LXIX.

428 34 2
                                    

Striaslo ma od chladu hneď, ako som rezlepila oči. Celá som bola pokrytá snehom a Chaol bol taký zasnežený, že ho ani nebolo vidno. Uškrnula som sa aj cez to, že mi zuby drkotali a celým telom mi prechádzali zimomriavky.
Otrepala som sa od snehu a snažila som sa rozviazať zamrznuté laná.
,,Dobré ráno." ozvalo sa spopod mňa. Naklonila som sa a tam stál Chaol. S červenými lícami a bielimi vlasmi.
,,Al.. ale." pozrela som na miesto kde spal.
,,Potom som sa presunul vyššie."
,,Aha."
,,Poď dole, pôjdeme."
,,Pomôž mi. Zamrzlo to." zamrmlala som. Potiahol nosom a otočil sa. Odkráčal.
,,Chaool. Prosím." zafňukala som. Po chvíli sa vrátil s horiacou fakľou, vzal koňa a priviedol ho pod strom.
,,Tu máš." postavil sa na chrbát koňa a podal mi fakľu.
,,Vďaka." držala som ju blízko lana až kým sa ľad nezačal rozpúšť. Potom som zoskočila aj s zľadovatelími dekami a plášťom.
,,Najedz sa, pokiaľ to znova nezamrzne." podal mi chlieb s mäsom.
,,Ďakujem." do sýtosti som sa najedla a vydali sme sa do Crownu.

➳➳

Na koňa sme položili len veci a my sme kráčali povedľa. Zakopávala som o každý zľadovatelí hrboľ.
Bola som premrznutá a moje nohy to nezvládali. Hlavne nie po tom, čo som skočila zo stromu a zaborila som sa po stehná do snehu a všetok sa mi nasypal do čižiem. Teraz to nebolo o nič lepšie. Sneh bol síce nižší, ale vždy sa mi sypal do čižiem. Chaolovi bolo najlepšie. Sneh mu bol pod kolená a čižmi mal dosť vysoké na to, aby sa mu tam niečo nasypalo.
Cez plecia som mala prehodenú napoly zamrznutú deku a tá mi len pridávala na ťarche.
,,Vysadni na koňa." zrazu zastavil a ja som mu narazila do chrbta.
,,Čo? Nie." obišla som ho a brodila som sa ďalej.
,,Počúvaj ma."
,,Čím skôr tam budeme tým lepšie."
,,No a práve preto máš nasadnúť. Budeme tam rýchlejšie. Z toho snehu ťa ani nie je vidno."
,,No hahahá."
,,Hahaha. Sadaj."
,,Nie. Poď, rýchlo."
,,Viem, že ti je zima ale neponáhľaj sa tak."
,,Nie je mi zima, Chaol."
,,Nie. Vôbec."
,,Dobre, trochu. Lenže ja sa neponáhľam kvôli tomu."
,,A kvôli čomu? Potrebuješ ísť na potrebu? Choď."
,,Nie ty blázon! Sledujú nás!" zašepkala som a obzerala som sa naokolo.
,,Tá zima ti dodala len halucinácie." pokrútil hlavou a obišiel ma. Dlhými krokmi sa vzdiaľoval.
,,Nie Chaol. Vážne nás sledujú. Videla som ich. Spal si keď sa z lesa ozvalo erdžanie!" spustila som pošepky a celé som mu to vyrozprávala.
,,Vážne?"
,,Áno."
,,Kráľ ti zrejme neverí."
,,Aj ja si myslím."
,,Poď. Ak nám nechcú ublížiť, budú sa držať čo najďalej... ak sú tu iba preto že nás... teba majú strážiť."
,,Mňa strážiť netreba."
,,Ja to viem, no kráľ možno nie." mykol plecami a ďalej išiel. Preskakovala som do každej stopy ktorú za sebou nechal, len aby som nemusela skákať do hlbokého snehu.

