Vojačka ✔️

LXXXVIII.

Po chodbe utekali slúžky so špinavými plachtami a vedrami, z ktorých sa parilo. Keď som sa im chcela uhnúť, nevrazila som do steny, ale prešla som cez ňu a zrazu som bola v komnate, kde bol plač stokrát silnejší ako na chodbe. Na posteli ležala kráľovná a vedľa nej sedel kráľ. Zamračila som sa a zahľadela som sa na slúžku, ako im podáva malé dieťa zabalené v plachte a kožušine. Obom tiekli slzy a usmievali sa na malé stvorenie. Vykročila som k nim a nakukla som ponad kožušinu. Malé, roztomilé dieťa. Zrazu sa celý môj svet za triasol a predo mnou sedela kráľovná, vedľa nej kráľ a na rukách mali Auroru. Boli oblečení v červených, zamatových plášťoch a pred nimi bol maliar a maľoval portrét.
Znovu sa všetko zatriaslo a už som nebola v komnate, ale v lese a predo mnou boli dvaja vojaci. Jeden držal dieťa a druhý vedro. Keď už boli hlboko, dieťa položili na zem a okolo a na neho porozlievali krv. Striaslo ma. Vojaci chvíľu na plačúce dieťa hľadeli, no potom sa pobrali. Rozbehla som sa k nemu a snažila som ho zobrať do rúk, no vždy som cez neho prešla.

Som duch.

Ostala som kľačať a pozerala som do jeho tváre. Zrazu otvorilo uplakané oči. Obrovské zelené očiská sa obzerali okolo a potom sa znovu zakiali slzami. Tak ako aj moje.

Ako? Ako to mohli urobiť?

Po chvíli, keď som si už myslela, že je dieťa - Aurora - mŕtve, začula som kroky a otočila som sa. Pomedzi kroky kráčala žena so zelenou kapucňou na hlave a zelenými šatami a plášťom.
,,Bohovia!" zhíkla a rozbehla sa k Aurore.

Kráľovná...

Zakrvavené dieťa vzala do rúk a rozbehla sa s ním preč a môj svet sa znovu roztriasol ako zemetrasenie.
Slnko. Lúče. Teplo. Smiech.
Otvorila som oči a popred mňa uháňalo dieťa s čiernymi vlasmi pomedzi vysokú trávu a smialo sa. Za ním utekala mladá, vysoká, blonďavá žena a takisto sa smiala. Potom Auroru schmatla a začala ju vyhadzovať do vzduchu a potom sa s ňou začala točiť. Obe sa smiali až sa zvalili do trávy a tam v smiechu pokračovali. Znovu tie otrasy.
,,Odpusť mi to." začala som sa obzerať a pod nohami mi kľačala kráľovná. Stála som rovno na Aurore. Rýchlo som odskočila a hľadela som na nich. Aurora ležala na kožušine v snehu a kráľovná jej mávala nejakou rastlinou popod nos. Ona pokojne spala. Neprebrala sa ani keď kráľovná odišla. Spokojne si odfukovala, až padla noc. Sedela som na strome a hľadela som na ňu. Lakte som mala opreté o kolená a nohami som hojdala vo vzduchu. Prešla noc a ona vždy ležala a dýchala. Nezamrzla. Stále žila.
,,Do pekla a toto je čo?" zjavil sa pred ňou drevo rubač. Zamračil sa a vzal ju do rúk. Položil ju na sane a viezol ju preč.

Z tých otrasov už mi je zle.

Zastavil pred domom lekára a vošiel dnu. Tam ma to akosi nechcelo pustiť. Sedela som pred dverami a čakala som a čakala. Až vyšli a muž ju niesol naprieč ulicou až k hostincu. Zaklopal a podal ju hostinskej. Tá ju bez slova vzala a zabuchla dvere. Prešla som cez stenu a sledovala som ju. Položila ju do skladu a doniesla jej kus chleba a vody. Sedela som na súde vína a zase som čakala so založenými rukami až sa Aurora prebrala. Začala sa obzerať a búchať na skladové dvere. O chvíľu sa otvorili a dnu vošla hostinská.
,,Ako sa voláš?" povedala hrubým hlasom.
,,Neviem."
,,A kde si tvoji rodičia?"
,,Nevie. Nemám."

Tá rastlina... to aby zabudla.

