Vojačka ✔️

XXI.

,,Videl som čo si dokázala a určite sa nám takýto všestranný vojak hodí." konštatoval kráľ.
,,Určite by si niektorích vojakov mohla doučiť niektoré tvoje.. triky?" povedal veliteľ.
,,Mohla by som." mykla som plecami.
,,V tom prípade budeš vojačka Východného Kráľovstva. Dostaneš komnatu a uniformu.. a dám ti ušiť niečo ďalšie len v inej farbe."
,,Ďakujem vaše veličenstvo, no čierna je lepšia, nezašpiní sa tak rýchlo a rada by som bola v tomto." ukázala som na svoje oblečenie.
,,Popremýšľam." prikývol. Čakala som čo ďalej. Princ sa po chvíli pohol a kráčal ku kráľovi.
,,Otec.." začal princ.
,,Áno?"
,,Čaká ma ešte nejaká práca takže ma ospravedlňte." mierne sa uklonil kráľovi, kývol hlavou veliteľov a pozrel na nás. Uklonili sme sa, zabodol do mňa pohľad, slabo kývol hlavou a odišiel.
,,Magnus mi niečo hovoril, že lukostrelec musí odísť, nepovedal prečo?" začal o chvíľu kráľ.
,,Južania.." chcela som začať rozprávať no skočil mi do reči.
,,Och! Už si spomínam. Nerád skáčem do reči, ale ich rozoberať nepotrebujem." pokrútil hlavou. Prikývla som.
,,Kde teraz bývaš?"
,,U mňa." ozval sa Eduard.
,,Dobre. Dones si od neho veci a príď tu. Môžeš ešte dnes. Ako som povedal, dostaneš komnatu a nejakú výzbroj."
,,Ďakujem." sklonila som hlavu.
,,Eduard.."
,,Áno?"
,,Zaveď ju do zbrojnice, ukáž jej kde čo je a potom choď do vojenskej jedálene a zoznam ju."
,,Rozkaz!" zasalutoval.
,,Tak teda choďte." kývol rukou. Pozrela som sa na Eduarda, prikývol a poklonili sme sa.

➳➳

,,Máš vôbec nejaké veci?"
,,Málo." mykla som plecami. Kráčali sme dole tmavými schodmi.
,,Kam ideme?"
,,Do zbrojnice. Máme ju ukrytú kvôli nejakým odvážlivcom ktorí by si chceli zabojovať."
,,Chápem."
,,Je zarovno s väznicou."
,,Uhm." prikývla som.
,,Fajn tak teda.." otvoril drevené dvere a pred nami sa ocitli steny s poličkami a stojanmi pokryté mečmi, lukmi, kušami a šípmi a stovkami dalších zbraní.
Vzala som kušu a priložila som si ju k ramenu a namierila.
,,Týmito kušami sa strieľa najlepšie." ukázal na jednu poličku, kde bolo ponad tridsať kuší.
,,To musím len potvrdiť." ozvalo sa za nami a rýchlo sme sa otočili.
,,Vaša výsosť.." poklonil sa Eduard. Rýchlo som ponad plece na neho pozrela, zvrtla som sa a tiež som sa poklonila.
,,Môžeš ísť Eduard, ja jej to tu ukážem."
,,Nebudem vás zabávať, vaša výsosť. Povedali ste, že máte prácu." sklonila som hlavu.
,,Povedal som."
,,Ako si prajete." prikývol Eduard. Poklonil sa a odišiel. S nádejou som sa pozerala za ním, že si to nejakým spôsobom rozmyslí a vráti sa. No kráčal preč. Nenápadne som si povzdychla.
,,Ja som to počul." uškrnul sa princ. Znova som sklonila hlavu.
,,Tak, čo by si chcela vidieť?"
,,No vlastne mi to mal ukázať Eduard a ja sa tu nevyznám tak neviem čo tu máte.."
,,Všetko možné.. len si povedz."

Vašu komnatu...

