Vojačka ✔️

LII.

,,Vaše veličenstvo." poklonili sme sa.
,,Zmluvu som ti mal dať zajtra ale nejako som ju spísal už teraz, takže... podpíš to." pristúpila som k stolu a do ruky som vzala čierne, dlhé pierko a namočila som ho do atramentu. Zaškúlila som na miesto, kde som to mala podpísať. Otrela som špic o vrch fľaštičky a položila na papier.
Napísala som tam tri X a na to vojačka
,,Hotovo." zasmial sa kráľ. Nadvihla som obočie a zdvihla som sa od zmluvy.
,,K vaším službám, pane." poklonila som sa ešte raz prikývol.
,,Mám pre teba ešte jedného spoločníka, ktorý bude s tebou v boji alebo v iných úlohách, ktoré vám dám." kývol k oknu. Zarazene som sa naň pozrela, keď z tieňu vyšla svalnatá postava.

Zabijem hooo!

Kráčal k nám muž v bielom. Akurát teraz bol v čiernom. No tie prenikavý oči ho prezradili.
,,Tak, budete spolu pracovať. Žiadne námietky ani nič nechcem počuť!" ohradil sa keď som otvorila ústa. V očiach som mala blesky a muž na tvári neutrálny výraz.
,,Dobre." zavrčala som a Chaol ma skúmal pohľadom a potom muža.

Najprv ho roztrhám na škripci a potom ho hodim tým psom!

,,Môžete ísť." prepustil nás. Obišla som okolo muža a naschvál som ho neho ramenom drgla. Otočil sa a spod kapucne som zahliadla tie preniknuteľné oči.

Nenávidím ho!

,,Má komnatu hneď vedľa tvojej." povedal Chaol.
,,Čo? Ty si o tom vedel?!"
,,Nie, povedal mi to sluha."
,,Keď ho túto noc nezaškrtím tak už nikdy."
,,Vojačka, ovládaj sa."
,,Ako sa mám ovládať? Ako?"
,,Tak začni robiť niečo, čo ťa od toho odláka."
,,Hej a môžeš začať tým, že mi dáš šancu ti to vysvetliť." zafunel spoza mňa muž.
,,Ty do mňa nehovor!"
,,Vysvetlím ti to."
,,Načo si tu prišiel?!" zastavila som.
,,Kráľ ma zavolal."
,,Vykrútim ti krk." chytila som dýku a chcela som mu ju pritistúť ku krku. No zdrapil ma za zápästie a ruku mi skrútil za chrbát. Od bolesti som dýku pustila a zakliala som.
,,Dneska prídem a všetko ti vysvetlím."
,,Neopovážiš sa vkročiť do mojej komnaty, lebo ak áno, radšej skočím do tej priepasti ako sa rozprávať s tebou." pustil ma. Keď stál ďalej, pokrútil hlavou a niečo si zamrmlal. Prižmúrila som oči. Otočil sa a kráčal preč. Zavrčala som. Zdrapila som Chaola za rameno a ťahala som ho do komnaty.

