Vojačka ✔️

XV.

Trvalo hodnú chvíľu kým stáž prišla. Už som sa na tej stoličke začala nudiť tak som začala pracovať. Nohu som zohla a tlačila si ju k rukám za chrbtom. Vytiahla som s čižmy dýku, ktorú mi nezobrali lebo o nej nevedeli. Chvíľu som si ju medzi prstami krútila až som začala rezať. Cítila som ako sa jedna časť lana povolila. Stráže sa približovali a keď boli pri mne a otáčali sa, postavila som sa - stále napoly priviazaná k stoličke - a jednému som podrazila nohy. Spadol na zem a keďže pod nami boli sem tam kamene, jeden trafil a zostal ležať. Druhý sa obzrel a pomaly sa otáčal, tak som vstala a na špičkách som sa otočila a dostal nohou stoličky medzi nohy. Uškrnula som sa a znovu som sa rýchlo posadila. Uvoľnila som si ruky a potom som lano zhodila na zem.
Očkom som pozrela na kráľa. Mal nadvihnuté obočie tak ako všetci okolo.
Tulec som si prehodila cez plece a vzala som zo zeme svoj luk a namierila som na väzňa skrúcajúceho sa na zemi. Cúvala som a stále som mala na neho namierené. Keď tu som do niekoho nacúvala. Ani neviem ako, ale rýchlosťou blesku som skončila dopredu, otočila som sa a vo vzduchu vystrelila. Na zem padlo telo ďalšieho väzňa so šípom v bruchu.
Vydýchla som a skryla som sa za obrovský kameň ktorý tam bol. Rýchlo som vytiahla šíp a vystrelila po lukostrelcovi. Ostatní zareagovali a začali po mne strieľať. Čupla som si späť kameň.
Hneď ako som zašla streľba ustála a ja som sa v tichu, ktoré zavládlo, zamyslela. Zo zamyslenia ma vyrušili oproti mne stojaci ďalší lukostrelci. Začali strieľať ako besní a ja som nemala kam úsť. Schmatla som krvácajúce telo vedľa mňa a skryla som sa za neho. Cítila som ako sa šípy zabárajú do jeho tela z čoraz väčšiou silou v snahe telo prestreliť.
Po chvíli to prestalo, telo som pustila na zem a začala som strieľať ja. Každému jednému vojakovi som trafila do štítu.
Behala som kade-tade a vyhýbala som sa šípom.
Keď som utekala do svojho úkrytu, lukostrelec vystrelil a šíp preletel cez môj plášť a zabodol sa do dreva. Nohy mi vyleteli do vzduchu a skoro som sa obesila.
Keďže leteli ďalšie šípy, rýchlo som si plášť odopla. Utekala som a pomedzi to strieľala. Keď mi po chvíli došli šípy, nezostávalo nič iné ako sa začať brániť mečom. Luk som si prehodila cez rameno a vytasila som meč. Snažila som sa skrížiť cestu šípu tak, že som mu do cesty vopchala meč. Šíp narazil do meča a letel doľava. Neviem ako som v tej rýchlosti šíp videla ake hlavné bolo, že som sa dokázala ochrániť.
Uskakovala som a zrazu veliteľ paľbu zastavil. Spozornela som a pozrela som sa na neho a na môj krásne vlajúci plášť pripnutý k drevu šípom. Pripomínal červenú zástavu.
Rozbehla som sa a vytrhla šíp z dreva. Vopchala som si ho do luku a namierila na prichádzajúcich väzňov. Jedného som zasiahla a behala som hocikade za šípmi a strieľala som. Padali rad radom. Bolestný krik sa rozliehal všade. A keď nastalo chvíľkové ticho, vždy mi ten krik dudnel v hlave. Očkom som pozrela na princa. Stál na kraji dreveného pódia a zaujato sledoval túto zábavku.
Luk som si prevesila cez plece, vyskočila som na kameň blízko pódia a s odrazom som vyskočila na jej strechu. No zostala som visieť a musela som sa tam nakoniec vyšplhať. Všetci okažite vybehli von a sledovali ma. Zrejme si mysleli, že chcem byť pred väzeňmi v bezpečí. No pravda bola taká, že na streche bolo prekvapivo veľa šípov ktoré som mohla využiť. No boli staré a poškodené, preto ich tam nechali. V tej chvíli mi to bolo jedno.
Ďalej som strieľala a moja pravá rukavica, ktorá mi chránila prsty pri strieľaní šípov sa začala trhať. Veď aj bola zodretá z toľkých bojov.
Keď som zastrelila posledných štyroch väzňov, sadla som si na strechu a zhlboka dýchala. Už som myslela, že je koniec keď kráľ zvolal.
,,Priveďte ďalších väzňov!"

Odkiaľ, do pekla, majú tak nasrane veľa väzňov?!

Nechápavo som vyvalila oči a zoskočila som zo strechy. No nevypočítala som to a podo mnou bol kopček, čo znamenalo, že hneď ako som dopadla som sa prehla a až z kotrmelca som vyskočila na nohy a robila som sa, že nič, aj keď na mňa všetci hľadeli. Mykla som plecami a posadila som sa na kameň.
Chvíľu trvalo kým prišli ďalší väzni a tak som sa už netrpezlivo prechádzala hore-dole.
Keď sa konečne objavili. Začala som strieľať posledné šípy ktoré som našla a mala som ich v tulci. Už som strieľala len tak z nudy. Stála som a strieľala. Keď sa začali blížiť, vyskočila som na kameň. No oni nešli mojím smerom, išli na kráľovskú rodinu. Nadvihla som obočie a zoskočila z kameňa. Znovu som do ruky vzala meč.
,,Zastavte boj!" zvolal kráľ a vojaci sa snažili zastaviť väzňov a ja som sa prekvapene pozrela na kráľa.

Čo nevidí, že sa väzni vzbúrili?

,,Odkiaľ máš ten meč?" ukázal na mňa.
,,Zabiť! Zabiť! Zabiť!" kričali väzni a kráľ na nich obrátil pohľad. Rozbehla som sa oproti nim a nemilosrdne som sekala mečom tak ako ostatní vojaci. Našťastie väzňov nebolo veľa.
Krik bol ešte väčší a v oknách som zahliadla slúžky.
Keď všade ležali mŕtvoli, ľahla som si na zem a zhlboka dýchala. Vojaci začali pískať a tlieskať. V lehu som dvihla hlavu a nechápavo som na nich ľadela. Potom som ju znovu položila a snažila sa chytiť dych.
,,Doveďte ju." povedal kráľ. Dvaja vojaci ku mne prišli. Jeden mi podal ruku a chcel mi pomôcť postaviť sa, no pohľadom som ho zamrazila a vstala som sama. Kráčala som ku kráľovi s nimi v pätách.
,,Ešte raz sa ťa pýtam, odkiaľ máš ten tŕňoví meč?"

Čo s ním všetci majú? Ja viem, že je pekný, ale závidieť mi ho nemusia..