Forbiddance[PREBIEHA KOREKCIA]

122. Priveď Ma Späť K Životu

,,Ja čakám Avery.. Ale dlho nebudem... Tvoja krv je tak lákavá" Nosom nasal moju vôňu a jazykom mi prešiel po krku. Zamračila som sa.

,,Dobre.. Dobre.. Urobím to.." Vydýchla som a vytiekla mi z oka jedna slza. Otočil si ma tvárou k sebe bleskovou rýchlosťou a utrel mi slzu.

,,Vieš ako na to?" Zdvihol obočie.

,,Uhm.. Nie... Nie tak celkom.." Zahryzla si do pery. Povzdychol si.

,,Dobre... Otázka... Je to, čo ku mne cítiš.. Skutočné?" Zdvihol obočie a pozrel mi do očí. Preglgla som.. Je? Nieje? Ako to mám vedieť? Pred chvíľou ma chcel zabiť! O čo mu teraz ide?

,,Ja neviem" Zahryzla som si do pery.

,,Och..neklam mi.. Odpovedz!" Zavrčal. Sklonila som hlavu.

,,Je" Vydýchla som.

,,Dobre.. To je dobré.. To mi stačí" Pritiahol si ma za pás k sebe a ja som naňho prekvapene pozrela. Čo chce spraviť? Pomaly sa naklonil k mojej tvári.. Bol tak blízko a moje srdce bilo ako splašené. Perami sa jemne obtrel o moje a ja som mala pocit, že každú chvíľu dostanem infarkt.. Toto som nečakala... Nakoniec naše pery spojil, začal ma bozkávať a ja... Nemohla som si pomôcť. Spolupracovala som. Bol to jemný bozk.. No aj keď ma on nemiluje.. Vložila som do toho všetky moje pocity k nemu. Trvalo, kým sme sa odtiahli. Prekvapene som naňho pozerala.. Líca mi horeli..,,A teraz.. Si vezmem trochu z tvojej krvi" Povedal. Prekvapene som zdvihla obočie a cúvla, no on ma chytil za ruku a potiahol späť k nemu.,,Pokoj.. Nieje dôvod sa obávať" Jemne sa zasmial a vytiahol nôž. Pri pohľade na nôž som sa zamračila.. Takže.. Asi nepotrebuje tú krv, tak ako som si myslela.,,Nastav ruku" Povedal a ja som ho poslúchla. Nožom mi prešiel po dlani a ja som sykla od bolesti. Rana mi začala krvácať..

,,Čo to" Prekvapene som naňho pozerala.

,,Dèmonica! Mám to!" Povedal a pri nás sa znova objavila Dèmonica. Zdvihla som obočie.

,,Hm.. Dobrá práca.. A teraz ty" Podišla k nemu, vzala nôž a porezala ho cez dlaň. Jemne sykol ale potom chytil moju krvácajúcu ruku do tej jeho krvácajúcej. Zamračila som sa, pretože to bolelo.,,Avery.. Zvyšok je už celý na tebe.. Spomeň si na to ako ste sa prvý krát stretli... A ako si sa doňho zamilovala.. Ten bozk... Ten je kľúčom.. Preto ťa musel pobozkať.. Len si spomeň" Usmiala sa na mňa.

Pri pohľade do jeho očí, sa mi pomaly začali vybavovať spomienky, o ktorých som vedela, že ich mám, ale bolo to zvláštne. Akoby som to ani nebola ja. Pozerala som na to ako divák, nie ako účastník.

Bol večer. Sedela som na vysokej skale a sledovala som západ slnka a plakala. Bolo to výročie smrti mojej rodiny. Z môjho druhu som ostala iba ja. Odkedy zomreli, nedokázala som sa premeniť. Dusila som v sebe svoje pravé ja. Mala som pocit, že keď som ja prežila, zradila som ich. Zradila som svoju rodinu.

Zrazu som za sebou započula zvuk. Kroky. Ihneď som sa strhla a pozrela na osobu, ktorá vydávala už zmienené zvuky. Bol to nejaký chalan a pozeral priamo na mňa. Neverila som už nikomu, preto som bola ostražitá. Aj keď vyzeral dobre.... viac než to, vzhľad mohol stále klamať. A popravde, jeho vzhľad bol až desivo nádherný.

