Vojačka ✔️

LXXXII.

,,Prečo?"
,,Lebo aj keby niečo cítim k tebe, nechcem aby to tak bolo." obliekla som si nohavice a košeľu som si zastrčila do nich.
,,Prečo?"
,,Lebo nechcem aby niekto trpel keď prídem o život. Nechcem mať rodinu ani nič. Nie, keď mi ide väčšinu dňa o život."
,,Myslíš si, že keď umrieš tak mi to bude jedno? Že to bude jedno Ressovi, Christophovi?"
,,Viem že nie, počula som čo ste ráno hovorili. Nechcem... aby sa medzi nami zatvorila priepasť ktorá medzi nami bola, keď sme proti sebe bojovali."
,,Chceš byť do konca života sama? Nechceš vedieť aké je to zakúsiť... lásku?" vydýchol.
,,Nikdy som nezakúsila lásku. Nikdy sa ku mne nikto nesprával láskavo okrem vás a nečakám, žeby sa to do budúcna zmenilo. A aj tak, môj život už dlho nepotrvá."
,,Prečo si myslíš?" vstal a hľadel na mňa.
,,Buď ma zabije kráľ, kráľovská stráž, kráľová armáda v tom prekliatom priesmyku alebo na roztrhajú Wyreni za to, čo som urobila."
,,Ja to nedopustím." povedal potichu.
,,Musíš Chaol. Musíš ma nechať zomrieť. Zabijem kráľa ale viem, že po tom po mne pôjde celé hradné vojsko."
,,Budeme ťa chrániť."
,,Každý má život na to, aby si ho chránil sám." obliekla som si na košeľu tuniku a uprene som hľadela na okno za Chaolom.
,,Nie keď si vojak." urobil krok ku mne.
,,To áno... ale... nechcem aby kvôli mne prišiel o život niekto... druhý. Buď zomriem sama alebo nezomrie nikto."
,,Ja si vyberám to druhé."
,,V živote si nevyberáš. Stane sa to, čo sa stať má."
,,Mňa to nezaujíma. Prežiješ, aj keby som mal ja zomrieť a keď tak... všetci prežijeme okrem kráľa."
,,Ty si myslíš, že keď zomrieš tak to budem brať akože 'Dobre zomrel a čo?' keď ty nebudeš brať jedno moju smrť, nebudem ani ja brať tvoju. Je na vás či budete bojovať so mnou proti kráľovi alebo nie."
,,Každý z nás kvôli kráľovi niečo stratil. Ja rodinu, Ress sestru a Christoph ženu. Zabijem ho a budem mať na to, do pekla, väčší dôvod keď ti skrivý vlas." zavrčal. Uchechtla som sa na konci a pokrútila som hlavou.
,,Mám plán Chaol."
,,Tak prečo mi ho nepovieš?"
,,Lebo sama si nie som istá či výjde."
,,Povedz mi ho a keď tak ho opravíme."
,,Nie, nechcem vás sklamať." posadila som sa a vzdychla som si.
,,Ani keď sa ti nepodarí zabiť ho, mňa nesklameš."
,,Prečo?"
,,Lebo sa tomu postavíš čelom. Prijala si úlohu zabiť kráľa, armádu a vydať sa za wyrenmi, aj keď to môže stáť tvoj život. Poviem to za všetkých - nikoho nesklameš. Málo kto by to zobral na svoje plecia a už vôbec nie v tvojom veku."
,,Chaol..." vydýchla som a dlane som si položila na tvár. Sadol si vedľa mňa, matrac sa prehol a mňa k nemu nahlo. Ruku mi položil na plecia a pritisol k sebe.
,,V ten deň si zoberieme s Ressom stráž pri tvojej komnate a prídem za tebou do väznice"
,,Dobre." prikývla som.
,,Dobre." zašepkal.
,,Keď prídu, poviem vám čo a ako. Na hrade už sami nebudeme a bude to podozrivé keď sa budeme stretávať."
,,Uhm." pustil ma a lakte si oprel o kolená. Zavládlo ticho.
,,Dostanem ťa na Východ. Možno nie teraz, ale potom." zahľadela som sa mu na chrbát a na napnuté svaly. Pokrútil hlavou a hľadel do zeme.
,,Tvoje krútenie hlavou mi v tom nezabráni." uchechtla som sa.
,,Pôjdem tam keď ma prepustia zo služby."
,,Prečo by ťa mali prepustiť?"
,,Lebo keď zabiješ kráľa, vyhodia nás za to, že sme ho nedokázali chrániť. Prinajlepšom."
,,A pri najhoršom?"
,,Popravia nás."
,,Zoberiete si stráž, no od komnaty neodídete. S vojakmi si poradím."
,,Toto bude minimum čo by sme mohli urobiť."
,,Nechcem aby ste to spravili a končím." vstala som, schmatla som plášť a vykročila som von.
,,Kam ideš?"
,,Neviem, niekam."

