Vojačka ✔️

LXXVI.

,,Vidím, že tomu mostu neveríš..."
,,Si na tom ináč?" tľosla som jazykom.
,,Pôjdem prvý a keď prejdem, pôjdeš ty..."
,,Dobre," vydýchla som.
,,... mám pocit, žeby nás oboch neuniesol." dokončil.
,,Hej, tiež si myslím. Choď." pobiedla som ho. Prikývol a vykročil.
Dosky škrípali a už som videla, ako celý most aj s ním letí dole.
Hrýzla som si vnútorné líco a čakala som, kedy buď spadne alebo prejde na druhú stranu.
Hukot vody preťalo tiché prasknutie a tri zhnité dosky zleteli dole.
Tak silno som si zahrýzla do lícach, až som od bolesti zjojkla. Chaol len zavrčal a išiel ďalej. Dosť nahlas zavrčal na to, ako ďaleko bol.
Zamrzla som. Bol ďaleko a toto bolo príliš blízko. Pomaly som viedla ruky k dýkam a keď som mala rukoväte na dosach, začala som sa pomaly otáčať.
Neďaleko odo mňa stálo niečo hrozné.
V tme nenápadne viala čierna plachta... s tvárou. Mala ju bielu, s vyškerenými zubami, takými hlboko zasadenými čiernymi očami, že to skôr vyzeralo ako prázdne jamky a... žiaden nos.
Prsty mal dlhé ako moje dýky a dlhšími ich robili polámané nechty, ktoré boli ešte dlhšie ako jeho prsty a vyzerali, akoby hnili.
To stvorenie hnilo. Vznášal sa okolo neho hnusný smrad, ktorý plával ku mne a mne sa obracal žalúdok.
Pripomínalo mi to, akoby som sa plazila pomedzi mŕtvych vojakov na bojisku a vrany okolo mňa rozhadzovali kusy zhnitého mäsa.
Bez pohnutia hlavou som si to obzrela. Nemalo to nohy. Tá čierna plachta, bola na konci roztrhaná a spod nej nebol ako náznak nôh.
Znovu to zavrčalo a pohlo sa to pomalým, plávajúcim pohybom dopredu.
Preglgla som a pozrela som sa kde je Chaol, čo som urobila zle.
Beštia ma zhodila na zem a hnusnými rukami pritlačila k zemi. Ten smrad ma ovalil a ja som sa premáhala, aby som vedela dýchať bez toho, aby som sa v tej sekunde nepozvracala.
Zadržala som dych a rozohnala sa dýkou, no tá len prerezala látku a nič. Žiadna krv. Žiaden výkrik.
Srdce sa mi rozbúchalo ako zvon. Beštia to asi vycítila, zasmiala sa a hnijúcim pazúrom mi prešla po krku. Ani nemusela pritlačiť a už mi z neho tiekli cícerky krvi.
Zadychčala som a dúfala, že si to Chaol všimol a práve sa jej chystá odseknúť hlavu.
No vodopád hučal ako naschvál ako šialený.
Prehltla som nadávku a modlila som sa k všetkým bohom, na ktorých som si v tej chvíli spomenula.
Zrejme videla, že nič nerobím a len držím otvorené oči a zadržaný dych, tak ma pustila, rýchlo sa vzniesla ďaleko odo mňa a zapišťala.
Rýchlo som sa zvrtla na brucho, bleskovo som sa vyškriabala na nohy a s pomocou rúk som sa rozbehla k dreveným kôlom mosta.
Chytila som meč a oprela som sa o neho. Beštia znovu zavrčala a zahľadela sa na meč. Šibalsky sa usmiala. Natiahla ku mne ruky a po chvíli jej vznášania sa ku mne do niečoho neviditeľného narazila.
Znovu zapišťala a začala sa vzduchom pratať preč, akoby v stotine niečo zistila a letela to požalovať.
Pozrela som sa na Chaola. Chýbalo mu posledných pár doštičiek a keď sa postavil na pevnú zem, otočil sa a zakýval, aby som išla za ním.
Vôbec netušil čo sa stalo a čo sa má pokúšalo zabiť a ak aj áno, ešte to nedal najavo. Vtrhla som na most a letela som ako strela. Cítila som, ako niektoré doštičky povoľujú a niektoré za mnou aj spadli.
,,Nebež!"
,,Sklapni!" utrela som si z hrdla krv.
,,Potrebujeme sa dostať aj spať!" zakričal.
Po chvíli som okolo neho presvišťala. Zastavila som a kľakla som si na zem. Dychčala som akoby som prebehla celé kráľovstvo bez prestávky.
,,Čo to máš...? Krv?" kľakol si ku mne a prstami mi opatrne prešiel po hrdle.
,,Neviem čo to bolo. Neviem," zavrčala som.
,,Ako to vyzeralo?"
,,Ako... duch." pohodila som rukami. Pozrel sa do diaľky za nás a s pohľadom stále upreným inde ma chytil pod pazuchu.
,,Poď. Vstaň." vytiahol ma na nohy.
Pomaly sme dokráčali k chalupe, v ktorej sa svietilo.
Chaol päsťou zabúchal na dvere, tie po chvíli sa s vŕzganím otvorili. Nikto v nich nestál.
,,Poďte ďalej," povedala žena usadená ďaleko v miestnosti.
Z vonku chalupa vyzerala malá, no zvnútra bola obrovská. Bola to jedna miestnosť, v ktorej bola posteľ, pec a obrovský stôl s kotlom a stovkami farebných kníh v kožených obaloch. Zatuchnutých kožených obaloch.
Celá miestnosť bola ponorená v šere.
Kráčali sme k babe, ktorá mala tvár posiatu vráskami. Bola chudá ako konárik a strieborné vlasy mala dlhé až po pás. A tie prsty! Ak by na nich sadol čo i len vtáčik, stavila by som sa, že by sa zlomili.
,,Posaďte sa..." skúmala nás pohľadom.
Opatrne sme sa posadili na stoličky, s mäkkými tmavozelenými vankúšikmi. 
Bolo tu až prekliaté ticho.
,,Tak, teraz mi povedzte čo chcete."
,,Poslal nás kráľ," začal Chaol.
,,Viem kto ste, odkiaľ ste aj kto vás poslal. Chcem vedieť čo chcete."
,,Chceme vedieť niečo o... Wyrenoch." vypľula som to meno, keďže ma pálilo na jazyku.
Chaol jej podal kus látky z Davisového rukáva. Priložila si ho k nosu a ňuchala.
,,Ten čo napadol váš hrad, však?" povedala po chvíli. Usmiala sa a skúmala moju ranu na krku.
,,Áno," povedal Chaol.
,,Ten Wyren nechce aby som prezradila, kto je a kým je."
,,Uhm," nenápadne som prekrútila oči.
,,Ale jedno môžem... chcel ťa chrániť." znovu si priložila látku k nosu.
,,Koho?" zdvihla som pohľad.
,,Teba." uprene sa na mňa dívala.
,,Mňa?" rozosmiala som sa a hneď som prestala, keď na mňa smrteľne vážne hľadela.
,,Áno, teba."
,,To určite nie."
,,Myslíš, že klamem? Nikdy neklamem." prebodla ma jej čiernymi očami.
,,Nemyslím." pokrútila som hlavou.
,,Akoto, že na tej látke nie je krv?" povedal zamyslene.
,,Otrávil ho cez kúsance."
,,Takže preto bola ruka taká dohryzená."
,,Áno. Do pár uhryznutí nakvapkal jed. Ten požral celé jeho vnútro a takisto aj krv. K tomuto jedu sa nedostane len tak hoci kto, dokonca ani ja. Je veľmi vzácny a nebezpečný."
,,Takže aj ten Wyren musel byť... vzácny. Princ, napríklad." prižmúrila som oči.