,,Nemáš?" zasmiala sa.
,,Nie." pokrútila hlavou.
,,Tak teda ja budem tvoja mama a od dneska ma budeš počúvať a budeš pomáhať mne aj tvojmu otcovi. Rozumieš?!"
,,A-áno." prikývla a sklonil hlavu.
,,Dobre. Poď. Budeš vynášať vedrá s hovnami." znova ma naplo a potom do mňa začal hovoriť nejaký hlas. Nadpozemský.
,,Celých osem rokov si sa snažila ujsť. No vždy ťa niekto chytil a vrátil späť. Potom hostinec zhorel a ty si bola voľná, no opustená. Len bičovanie ťa zachránilo. Bez neho by si nebola dnes tam, kde si. Celých osem rokov si sa starala o vedrá a ani raz si nemukla a nesťažovala si sa. Prečo?"
,,Bili ma."
,,Pozrieme si to."
,,Nie." vyhŕkla som no to už predo mnou bola hostinská s dlhou varechou a kričala na mňa. Vôbec som nerozumela čo hovorí a potom sa naprialha. Bolo jej jedno či má bije po zadku alebo krížoch. Od bolesti a plaču som - alebo Aurora? - padla na zem.
,,Zmizni a o chvíľu ťa chcem vidieť dole!" ešte raz mi strelila po zadku a potom odišla.
,,Toto sa dialo odkedy?"
,,Od mojich šiestich. Každý mesiac. Vybíjali si na mne zlosť. No toto bola najhoršia bitka keďže som ušla. Vrátil ma až kováč."
,,Poďme ďalej."

To mi odpovedá babina sestra?

,,Desať rán." začula som a otočila som sa. Po mojom boku už stála babina sestra... takže tiež baba.
,,Zlodejka!" kričali ľudia. Rozbehla som sa cez nich až som stála pri vojakoch. Mala som zviazané ruky a kľačala som. Lano držal vojak a druhý držal bič.
Bič plieskol a mne prešli zimomriavky po celom tele. Kričala som a plakala. Zahľadela som sa vojakovi, ktorý má bičoval do tváre. Dustin. Ten už ale zomrel takže mu to nemôžem vyčítať.
,,Toto je tvoje prvé bičovanie."
,,Áno."
,,Takmer ťa roztrhali. Pôjdeme na tvoje posledné." chytila ma za ruku a všetko sa zase triaslo.
,,Zabite ju už!" znova dav. Znova som kľačala so zviazaný mi rukami a napoly deravým chrbtom. Znova som sa zahľadela na bičujúceho vojaka, keďže mu spod prilby trčali blonďavé vlasy a modré oči mu horeli zlosťou.
,,Morgan?"
,,Áno. Bičoval ťa tretí a štvrtý raz."
,,Možno preto bol ku mne vtedy v cele keď som bola zbitá pred kráľom taky dobrý."
,,Možno." prikývla a všetko sa začalo triasť, ale už menej. Ocitla som sa na drevených schodoch. Kráčala som nimi hore a otvorila som prvé dvere ktoré mi prišli pod ruku. Bola to naša izba v ktorej sme boli teraz, v Landsku. Kľačala som na zemi, meč žiaril a muži vyjavene pozerali. Počuli všetko čo sme s babou povedali.
,,Stále ti to nedochádza?" prehovorila baba a vtedy to povedala aj baba v kresle, pred ktorou som kľačala. Stáli sme vo dverách.
,,Nemôžem byť Aurora."
,,Nemôžeš, ale musíš. Doteraz si mala toľko mien a ani jedno ti nepatrilo. No toto je tvoje naozajstné, ktoré ti patrí už niekoľko rokov. Si Aurora. Princezná Aurora Clalerdon. Dcéra kráľa Magnusa a kráľovnej Lindsay. Máš poruke armádu ktorou môžeš zaútočiť ak spojíš Sever s Wyrenmi."
,,Som Aurora..." zašepkala som.
,,Áno a títo muži ti budú stáť poboku. Tak ako doteraz." všetko zmizlo a zrazu som kľačala pred babou. Otvorila som oči a z meča sa dralo zelené svetlo. Zdvihlo mi od neho ruky a potom ma celú to svetlo odtlačilo a hodilo ma o stenu.
,,Vojačka!" rozbehol sa ku mne Chaol.
,,Oddneska Aurora." prehovorila baba, meč položila a odkráčala.