Vojačka ✔️

I.

Prechádzala som sa zakrvaveným mestom a vo vzduchu prúdil pach krvi, hoci už väčšina mŕtvol, čo sa tu povaľovala, mala pokožku škaredú bielu, pery modré a krv zaschnutú na oblečení.
Chodila som po blate zmiešanom s krvou a prekračovala mŕtve telá.
Zakaždým som sa zohla a prehľadáva nejakého zabitého vojaka či obyvateľa a brala všetko cenné.
Čupla som si do blata k mladému vojakovi, ktorému trčal z čela šíp. Snažila som sa nevšímať si to.
Dala som mu dole rukavice pre kontrolu, či nemá prsteň a potom som skontrolovala krk. Mal striebornú retiazku. Rozopla som ju a strčila do malého vačku pripevnenom na remeni. Vystrela som sa a pokračovala ďalej.
Dnes je to dvanásť dní čo nás napadlo Južné kráľovstvo.
Všetko len kvôli tomu, že som sa nechcela vydať za princa.
Čo, samozrejme, veľavážený princ zobral po svojom a posielal vojakov aby útočili až kým si to nerozmyslím alebo až pokial nezabijú mňa.
Zabíjali všetko a všetkých. Teda okrem kráľovskej rodiny a služobníctva. Alebo okrem tých, ktorí sa stihli ukryť.
Začínalo kropiť.
Štvrtina vyslaných vojakov je mŕtva a tí, čo prežili, ležia na ošetrovni a pomalysa poberajú na druhý svet.
Čupla som si pred ženu s podrezaným hrdlom a vzala jej z prsta medený prsteň.
Vlastne som všetkých mŕtvych teraz okrádala. Popravde, vážne som to robiť nechcela, ale Juh sa mohol kedykoľvek znova vrátiť, napríklad aj teraz a určite majú nejakých ľudí, ktorí by ešte nespratané mŕtvoly okradli, aby mal Juh o niečo viacej cenností.
Postavila som sa s nohavicami a rukavicami od blata a pomaly sa rozpršalo.
Od najbližšieho, už prehľadaného, mŕtveho vojaka, ktorý ležal na bruchu a vôbec ma nelákalo pozrieť sa, ako zomrel, som si zobrala plášť a prehodila som si ho cez svoju koženú, čiernu vestu a čiernu košeľu.
Keď som tak blúdila ako bludná ovca hore dole, čižmy sa mi zabárali do blata a vyzúvali sa mi.
,,Čo tu robíš?" ozval sa za mnou hrubý, mužský hlas spolu s čľupotaním blata ďalších vojakov. Pokrútila som hlavou a kľakla som si k mešťanovi bez hlavy. Bolo mi zle sa na to pozerať, no nemala som na výber.
,,Choď odtiaľ. Môžu sa hocikedy vrátiť," povedal pokojne.
,,Nejdem. Nie pokiaľ to nepozbieram."
,,Načo ti to bude?" kľakol si ku mne a ja som sa zahľadela do jeho modrých očí.
,,Dá sa to roztopiť a raziť mince a keď nie, pochovám to s nimi." zahojdala som mu náhrdelníkom poddaného pred nosom, zazubila som sa a strčila ho do vačku.
,,Tak to predsa nezbieraj. Aj tak sa nahádžu na kopu a spália."
,,Sám si povedal, že vojaci z Juhu môžu hocikedy prísť, nenechám ich zadarmo bohatnúť."
,,Si stratený prípad." pokrútil hlavou a začal prehľadávať so mnou. Zavládlo medzi nami ticho, ktoré prehlušoval buchot dažďa.
,,Myslíš, že sa vrátia?" zapozerala som sa na hlavnú bránu, ktorá tvorila vchod do mesta. Ostala bez poškodenia.. aspoň z vnútra.
,,Určite. Nezabili ťa. Ale vieš že ťa budeme chrániť," povedal. Ticho som prikývla.
,,Pozri, odmietla si toho frfľoša... a dobre si urobila, no nikto netušil čo sa bude diať. Istotne musel doma plakať do vankúša," šepkal, aby ho niekto náhodou nepočul.
,,Mala som sa vydať." vstala som, prsty som strčila do praciek, ktoré držali remeň a potiahla ich, aby som si napravila nohavice.
Rýchlo vstal.
,,Neopovážila by si sa." zapichol do mňa pohľad.
,,Kvôli mne prišli o život ľudia, ktorí nemali."
,,Asi to tak malo byť." mykol plecami.
,,Nie. Mohla som zomrieť.. radšej."
,,To nehovor."
,,Nechcem ohrozovať ďalších." venovala som mu ustarostený pohľad.
,,Čo tým myslíš?"
,,Mala by som odísť."
,,Napadlo ťa, že keď odídeš, ohrozíš ďalšie kráľovstvo?"
,,Počúvaj, všetky kráľovstvá... teda aspoň dva... sú silnejšie ako Južné," povedala som kľudne, keďže som vôbec nemala chuť na hádky. Prikývol.
,,Poď, vrátime sa do hradu." chytil ma okolo pliec.
,,Ešte som neskončila."
,,Prišli ďalšie vozy, už bude o mŕtvych postarané."