➳➳

,,Ja už nemôžem." zastavila som a hľadela som pred seba.
,,Poď."
,,Som premrznutá do špiku kosti, necítim si nohy, ani jeden z prstov, môj nos je odmrzutý a zachviľu asi zomriem."
,,Nepreháňaj a poď." zasmial sa, pustil koňa a kráčal ku mne.
,,Čo robíš?"
,,Ále nič." zohol sa predo mnou a zdrapil ma za nohy. Zdvihol ma do vzduchu a prehodil si ma cez rameno.
,,Chaol! To myslíš vážne?" buchla som ho päsťami.
,,Ešte mám dosť sily a Crown je tam." kývol na tmavé kopce za hustým snežením.
,,Keď je tak blízko môžeš ma pustiť, toľko pokráčam."
,,Hm.." mykol plecami a položil ma na koňa.
,,Už ma pekne štveš." zoskočila som a hneď som to oľutovala keď sa mi nohy zaborili do snehu.
,,Ále." usmial sa.
,,Pohni." rýchlim krokom som postupovala.
,,Zrazu aká rýchla."
,,Čuš a poď."

➳➳

,,Konečne." vydýchla som keď sa predo mnou zjavila drevená tabuľa s nápisom Crown, vyrytým do nej a do polovice utopenej v snehu.
,,Teraz nájsť hostinec."
,,A že do večera tu budeme." prekrútila som oči a nasadila som si masku a kapucňu a Chaol... ten mal len kapucňu.
,,Čo ty vieš, možno už za chvíľu bude tma." mykol plecami.

➳➳

Ľudia sa na nás pozerali nedôverčivými pohľadmi a niektoré ženy od nás ťahali svoje deti ďalej. Pozrela som na Chaola. Mal kamenný výraz, zahalený do tieňa kapucne, ktorú mal stiahnutú do očí. Hľadel pred seba a prepichoval pohľadom všetkých ľudí ktorý sa na mňa pozreli.
,,Kde je hostinec?" skočil nejakému mužovi -čo sa nám chcel vyhnúť a hľadel na mňa ako na beštiu- do cesty. Muža myklo a zahľadel sa na neho.
,,Ta-tam." vykoktal sa.
,,Kde?" zavrčal.
,,Pôjdete doľava a potom znovu doľava a uvidíte. Visí na nej drevený š-štítok."
,,Vďaka." obišiel ho a kývol na mňa aby som ho následovala.

➳➳

,,Asi to bude tu." kývol hlavou na veľkú, dreveno-kamennú budovu.
,,Asi hej." ukázala som na drevený štítok, na ktorom bola vyrytá posteľ.
,,Fajn." vykročil, koňa uviazal o drevený stĺp a pristúpil k dverám. Otvoril ich, všetko stíchlo a ja som vošla dnu. Porozhliadala som sa po útulnom vnútre, ktoré osvecovalo svetlo lampášov a fakieľ. Pokývala som hlavou a Chaol zabuchol dvere a kráčal k pultu, na ktorom bola šnúrka, ktorú keď potiahol, zazvonil malý zvonček. Keď hostinský neprichádzal, zazvonil ešte raz... a ešte...
,,Chaol kľud." buchla som ho do pleca a hostinský sa privalil ako veľká voda zo schodiska.
,,Dobrý večer. Čo si prajete?"
,,Ubytovanie. Pre nás dvoch." kývol na mňa.
,,Každému jednu." prehovorila som keď chcel hostinský niečo povedať.
,,Och, dobre." usmial sa popod ryšavé fúzy. Bol menší a trošku... viac pri sebe. Ryšavé vlasy mu pomaly vypadávali a zelené oči mu svietili vo svetlách lampášov. Spod pultu vybral dva kľúče a vydal sa schodmi hore.
,,Asi máme ísť za ním." drgla som do Chaola keď nečinne stál na mieste. Prikývol a vybehli sme hore schodmi.

➳➳

,,Táto je pre vás." otvoril dvere do mojej izby.
,,Ďakujem." prikývla som.
,,Dobrú noc." povedal Chaol.
,,Dobrú." vzala som kľúče a okamžite som sa zamkla a vletela som do postele. Po chvíli som vstala a vliezla som do vane, s takou akurát vodou. Hľadela som na izbu. Tri žiariace lampáše, jelenie parohy s lebkou, príjemné teplo a posteľ. Nie malá ani veľká, taktiež taká akurát.
Keď som vyliezla z vane, pomaly zaspávajúc som spadla do postele len s košeľou.

Vojačka ✔️Where stories live. Discover now