➳➳

,,Ty ho poznáš?" vyhŕkol v komnate.
,,Až veľmi dobre!"
,,A spravil ti niečo?"
,,Spravil mi viac než dosť. Hoci mi zachránil život... hoci o tom poriadne nič neviem ale... no raz ti to možno poviem."
,,Hej spomenul som si, že som sa ťa chcel niečo spýtať."
,,Uhm. Tak?"
,,Vieš čo mi nedávno došlo?"
,,Nie."
,,Že ty chodíš z hradu do hradu. Ešte nikdy ťa nenapadlo toho využiť?"
,,Hej, ale nikdy som neplánovala sa toho ujať."
,,Uhm. Vieš niečo o vojskách?"
,,Nie."
,,Nevymýšľaš si?" zasmial sa.
,,Nie, o Východe viem to čo aj ty a ostatní a o Severe... no tak isto." zaklamala som.
,,Tak dobre."
,,Nemysli si žeby som ti niečo povedala, nato mám svoju hrdosť aby som nezradila rodnú krajinu."
,,Na tvojom mieste by som urobil to isté."
,,Tak prečo sa pýtaš?"
,,Len tak." pokrútil hlavou.
,,Chceš veľmi ísť na Východ?" zmenila som tému.
,,Ani nevieš ako." vzdychol si.
,,Ja... vybavím ti to."
,,Nie, to kapitán nedovolí."
,,Ja viem ako sa to robí." uškrnula som sa.
,,Neopováž sa to urobiť!"
,,Raz to urobím, raz musí byť neskoro."
,,Som si toho vedomí... no teraz... teraz to nie je." pokrútil hlavou.
,,Keď myslíš." mykla som plecami a ľahla som si do postele. Chaol nahádzal kláty dreva do kozubu a hľadel na tapisériu.
,,Toto je princ."
,,Čo?" zdvihla som hlavu.
,,Je to princ, ktorého uniesli, keď bol... čisto narodený."
,,Ale veď to vyzerá ako žena."
,,To že má dlhé vlasy neznamená, že to je žena." uchechtol sa.
,,Hm." vstala som a kráčala som k tapisérií. Skúmala som ju. Mal pravdu. Bol to chlap... hoci mal dlhé biele vlasy.
,,Povedal mi to sluha, pýtal som sa ho čo o tom vie." akoby mi vyčítal otázku z mysle.
,,Ale ako vedia že tak vyzerá, keď ho uniesli? Ani to nemusel prežiť a... ako sa to tu vlastne dostalo?"
,,Sú to Wyreni, vedia aj to čo by nemuseli."
,,No a ako sa to tu dostalo?"
,,Povedal mi, že to našiel jeden vojak v rieke a doniesol to tu. Ešte pred osemnástimi rokmi."
,,Takže keď potiahnem čo i len jednu nitku, je dosť možné že sa to rozpletie?" opýtala som sa s nádejou v hlase.
,,Nie je to zase také zlé. Možno nie sú Wyreni až taký zlí ako tí dvaja... či koľký si mi to hovorila."
,,Ja neviem. Oni dvaja mi dopomohli urobiť si mienku o nich všetkých."
,,Chápem." prikývol.
,,Kebyže viem, že toto urobia, zabila by som ich ja."
,,Ale veď ťa nezabili."
,,Vieš čo, nezistila som." uškrnula som sa.
,,Možno chránili niečo alebo niekoho tam... u nich."
,,Môže byť." mykla som plecami.
,,Zajtra môžeme zájsť do mesta. Niekto o nich možno bude niečo vedieť. Ak chceš. Možno aj o tom princovi."
,,Nezaujímajú ma. Absolútne. Maju najmenej mojej pozornosti."
,,Heh."
,,Pokašlali si to u mňa. Síce už dávno, ale aj tak."
,,Vieš čo mi príde zaujímavé?"
,,Nie."
,,Že máš... koľko rokov?"
,,Sedemnásť." prekrútila som oči.
,,Sedemnásť a už si taká slávna... vrahyňa?"
,,Vojačka."
,,Tak vojačka."
,,Mne to príde skôr divné ale je mi to jedno. Hlavne že mám z čoho vyžiť."
,,Tak tak." pretrel si tvár.
,,Choď."
,,Kam?"
,,Spať. Si unavený."
,,Ále tam."
,,Padaj."
,,Ty mi budeš rozkazovať hej?"
,,Nedávno si mi povedal, že budeš čakať na moje rozkazy."
,,Aha hej no. Musím tu byť."
,,Pakuj sa!"
,,Bohovia." zalámal rukami.
,,Zajtra príď."
,,Musím." zasmial sa a prikývol.
,,No, choď." potlačila som ho smerom k dverám.
,,Dobrú."
,,Dobrú." odvetila som a zavrel dvere.
Skočila som do vankúšov a zatvorila som oči. Vdychovala som príjemnú vôňu. Po chvíli som sa zdvihla aby som podložila do kozubu. Posadila som sa do kresla a otočila som sa na tapisériu. Naklonila som sa a hľadela som na jej spodok, z ktorej viseli dlhé nite. Viali akoby do steny. Otočila som hlavu na kozub no očami som skúmala stenu. Vyskočila som z kresla a odhrnula som tapisériu. Dych sa mi zastavil a zahľadela som sa veľkými očami na tmavohnedé dvere.