➳➳

Nedalo sa spoznať, že sme práve v hrade.
Všetko bolo porozhadzované po zemi a sluhovia behali kade-tade len aby to dali čo najskôr doporiadku.

Načo to robia keď oni sa vrátia?

Kráčala som chodbou a zdvíhala som stoly, spadnuté obrazy, ktorým už niet pomoci, tak ako aj rozbitým vázam s kyticami. Vyzeralo to tu hrozne. Nikde nič len krv, smrť a tma.
Nechcela som tu byť. Chcela som odísť no Morgan mal pravdu. Keď odídem, pôjdu za mnou a zničia ďalšie kráľovstvo.

Potrebujem nájsť spojencov inak sa všetci môžeme lúčiť so svetom.

Áno, sme slabé kráľovstvo. Len pred niekoľkými mesiacmi sme sa spamätali z vojny, ktorá bola práve proti Juhu. Nikdy si nedajú pokoj. Neobsedia na jednom mieste.
Chválabohom vojna skončila, lebo sa králi uzmierili, no potom prišla pohroma s názvom 'Ja a princ Henry'.
Prišli sme o veľa vojakov a služobníctva. Preto sa aj prerába zákon, že chlapci starší ako pätnásť rokov idú za vojakov. O niekoľko dní by sme to mali vyhlásiť na námestí no ako vidím, veľa ľudí neprežilo.

➳➳

,,Pane," oslovila som veliteľa a postavila sa do pozoru. Málokedy som za ním chodila, no teraz ma tu poslal zranený Don, veliteľov oznamovač a pravá ruka.
,,Pohov, vojačka." stále hľadel von oknom.
,,Škody sú obrovské, za tých desať dní zomrelo veľa ľudí a je to horšie ako som si myslel." pošúchal si čelo.
,,Je to horšie, ako sme si mysleli všetci." zhodila som si zablatený, mokrý a zakrvavený plášť.
,,Zober si ôsmich vojakov a choď prehľadať chalupy. Vezmite všetkých chlapcov a mužov. Treba nám vojakov."
,,Nemal by o tom vedieť kráľ?"
,,Kráľ je teraz rád, že žije. Vojakov vediem ja! Odchod!" znovu som sa postavila do pozoru a po chvíli, s plášťom preveseným na predlaktí, som odišla.

➳➳

Otvorila som drevené dvere a po pár schodoch zbehla do veľkej miestnosti. Niektorí sa na mňa zahľadeli.
,,Woods ma poslal... majú ísť so mnou ôsmi vojaci do mesta. Prehľadáme všetky chalupy a odvedieme všetkých chlapcov starších ako pätnásť rokov spolu s mužmi," povedala som znudene. Morgan ma potľapkal po pleci a posadil sa na schody za mnou.
,,To je to až tak zlé?" opýtal sa ďalší Tun.
,,Je to horšie ako sme si mysleli." zastrčila som si neposlušné pramienky za ucho.
,,Asi hej keď treba ďalších vojakov." pokrútil hlavou Jake a dával si na hlavu prilbu.
,,Poďte skôr ako sa zotmie." kývla som hlavou.
Na nádvorí nás už čakali kone. Vyskočila som na chrbát svojmu vraníkovi a čakala som na ostatných.

➳➳

,,Ako to spravíme..." zamyslel sa Jack.
,,Čo tak, keď vždy niekoho nájdeme, povieme mu, že má pár minút na rozlúčku a že nech ide na hrad a nech sa nesnaží o žiaden útek pretože to potom neskončí dobre?" navrhol Morgan.
,,A zapíšeme si jeho meno." žmurkla som naňho. Usmial sa.
,,To znie dobre, všetci počuli?" keď sa ozvalo súhlasne mrmlanie, rozdelili sme sa a vybrala som sa k prvému domu.

➳➳

Zaklopala som najsilnejšie ako sa dalo. Otvorilo mi malé hnedovlasé dievča.

Prečo posielajú malé dievča otvárať dvere?

,,Mami, mami! Vojak!" zakričala.
,,Pšššt." tíšila ju útla žena. Pozdravila som sa kyvnutím hlavy a vydýchla som.
,,Mám pár otázok. Máte v rodine syna?"
,,Áno..." zamračila sa.
,,Máte muža?"
,,Uhm."
,,Odpovedajte zrozumiteľne," povedala som pokojne.
,,Áno."
,,Kde sú?" mľaskla slm.
,,T-tuto. Počkajte." priviedla ich a obaja pri pohľade na mňa sklonili hlavy.
,,Ako sa voláte?"
,,Toto je Oliver a ja som Hans," povedal starší.
,,Prizvisko?"
,,Holmen."
,,Na nariadenie kráľa vás musím odviesť na hrad."
,,Č-čo?! Nie! To nemôžete!" zakričala žena.
,,Musím." stále som si držala kamennú tvár.
,,Nie!"
,,Máte pár minút na rozlúčku. Obaja pôjdete na hrad. Neskúšajte újsť pretože to pre vás skončí zle. Vidíme sa na hrade." kývla som hlavou a vyšla som von. Na zdrap papiera, ktorý sa mi povaľoval vo vrecku, som si malým uhlíkom napísala mená.

~~~~~~

Ahoj!
Vítam ťa pri novej knihe.. tentoraz z iného súdka, no dúfam že sa bude páčiť👊