"Prepáč, nevedel som, že tu niekto bude." Usmial sa na mňa a ani sa nepohol.

"Uhm... No... Pôjdem.. Radšej.." Zamrmlala som a chcela som okolo neho prejsť, keď ma chytil za ruku. Moje srdce sa rozbilo ako šialené. Jeho stisk nebol silný, no aj tak som sa zľakla.

"Nemusíš ísť, pôjdem ja." Široko sa na mňa usmial a keby som bola normálna, možno by sa mi z toho úsmevu podlomili kolená.

"Nie.. Nemôžem ťa nútiť, aby si odišiel." Pokrútila som hlavou. Zasmial sa.

"To isté môžem povedať ja. Ale mám nápad." Hodil po mne žiarivým úsmevom. Bohužiaľ, to trocha zaberalo. Aj keby nemalo. Nemala by som sa spriateliť s nikým.

"Aký?" Opatrne som sa opýtala. Nejaký malý hlások v mojej hlave mi hovoril, aby som mu neverila. Vtedy mi to nedávalo zmysel, ale teraz, keď som na to spätne pozerala, mala som ho počúvnuť a odísť od neho čo najďalej.

"Ostaňme tu obaja." Široko sa usmial a rukou si prehrabol čierne vlasy. V jeho modrých očiach sa odrážalo niečo, čo som nevedela identifikovať. Boli zvláštne. Vyzerali staro, ale on pôsobil mlado. Asi ako ja. Možno starší. Ale tie jeho oči... Jeho nápad ma poriadne zaskočil. Pootvorila som pery a nemo naňho pozerala. "Nenavrhujem ti spoločný skok zo skaly. Iba tu ostaňme spolu." Zasmial sa na mojom výraze. Povzdychla som si.

"Dobre." Veď čo som mohla stratiť? Nič. Jedine môj život, ktorý aj tak stál za nič.

A tak sme si spolu sadli na kraj skaly a spolu pozerali na západ slnka. Neviem ako, ale začali sme sa spolu rozprávať. Už som ani neplakala. Naopak. Rozosmial ma. Teraz už viem, že to najskôr iba predstieral. Využil ma. Ja blbá som si nedávala pozor a zamilovala som sa. V ten večer so mnou ostal naozaj dlho. Slzy mi zotrel z tváre a vyčaroval mi na tvári úsmev. Bola som z neho... No... Unesená. A to bola chyba. Nemala som mu to nikdy dovoliť.

Po tom jednom dni alebo skôr večeri, som naňho nemohla prestať myslieť. Spomienky sa presunuli na naše ďalšie stretnutie. Išla som námestím. Pršalo a ja som nemala dáždnik. Mala som sklonenú hlavu a čierne šaty. Vlasy sa mi lepili na odhalenú pokožku. Zrazu ale pršať prestalo a keď som zdvihla hlavu, stretla som sa s modrými očami, ktoré sa na mňa usmievali. Podal mi modrú ružu a prehodil cezo mňa jeho bundu. Bola som úplne premočená, ale bola som s ním. Nič viac som nepotrebovala. Zima mi nebola. Sama som zimu tvorila. Preto som sa ani neponáhľala. Dovolila som mu, aby ma odprevadil ku mne domov. Išiel so mnou až k dverám, aby som už viac nemokla. Bol naozaj pozorný a jeho slová ma hriali pri srdci.

Teraz ma to všetko bolelo. Vedela som, že klamal. Cítila som na svojich lícach slané slzy. Nemohla som pokračovať ďalej. Tak veľmi som ho milovala a on ani len neexistoval.

Odtrhla som od neho oči a prerušila tok spomienok. Milovala som niekoho, kto nebol skutočný. Na hrudi som cítila bolesť. Moje srdce. Už predtým som bola zlomená, ale teraz... On ma zlomil úplne. Viem, že nemá city. Hnev a nenávisť počítať nebudem. Jediná vec, ktorá mu môže ublížiť, je ak ho neprivediem späť. A to urobím. Aj keď ma za to najskôr zabije.

PREDPOSLEDNÁ ČASŤ, KTORÚ VÄČŠINOU PÍSALA SAMA AVERY..
TAKŽE POPROSÍM OBROVSKÝ POTLESK PRE NAŠU DRAČICU SweetBlueMbj!💜💙💜💙
👏👏👏👏👏