Vojačka ✔️

XIX.

,,Ale prečo?"
,,Môj otec bol vojak a mama obyčajná mešťanka. Neviem ako sa spoznali." mykol plecami.
,,A asi sa niekto z iného kráľovstva nudil a prišiel si zašermovať. Prišla celá banda pešiakov. Nikto nevedel čo to má znamenať a hneď sa o tom dalo vedieť kráľovi a ten vyslal niekolko desiatok vojakov aby ich zastavili. Toto mám vryté v pamäti. Bol obed a obedovali sme. Všetci traja sme si užívali svoju prítomnosť a rozprávali sme sa. Keď mama videla, že niekto prebehol popred okno, tak to išla skontrolovať. Bolo bežné, že niekto prebehoval popod okná, ale ona to vždy kontrolovala. A keď uvidela ako naši jazdci utekajú dole mestom, vedela, že je zle. Hneď to povedala otcovi a ten vybehol von. Nerozumel som ničomu. Odhodila koberec, nadvihla staré drevené padacie dvere a povedala, že tam mám ísť. Dala mi lampáš a neskôr mi podala jedlo, pitie a všetky moje veci. Pýtal som sa, čo sa deje, prečo ma zatvára a prečo tam nejde aj ona. Neodpovedala. So slzami v očiach ma pobozkala na čelo a povedala, že nech sa deje čo sa deje, nemám odtiaľ výjsť a nemám kričať ani keď mi zhasne lampáš. Veľmi som sa vtedy bál tmy. Začal som plakať keď zatvárala padacie dvere, posledné čo povedala bolo, že po mňa niekoho pošle. Potom zatvorila a ja som sa snažil byť čo najviac potichu, tak ako som jej sľúbil."
,,Morg.." vydýchla som. Slabo sa na mňa usmial.
,,O nejakú dobu som začul ako po dome niekto behal a kričal, zhadzoval na zem všetko čo mu prišlo do cesty. Zadržiaval som slzy aby som raz mame a otcovi mohol hovoriť, že som bol hrdina a držal som sa. Vtedy mi to vôbec nedochádzalo čo sa tam nado mnou deje. Keď bolo ticho, zaspal som a zobudil som sa na ďalší dupot v dome. Počul som tlmené hlasy typu: ,,Tu býval Luke! Prehľadajte všetko či sa tu neskrýva malý Morgan!" začal som kričať a búchať do dverí aby sa otvorili. Keď ma konečne objavili, vojakovi som sa hodil okolo krku a začal som plakať. Odniesli ma na hrad kde zo mňa vychovali to, čím som dnes."
,,Morgan, je mi to strašne ľúto." nevedela som čo iné povedať. Slabo prikývol.
,,Ako si sa dozvedel, že... už nie sú?"
,,Bol som na dvore a hral som sa so slúžkou. Povedal som jej, že chcem ísť do stajne pozrieť sa na kone. Dúfal som, že tam bude otec. Vždy tam bol. Celý rozradostený som skákal do stajne. No keď sme prechádzali okolo, neďaleko stajne stál voz, na ktorom boli telá. Pýtal som sa, čo to je, či tí ľudia spia a či im nevadí, že ležia na sebe. Nakoniec som sa slúžke vytrhol a utekal som k vozu. No nemal som tam ísť. Na vrchu ležalo telo mojej mami a z voza odniekiaľ trčala otcova ruka. Spoznal som to podľa prsteňa a jazvy. Hľadel som na zakrvavené telá bez dychu. Prsteň som vzal a vtedy som sa zrútil. Plakal som a kričal. Slúžka zavolala vojaka a ten ma ihneď odniesol v rukách do komnaty. Slúžka sa ma snažila utíšiť, no nedalo sa. Zahrabal som sa pod posteľ a tam som plakal. Nejedol som, nepil, nekomunikoval, proste som len plakal. Raz ma to prešlo keď mi slúžky povedali, že už im je lepšie a raz ich stretnem. Pýtal som sa, že kde sú a že či žijú. Odpovedali, že áno žijú a sú pri mne. Nechápal som to a myslel som si, že som si ich pomýlil a sú niekde v hrade. O niekoľko rokov som to pochopil ako to mysleli." ťažko vzdychol.
,,Nikdy nechcem mať rodinu. Nechcem aby si môj potomok prežil to, čo ja. Týždeň si myslieť že si len robia svoju prácu a potom ďalšie štyri roky žiť v nádeji kvôli slúžkam a ich vete že sú pri mne a žijú... a oni tie štyri roky boli navždy preč." pokrútil si prsteň na prste a šúchal si tvár. Musela som ho objať. Rebrá ma rozboleli, no on prežil oveľa väčšiu bolesť ako ja. Snažila som sa potlačiť slzy no nedalo sa.
,,Morgan.. ja.. ja neviem čo by som ti mala povedať." zamrmlala som mu do uniformy.
,,Snažím sa ísť v otcových šľapajách. Prijali ma preto lebo otec bol veliteľ. Vtedy nebol v hrade pretože predtým mal zranenie a kráľ mu dal rozkaz, aby bol doma. Viem, že nikdy nebudem ako on a možno ani nedosiahmem to čo on... ale budem sa snažiť."
,,Dosiahneš Morgan." pozrela som sa mu hlboko do očí.
,,Ďakujem, že vo mňa veríš."
,,Nemáš vôbec za čo."
,,A ďakujem že si ma vypočula."
,,Bolo mi cťou." usmiala som sa.
,,Poď, mal by som ťa vrátiť." vstal a otrepal si uniformu. Potom mi pomohol postaviť sa na nohy a pomaly sme kráčali k väzenskej časti.

➳➳

,,Už som myslel, že ušla." povedal vojak pri vchode do chodby v ktorej boli väzenia.
,,Nie, kráľ ju potreboval." odpovedal hrubým hlasom Morg a vojak prikývol.

➳➳

,,Ešte raz ďakujem že si nechala vyrozprávať ma. Nikdy som o tom nikomu nepovedal a uľavilo sa mi, keď som to všetko zo seba dostal." prehrabol si blonďavé vlasy, z zopár hnedými pramienkami.
,,Budem to v sebe držať." usmiala som sa. Prikývol, úsmev mi opätoval a po chvíli zatvoril väzenské dvere.