Forbiddance[PREBIEHA KOREKCIA]

102. Karkulka

BEKKA

,,Neboj mami.. Dokážem sa o seba postarať aj sama" Prekrútila som očami a išla si obliecť môj dlhý červený plášť s kapucňou.

,,Toto jej odnes prosím ťa" Usmiala sa na mňa a podala mi košík s... Vodkou? Zamračila som sa a otočila sa späť k nej.

,,Vodka?" Zdvihla som obočie.

,,No čo? Tvoja kamoška ma žiadala, aby si jej to odniesla. Písomne." Povedala. No okej. Prikývla som.

,,Tak ja vyrážam.. Ahoj" Povedala som a odišla som spolu s košíkom, kde bola vodka a koláče. Dúfam, že bude rada, keďže je tak lenivá, že celé dni ani z toho domu nevyjde. Vyšla som z domu a zamierila cestičkami, ktoré vedú hlbšie a hlbšie do lesa.

,,Ach.. Kery debil vymyslel, aby sme žili v lese? Však tu nieje WIFI! Čo mám teraz akože robiť?" Zamrmlala som si pre seba a vytiahla android.. Bez signálu..,,Do pekla s tým.. Ja to serem!" Odhodila som mobil niekde do najbližšieho stromu, kde narazil a spadol na zem. Prekrútila som očami a išla som ďalej. Nuda.. Stromy, cesta, les..Bože.. Kto by tu chcel bývať? Ako ja neznášam prírodu....

,,Ahoj.. Zaslúžil si to ten mobil?" Ozvalo sa za mnou a ja som sa trhla.

,,Kto si? Zaslúžil si toto tvoj ksicht?" Ukázala som naňho.

,,Čo?" Nechápavo zdvihol obočie. Vrazila som mu facku. Hneď na to som sa zasmiala.

,,Áno.. Zaslúžil.. " Pokrútila som nad sebou hlavou. Toto bolo nutné. Zavrčal a silno ma chytil za ruku.

,,Na tvojom mieste si dávam pozor slečinka. Sme sami v lese a nikto tu nieje. Kľudne by som ťa mohol aj zabiť!" Zavrčal. Mal plavé vlasy a zeleno-modré oči. Vyzeral vážne dobre.

,,Hej.. A urobíš to?" Uškrnula som sa.

,,Kľudne" Povedal a v tom sa premenil na vlka. S prekvapeným pohľadom som cúvla.

,,No do pekla!" Skríkla som vyplašene. Vlk zavrčal a pristúpil bližšie. Okamžite som sa rozbehla preč, až mi z hlavy sfúklo červenú kapucňu. Bežala som najrýchlejšie ako som dokázala. Toto nemôže byť pravda. Nemôže! Toto je choré! O niečo som zakopla a spadla na zem.,,Nie." Vzdychla som si, ale to sa už vlk týčil nadomnou.,,Hej počuj.. Mám vodku dobre? Dáš si?" Rýchlo som vybrala z koša fľašu a nastrčila pred neho. Vlk naklonil hlavu na stranu a prezeral si ma.,,A-ak máš rád koláče, tak mám aj tie" Mykla som plecom. Znova sa premenil do svojej ľudskej podoby.

,,Povedala si koláče?!" Hneď si kľakol ku mne a začal mi ich z košíka vyberať. Prekrútila som očami.

,,Naivný vlk. Tie sú pre moju kamošku, v chate kúsok odtiaľto!" Povedala som a fľašou vodky som mu s veľkou silou udrela do hlavy. Okamžite spadol. Bol v bezvedomí. Uškrnula som sa a vodku aj koláče som vrátila pekne na miesto. Postavila som sa. Oprášila si biele šaty a červený plášť. Nasadila na hlavu kapucňu a odcupitala si do lesa.

Konečne som došla do chatky za mojou kamoškou. Otvorila som dvere. Ležala v posteli.,,Ahoj Dèmonica" Usmiala som sa.,,Mám vodku a koláče" Podišla som s košíkom k nej.,,Vážne? Ach.. To vážne bodne" Uškrnula sa a hneď vystrelila z postele. Doslova zožrala všetky koláče a vypila niekoľko vodky. Ja som sa na to len prizerala. Ako.. Ona nieje normálna.

Ani neviem, ako dlho behala po miestnosti, kričala, vyvádzala, tancovala a snažila sa zapojiť aj mňa (čo jej nevyšlo), až kým nakoniec unavená dopadla do postele. Vydýchla som si.,,Už si skončila?" Zasmiala som sa. Prikývla. Len som nad ňou pokrútila hlavou a sadla si vedľa nej. A prikryla ju perinou až po uši.,,Wow.. Prečo máš také veľké oči?" Spýtala som sa jej.

,,Pretože som vypila polovice fľaše ty krava!" Prekrútila nadomnou očami. Musela som súhlasne prikývnuť.. To je fakt.

