Vojačka ✔️

CVII.

,,Je princ Henry vo svojej komnate?" opýtala som sa dvoch vojakov pred jeho komnatou. Vybehla som cez tristo schodov od krajčírskej dielne až tu.
,,Áno."
,,Môžem s ním hovoriť?"
,,Nemyslím si." povedal druhý.
,,A môžete sa ho opýtať? Prosím." zapriadla som. Vojak po mojej pravici tľoskol jazykom, zaklopal a po vyzvaní vošiel dnu. Stála som tam ako soľný stĺp a čakala som.
,,Choď." kývol bradou do komnaty.
,,Ďakujem." usmiala som sa a vošla som dnu.
,,Čo ťa ku mne prináša, Aurora?" zatvoril balkón a usmial sa.
,,Chcem sa uistiť, že si na mojej strane."
,,Som."
,,Aká je tá podmienka?" opýtala som sa, hoci ju viem.
,,Budeš moja žena a už nemáš na výber keďže máte prsteň a myslím si, že nechceš aby som vás prezradil." urobil niekoľko krokov smerom ku mne.
,,Vždy ťa môžem zabiť, no zrejme ťa budem potrebovať. Povedz mi, čo to je za prsteň."
,,Je to kľúč od Asterinej cely. Otec ho dal vyrobiť neviem kde u neviem koho, aby Aster nemohol len tak hocikto vyslobodiť."
,,Videla som, že ho mal tvoj otec vždy na prste. Ako si sa k nemu dostal? Pochybujem, žeby ti ho dal len tak."
,,Mám predsa svoje medvede." zasmial sa. Až potom mi došlo, že tým myslel svoje psy.

HENRYHO POHĽAD
FLASHBACK

,,Teoder." zapískal som na ročného psa. Bol obrovský, mal kučeravú hnedú srsť a čierne oči.
,,Teoder!" zvolal som. Obišiel som drevenú budú na konci záhrady dozadu, kde boli veľké klietky. Všetky klietky boli prázdne akurat pri jednej krajnej stál Teoder a obštiaval ju. Z koženého obojku mu visela dlhá, kožená vôdzka. Zrejme musel ujsť.
,,Teoder." okamžite sa obzrel, zvrtol sa a rozbehol na mňa.
,,Nie, nie, nie! Neskáč!" ustúpil som doľava, keď vyskočil na zadné lapy aby si tie predné vyložil na mňa. Čapol na zem a znova chcel skočiť.
,,Teoder! Sadni!" zavelil som. Aj tak skočil a labami mi plesol po prešívanej tmavo červenej zdobenej veste.
,,Bohovia," zamrmlal som a poriadne ho poškrabal pod obojkom oboma rukami. Krútil hlavou zo strany na stranu s vyplazeným jazykom a privretými očami.
,,Poď. Máme prácu." chytil som špinavú vôdzku a vykročil k hradu.

➳➳

,,Pane, viete, že váš otec nie je nadšený, keď si do hradu beriete psa. Obzvlášť Teodera." zastavili ma dve slúžky.
,,Tak sa tvárte, že som prišiel naprázdno." obišiel som ich a rozbehli sme sa k schodom.

➳➳

,,Čo také by si mohol...?" zamyslene som stál uprostred izby, zatiaľ čo Teoder obhrýzal nohu stoličky, ktorú prevrátil, keď sa o ňu obtrel. Obzrel som sa po izbe.
Zasmial som sa keď som na stole zbadal otcové kožené rukavice, ktoré si tu naposledy zabudol. Rukavice som vyložil na skriňu a podišiel som k dverám. Teoder okamžite zdvihol hlavu.
,,Ostaň tu." ako keby prestal aj dýchať.
,,Nepúštajte ho von." povedal som vojakom, zatvoril som dvere a vykročil k otcovej komnate na ďalšom poschodí.

➳➳

,,Je tam môj otec?" zastavil som slúžku, ktorá vyšla z otcovej komnaty. Nie, môj otec proste nemôže mať sluhu. Blázon.
,,Áno, práve je vo vani."
,,Ako dlho tam ešte bude?"
,,Dlho už nie."
,,Vďaka." prikývol som, zvrtol som sa na päte a šiel späť do izby.

➳➳

Vošiel som do izby a Teoder sedel bokom opretý o balkónové dvere a čo mi vojaci povedali, tak kňučal a zavíjal ako zmyslov zbavený.
Hneď ako ma zbadal, vyskočil na nohy a utekal ku mne.
,,Neskáč!" povedal som. Bolo mu to jedno. Zase vyskočil. Pokrútil som hlavou a poškrabal ho za ušami.
,,Ideme. Poď." vzal som si pod vestu otcové rukavice, Teoderovi som dal vôdzku a vyšli sme z izby.
,,O päť minút sa jeden z vás postaví na schody, zapíska a chytí Teodera. Budete pískať až pokial nepríde alebo vás ja nezastavím." povedal som vojakom a odišiel.