejší a silnejší. Luky, si zavesili cez plece, poniektorí, čo mali kuše si ich dali do veľkých pozdier na chrbtoch a rohy dali do puzdra na opasku. Keď som ich tak sledovala, spomenula som si na svoje zbrane. Rýchlo som sa začala kontrolovať.

Meč mám. Sekeru... mám. Dýky... kde je ta druhá?! Aha tu. Dobre. Luk, tulec... Všetko mám.

Zliezla som z Aerona a hľadela som na vločky, ktoré pomaly dopadali na bielu prikrývku. Tu by sa zaživa upieklo aj kura a tam... tam zamrzne všetko. Nechápala som ako to spravili. Leto od zimy oddeľoval nejaký štít. Taký ako ten v jaskyni.
,,Ak ste pripravení ideme!" zavelil Buck. Niektorí zahrabali kopytami a ja som si uvedomila, že tam v tej zime nechcem zamrznúť. Okamžite som sa začala obliekať. Ťažký plášť lemovaný kožušinou a hrubá tunika. Spotenú košeľu a nohavice som už videla ako zamrznú hneď, ako vojdem do tej zimy. Bola som ale šťastná, že konečne odídem z tejto horúčavi. Tulec som si pripevnila na opasok a mala som ho pozdĺž nohy. Dýky som zastrčila hlbšie do čižiem, z ktorých som vytrhla kožušinu a teraz som ju tam znovu napchávala. Sekeru v puzdre za chrbtom som si zložila. Z kapsy som vytiahla remeň. Puzdro so sekerou som naň pripevnila a remeň som si pripevnila okolo stehna. Čiernu kožušinu som si hodila na hlavu a čakala som na kraji štítu.
,,Nejdeme do žiadneho Ethelu. Hneď ako prejdeme do zimy, rozbehneme sa preč." pristúpil ku mne Chaol a šepkal.
,,Pre koňa to bude námahajúce." kývla som hlavou na Chaolovho koňa.
,,Tak po chvíli."
,,Nikam nejdeme! Pôjdeme s nimi a od nich pôjdeme do hôr." šepky som kričala.
,,Do večera sme tam. Do večera sme mohli byť oveľa bližšie k horám!" taktiež už šepky kričal.
,,Chceš sa hádam rozdeliť?!"
,,A ty to chceš?"
,,Nie ale ak máš problém pôjdem aj sama."
,,Čo keď to teraz len hrajú aký sú mieromilovní ale tam nás zničia?"
,,No..." zarazilo ma to čo povedal a zamyslela som sa.

Možno má pravdu...

,,No?"
,,Pôjdeme s nimi..."
,,Oh!" hlasno vzdychol a ruky si prekrížil na hrudi.
,,A keď sa nám niečo cestou nebude zdať, proste si k tebe presadnem a po chvíli ujdeme."
,,Ako myslíš."
,,Len asi si neuvedomujeme, že to sú perfektní lovci." pokývala som hlavou.
,,Ak nám nechcú ublížiť, nebudú nás loviť!"
,,Tak potom nemusíme ani utekať!" pozrela som sa na kentaurov. Všetci nehybne stáli a počúvali nás. Prekrútil som oči a zavrčala som. Nahnevane som dupotala k Aeronovi, ktorý sa zase ponúkol, že ma ponesie.