,,A prečo máš, také..." Naklonila som sa bližšie k nej.,,Špinavé uši?" Znechutene som jej pozrela do ucha a sledovala žltý ušný maz.,,Eww".

,,Vyzerám ti ako niekto, kto sa často sprchuje? Blbka" Odfrkla si. Nádychla som sa.

,,A prečo máš také žlté zuby?" Spýtala som sa, keď sa zasmiala.,,Pretože ak o tom nevieš, sme v lese.. Kde tu chceš do pekla ísť do drogérie a kúpiť si zubnú kefku?" Prekrútila očami a zatvorila oči. Asi sa chystala spať. Mykla som plecom.

,,Tak sa ešte niekedy zastavím Dèmonica" Usmiala som sa a išla som k dverám. Otvorila som a pred nimi stál ten vlk, ibaže v ľudskej podobe. Hneď som ich zatvorila.

,,Otvor!" Buchol do dverí. Zhlboka som dýchala. Pozrela som na Dèmonicu, s ktorou to ani nehlo. Naďalej si pokojne spala. Znova som otvorila.

,,Prišiel si ma zabiť?" Zdesene som naňho pozrela.

,,Hej.. Prečo, do pekla myslíš, že som tu. Ale doniesol som ti kvety, ktoré rástli na lúke kúsok odtiaľto. Budú ti krásne ležať na hrobe" Uškrnul sa a podal mi malé kvietky. Vzala som ich a hodila mu ich o ksicht.,,Och vlastne nie. Nebudeš mať hrob.. Plánujem ťa zjesť!" Povedal a za ruku ma vytiahol von. Zabuchol dvere.

,,Ou.. Netušila som, že som až tak na zjedenie" Uškrnula som sa.

,,Tomu ver, že si.. Karkulka" Oblízal si pery.

,,Bekka.... A ty sa ako voláš?" Zdvihla som obočie.

,,Som Felix.. A to je to posledné, čo si počula" Uškrnul sa a premenil sa na vlka. Zas som sa rozbehla preč, ale dobehol ma. Labami ma stiahol na zem, ako na mňa skočil a ja som len bezbranne ležala na mieste. Kde je vodka, keď ju potrebujem? Áno jasné. Moja šialená kamoška ju vypila. Teda.. Skoro.

,,Hej ty! Daj jej pokoj!" Zakričal nejaký hlas. Pozrela som cez vlka na sebe a zbadala som niekoho, koho som vážne nečakala. Niekoho koho milujem.

,,Ryan?" Zdvihla som obočie. Toto ma prekvapilo. Stál tam chlapec v mojom veku. Hnedé vlasy, hnedé oči. Úžasný výzor. Som doňho zamilovaná snáď celý život. Ryan.. Ach.. To je moja večná láska. Moja budúcnosť. Chalan, ktorého si raz vezmem. A ktorý o mňa neprejavuje ani štipku záujmu. Ach jaj...

,,Prišiel som ťa zachrániť.. Dáma v ťažkosti!" Vyhlásil. Mal na sebe nejaké divné lesné oblečenie hnedej farby a nohu si hrdinsky vyložil na peň a sekeru, ktorú držal v ruke si vyložil na rameno.

,,Volám sa Bekka.. To by si si mohol pamätať" Prekrútila som očami. Vlk nás len zvedavo pozoroval.

,,To je fuk" Zamračil sa na mňa Ryan.

,,Môj hrdina" Zamrmlala som si pre seba.

,,Tak.. Čo také hrozné stvorenie ako si ty robí v tomto lese v tento čas?" Spýtal sa Ryan a pozeral na nás.

,,Len sa sa od niekiaľ vynoril.. Predtým som ho tu ani ja nevidela" Odpovedala som.

,,Hovoril som o tebe" Povzdychol si. Nechápavo som naňho pozrela. Vážne práve povedal, to čo si myslím?

,,No a čo taky krásny vĺčik robí?" Nahol sa k nemu a usmieval sa doširoka. Hovoril prehnane sladkým hlasom. Videla som ako sa vlkovi rozhýbal chvost nadšene do strán a s jazykom vonku a šťastným pohľadom pribehol k Ryanovi a nechal sa ním rozmaznávať a dovolil mu, aby mu rozcuchával srsť.

,,To nemyslíte vážne" Vstala som a pozerala na nich. Tak toto nieje normálne.,,Dobre.. Tak sa majte" Pokrútila som hlavou a išla preč.

,,Kto je môj vĺčik? Áno.. Ty siii" Počula som za sebou hlasy. Prekrútila som očami.

,,Vieš, čo? Rovno sa vezmite!" Zakričala som na nich.

.
.
.

A tak som skončila na svadbe. Sedieť na lavičke a pozerala som na Felixa v ľudskej podobe a Ryana ako si vymieňajú prstene a sľubujú večnosť. Nemôžem tomu uveriť. Čo to do pekla je? Vedľa mňa sedela Dèmonica a v ruke držala fľašu vodky a usmievala sa od ucha k uchu. Svet je divný.