To by bola posledná miestnosť do ktorej by som chcela zablúdiť. Nehovorím, princ je náhodou pekný.
Kto by neodolal kratším zlatohnedým vlasom a hnedým očiam?
Výrazné lícne kosti robili jeho tvár ešte krajšou a na tvári sa mu zhusťovalo strnisko, vďaka ktorému vyzeral o niekoľko rokov starší. Tí, čo by ho nepoznali by si mysleli, že je už aj kráľ.
Keď bol ešte v kráľovej pracovni, na hlave mal nízku zlatú korunu s trinástimi cípmi. Trinásť je počet vojen, ktoré Východ vyhral za posledných štyridsať sedem rokov. Bolo ich viac, no tieto sú najpamätnejšie, keďže v nich prišiel o život niekto významný pre kráľovstvo. No zrejme si ju dal dole predtým, ako sem prišiel.
Východ je jediné kráľovstvo v ktorom nosí celá kráľovská rodina koruny. Nosia ich všade, len na plesy nie, každý každého pozná a keď nie, tak ich razom zoznámia.

Mohla by si sa prosím prestať rozplývať?

,,Kam ma zavediete." mykla som plecami.
,,Dobre tak si prejdeme zbrojnicu, potom ti ukážem kuchyňu, následne môžeme ísť do vojenskej jedálne a zoznámiť ťa s vojakmi. Čo ty na to? Alebo máš iný nápad?"
,,Ehm, nie, to znie dobre." prikývla som.
,,To som rád, tak teda, nasleduj ma." usmial sa. Sklonila som hlavu a po chvíľke ju zdvihla. Vykročil. Nastalo ticho.
,,Mohol by som sa ťa niečo opýtať?"
,,Samozrejme." prikývla som.
,,Keď už si z toho Severu, určite vieš o všetkých, čo chodia po hrade."
,,O všetkých nie ale o väčšine áno."
,,Poznáš... šľachtičnú Cateleyu?"

Och nie..

,,Áno," vyhabkala som.
,,Ako dlho?"
,,Tak, veľmi dlho nie." mykla som plecami. Zaujato sa na mňa ponad plece pozrel a následne kráčal ďalej.
,,Ako vyzerá? Zatiaľ som ju videl iba na plesoch a to vždy mala nejakú masku alebo som sa s ňou nestretol bez tej masky." vzdychol smutne. Obzerala som si poličky so zbraňami, vešiaky s tulcami a drevené stojany s náhradnými časťami brnení.
,,Viem len, že má čierne vlasy a viac neviem, keďže som sa s ňou nestretávala."
,,Aj ty máš čierne vlasy." zastavil a skúmavo na mňa hľadel.
,,Polovica nášho kráľovstvá má čierne vlasy." zaklamala som. Väčšina obyvateľov mala hnedé alebo blonďavé vlasy.
,,Uhm." prikývol, otočil sa a kráčal ďalej. Slabo som vydýchla a dúfala som, že zmení tému.
,,Vrátiš sa tam niekedy?" opýtal sa po chvíli.
,,Kam? Na Sever? Asi... asi nie." pokrútila som slabo hlavou.
,,Prečo?"
,,Aspoň to nemám zatiaľ v pláne."
,,Ach tak."
,,Prečo ste sa vlastne na Cateleyu pýtali? Ak smiem vedieť."
,,Hmm..." zastavil a otočil sa na mňa.
,,Je to na vás či mi to poviete." vychŕlila som rýchlo a z tulca po mojej ľavej ruke skm vytiahla šíp, aby som na princa dlho nehľadela.
,,Dobre, ale nikomu to nehovor."
,,S nikým sa nerozprávam takže to u mňa bude ako v hrobe."
,,Uhm, bude to naše tajomstvo. Opováž sa to niekomu povedať a... nebude ťa čakať práve najmilší osud."
,,Nepoviem."
,,Plánujem si Cateleyu vziať za ženu, no vyhýba sa mi. Nie len mne, ale skôr všetkým."

Nie, nie, nie, nie!

,,Och." vrátila som rýchlo šíp do tulca, keďže mi skoro vypadol. Hľadel nado mňa, akoby si Cateleyu predstavoval.
,,Je krásna." povedal zasnene.
,,Videli ste ju len s maskou. Ako to viete povedať?" jeho pohľad spadol na mňa.
,,Ani ty si ju nevidela, takže nemôžeš povedať, že pekná nie je." založil si prameň vlasov za ucho.
,,Máte pravdu." prikývla som.