➳➳

Prechod z leta do zimy bolo to najhoršie čo som kedy zažila. Ešte teraz ma bolí hlava a chce sa mi zvracať z toho náhleho prechodu. Snažila som sa svoj žalúdok krotiť aby nevypľul to nič čo som zjedla. Alebo iba tie tri kúsky chleba.
,,Si v poriadku?" opýtal sa Chaol.
,,Čo?" zdvihla som pohľad od Aeronovej kuše.
,,Či si v poriadku."
,,Ehm... hej."
,,Nevyzeráš tak. Si biela ako ten sneh." hneď ako to povedal Aeron zastavil a potom aj Aelin. Obaja sa na mňa zahľadeli, zatiaľ čo ostatní postupovali ďalej.
,,Je ti zle?" opýtal sa Aeron cez plece.
,,Nie." pokrútila som hlavou. No hneď som to slovo oľutovala. Zoskočila som z Aerona rýchlosťou blesku a letela som k stromu čo najďalej. Tam sa môj žalúdok opäť prevrhol a všetko zo mňa vyšlo. Vypľúvala som posledné zvyšky a potom som sa vrátila k nim. Chaol mi hneď pod vodu.
,,Ešte raz, je ti zle?"
,,Trochu."
,,Ešte chvíľu a sme tam. Vidíš tu roklinu?" kývol hlavou Aelin.
,,No."
,,To je Ethel."
,,Diera za dierou. Doslova." zašepkala som si a vydala som sa po mäkkom snehu k rokline.

➳➳

,,Teraz kam?" zastavila som na jej okraji.
,,Pozor." zdrapil ma Chaol za ruku a potiahol dozadu.
,,Čo robíš?"
,,Kebyže sa ti šmykne tak by sa to asi nikomu nepáčilo."
,,Tam dole." ukázal na kamennú cestu pozdĺž steny Aeron. Po nej už schádzali kentauri, ktoré zahaľovala tma tak, ako už pomaly všetko.
,,Dobre." vydýchla som a posadila som sa za Chaola.

➳➳

Poskladaná od strachu som konečne zoskočila zo sedla. Zahľadela som sa na strmú cestu, na ktorej sa hocikto mohol hocikedy šmyknúť.
,,Ideme ďalej." povedal Burton a nasledovali sme ho. O chvíľu sa kentauri začali strácať v diere v stene.
,,To je Ethel?" opýtala som sa Aerona.
,,Áno."
,,Chráni ho štít?"
,,Hej." postavili sme sa pred dieru a dlhú chodbu do ktorej sme vykročili.

➳➳

,,Ja neverím." strácala som slová každým krokom. Vstúpili sme do diery vysekanej až po povrch. Po jej okrajoch boli cesty a ďalšie diery, okolo ktorých sa mihali kentauri... ženy, deti. Hneď ako zbadali lovcov, rozbehli sa cestami dole, aby ich privítali. Zoskočila som z Aerona a pristúpila som ku Chaolovi. Stáli sme tam ako soľné stĺpy až pokiaľ nás Aelin nezavolal.
,,Ona má ten meč." povedal starému kentaurovi.
,,Dokážeš ním poraziť všetko." zahľadel sa na mňa jedným čiernym okom. Cez druhé mal nepekný škrabanec a mal ho zatvorené.
,,To som sa už presvedčila." uchechtla som sa.
,,Poďte sa najesť lovci!" zakričal niekto odniekiaľ. Lovci sa s hukotom pobrali do ďalšej diery. Aelin sa usmial a kývol, aby sme išli aj mi.

➳➳

Sedeli sme pri stene a jedli chlieb. Kentauri boli pri dlhom stole a kŕmili sa. Po chvíli, keď sa najedli sa začalo popíjať a nás zavolali medzi seba. Stála som vedľa Aerona a Chaola. Oni ležali, no ich ľudské tela boli tak vysoko ako ja a to som stála.
,,Tie jazvy si schytal pri boji?" opytal sa nejaký kentaur. Chvíľu som rozmýšľala, odkiaľ to vie, až som si spomenula, že mám vyhrnuté rukávy.
,,Áno."
,,Bola si niekedy zbičovaná?" vykríkol ďalší a ten už bol dobre mimo.
,,Prečo?" opýtala som sa s grimasou.
,,Lebo u nás sú zbičovaní nenávidení. Nemajú pravú žiť. Sú to potvori, ktoré boli zbičované za svoje činy a ten čin musel byť vždy ohavný ak ho zbičovali. Oni ich radi zabíjajú." kývol Aeron hlavou k všetkým za stolom.
,,Aha..." preglgla som.
,,A keď boli zbičovaný neprávom?" opýtal sa Chaol.
,,Taký nie sú." pokrútil hlavou a odpil si z krígľa.