Prečo by ma chránil princ Wyrenov?

,,Dajme tomu." mykla plecami a otvorila šuflík na stole. Vybrala z neho zhnité jablko, ktoré pokrývala bielo-modrá pleseň.
S nadvihnutym obočím som sa dívala ako do neho zahryzla a šťava jej tiekla po prstoch. Až ma znova naplo.
Vychutnávala si ho a usmiala sa na Chaola.
,,Také mladé mäsko som dlho nemala."
,,Ani nechcite mať." pokrútila som hlavou. Rozšírila svoj krivý úsmev, v ktorom, napočudovanie, boli biele, rovné zuby.
,,Je ten Wyren stále na hrade?" prerušila som jej romantickú chvíľku.
,,Je a dlho bude."
,,Pomáha kráľovi?"
,,Kráľ nenávidí Wyrenov."
,,Čo? Veď ma všade tapisérie s ich vyobrazením..."
,,To má len preto, aby zakryl svoju nenávisť. Pripravuje proti nim vojsko v Larsskom priesmyku."
,,Taký nie je," povedali sme s Chaolom naraz.
,,Je. Za Červeným vodopádom. Je za ním jaskynný tunel, ktorým sa tam dostanete."
,,Chce ich vyhubiť?"
,,Áno."
,,Prečo?"
,,Lebo jeho manželka ho podviedla s Wyrenom. Ich dcéra je Polowyren."
,,Aster... preto je vo väzení?"
,,Uhm, áno."
,,Ale prečo je tam?"
,,Neberie ju ako svoju dcéru. Chce ju zabiť pred zrakom jej pravého otca."
,,A ja ju mám vyslobodiť," vzdychla som a až potom som si uvedomila, že to počul Chaol.
,,Čo?" opýtal sa.
,,To... vysvetlím ti to neskôr," kývla som rukou a radšej som sa venovala ďalej len babe.
,,Stretla si sa s kráľovnou a dala jej sľub. Je tak?"
,,Áno." prikývla som. Chaol ma prebodol pohľadom.
,,Takže ešte raz. Wyren, ktorý zabil Davisa, je stále v hrade a..?" začal radšej Chaol.
,,A chce ju chrániť."
,,A chce ma chrániť," zašepkala som.
,,Presne tak. Chaol, môžeš sa niečo aj ty opýtať." nabiedla ho.
,,Ako máme zachrániť princeznú Aster?" skoro som sa zadusila keď to vyslovil.
,,Hm, na to už príde sám diabol," uškrnula sa na mňa.
Prikývla som, hoci absolútne som nevedela ako mám princeznú zachrániť z najstráženejšieho väzenia v hrade. Čo by len v hrade, ale široko ďaleko.
,,Čo to bolo?" trhlo mnou keď sa z vonku ozvalo rinčanie viacerých kovových vecí.
Znelo to, ako keby na seba spadli vedrá, ktoré boli poukladáné vedľa dverí. Po chvíli sa ozvali nadávky. Schmatla som meč a utekala som k dverám.

Ak to bude to, čo ma napadlo tak mu odseknem hlavu... ak to zaberie a zabije ho to.