➳➳

Vyšla som von a nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Lúče slabo presvecovali cez mraky a sneh sa leskol.
,,To ťa ani Chaol nevie postrážiť?" kráčal k schodom Ress a dával si dole rukavice.
,,Viem." zavrčal Chaol za mnou.
,,Jedno šťastie. Christoph ešte neprišiel?"
,,Nie." zavrtela som hlavou.
,,Máš kone?" opýtal sa Chaol.
,,Mám, ale len tri. Štvrtého som nikde nenašiel a to som prešiel každý a jeden dom."
,,Dobre, nevadí." pokrútila som hlavou a vydala som sa dole schodmi. Na poslednom sa mi šmyklo a spadla som do udupaného snehu.
,,Bohovia." zasyčal Chaol a spolu s Ressom ku mne priskočili.
,,Moja noha." od bolesti som to takmer skríkla. Ress priložil ruku na nohavice.
,,Roztrhala si si stehy." šťavnato zanadával.
,,Mala si sedieť vo vnútri." zašepkal Chaol, vzal ma na ruky a niesol ma späť. Od bolesti som mu prsty zarývala do pleca a krku.

➳➳

,,Idem nájsť Christopha a ty sa už ani nehni." vyštekol Chaol a utekal dole schodmi. Ležala som na posteli a Ress mi vyťahoval roztrhanú niť. Päste som mala na očiach a zahryzla som si do jazyka. Sem tam som vypustila štipľavú nadávku.

➳➳

Na hlavu som si položila vankúš, keď som začula kroky.
,,Tam leží." povedal Chaol a vankúš som si ešte viac pritisla na tvár aby nikto nevidel tu bolesť v mojich očiach.
,,Dobrý deň." pozdravil hrubý hlas, no ani ma nehlo. Bolo ticho. Asi len prikývli hlavami.
,,Takže čo sa stalo?"
,,Trénovali sme a dýkou mi zasekol do lýtka." vyhŕkla som skôr, ako stihli čo i len ceknúť a ukázala som na Christopha.

Dúfam, že mu nič nepovedal.

,,Uhm. Nevyzerá to pekne."
,,Už to mala zašité, ale spadla tak som jej stehy vytiahol." povedal Ress.
,,Kto to zašíval?"
,,Ja."
,,Zašívali ste už?"
,,Áno, aj horšie rany."
,,Ste vojaci?"
,,Hej. Z Juhu." zavrčal Christoph.
,,Z Juhu." zašepkal si.
,,Čo s tým plánujete urobiť?" odhodila som z hlavy vankúš a zahľadela som sa mu do tváre. Svetlo hnedé vlasy mal ostrihané nakrátko a na brade mal strnisko. Zahľadel sa na mňa hnedými očami. Zrýchlil sa mi dych.
,,Arthur." vydýchla som. Zamyslel sa.
,,O-Olivia?" prestal dýchať. Hodila som sa mu okolo krku. Muži si len vymenili nejasné pohľady a potom ich upriamili na mňa.