Forbiddance[PREBIEHA KOREKCIA]

103. Snehulienka A Lovec

ZALIA

,,Mami nie! Prosím neumieraj.. Nemôžeš ma tu nechať samú!" Držala som moju mamu za ruku a plakala jej do postele. Na smrteľnej posteli.

,,Zalia.. Zlatko.. Hlavne sa postaraj o otca. Neviem ako to zvládne bezo mňa" Povedala.

,,To nikto.. Nikto nič nezvládne bez teba.. Prosím mami, neopúšťaj nás!" Plakala som.

,,Ľúbim vás" Povedala a oči sa jej pozastavili na mojej tvári.

,,Nie.. Mami.. Mami!" Kričala som a plakala a snažila sa ju prebudiť. Už je neskoro. Už bolo neskoro. Je preč. Navždy preč.
.
.
.
,,Nech odpočíva v pokoji" Povedal kňaz v čiernom stojaci pred rakvou mojej mamy. Všetci jej tam hádzali kvety a potom odchádzali preč. Ja a otec sme jedine zostali.

,,Zalia.. Vieš.. Nech sa deje čokoľvek.. Budem s tebou ja" Položil mi otec ruku na rameno.

,,Vďaka oci" Chytila som jeho ruku a sledovala jej hrob. Pomaly som k nemu prišla s dvoma červenými ružami v ruke a hodila som jej ich na rakvu v zemi.

,,Poď.. Pôjdeme" Povedal a odchádzali sme. Avšak do cesty nám vošla nejaká žena s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré mali červené konce. Zdvihla som obočie.

,,Je mi vašej straty ľúto" Povedala. Otec na ňu očarovane pozeral. Sledovala som ho.

,,Ďakujeme" Povedala som. Žena na mňa pozrela nenávistným pohľadom. Zarazila som sa.

,,A vy ste?" Spýtal sa jej otec.

,,Dèmonica" Usmiala sa a poklonila sa. Môj otec je kráľ. Samozrejme, že sa poklonila. Zdvihla hlavu a s úsmevom naňho pozrela.,,Možno by som vám vedela pomôcť, aby ste to nezvládali tak, zle a bol na to sám. Budem vaša kamarátka" Usmiala sa. Zdvihla som obočie. To nemyslí vážne. Práve si prežil stratu ženy a ona toto povie?

,,To by bolo fajn.. Vďaka" Usmial sa otec a preplietli si ruky cez lakte a išli ďalej. S otvorenou hubou som ich pozorovala, ale musela som sa spamätať a išla som za nimi.
.
.
.
Za niekoľko dní mali svadbu a Dèmonica sa stala našou kráľovnou. Mňa samozrejme nenávidela a vybíjala si na mne všetkú jej zlosť. Teraz ma spolu s kráľom, teda mojim otcom zavolala, nech za nimi prídem. Prišla som tam.,,Áno otec? Macocha?" Zdvihla som obočie.

,,Hovorila som ti už milión krát, že pre teba som kráľovná Dèmonica!" Zavrčala na mňa. Zamračila som sa a pozrela na otca.

,,Keď si to tak želá zlatko" Povzbudivo sa na mňa usmial. Zavrčala som.

,,Prečo som tu?" Pozrela som na nich. Dèmonica pozrela na otca. Asi nech mi vysvetlí.

,,Pretože odchádzam na týždeň preč. Dèmonica sa ako kráľovná o toto kráľovstvo postará" Povedal.

,,Čo?!" Skríkla som splašene.,,To nemôžeš myslieť vážne! Dèmonica?! No Tak to nie! A kam ideš?" Zamračila som sa.

,,Hej.. Upokoj sa! Hovoríš s kráľom!" Povedala Dèmonica.

,,Je to môj otec!" Zavrčala som.

,,V tomto prípade má Dèmonica pravdu. Odchádzam medzi mešťanov. Idem pozrieť ako to tam chodí. V utajení. A ty zatiaľ budeš počúvať svoju mamu" Povedal. Zarazila som sa.

,,Ona nieje moja mama!" Zrevala som na celý dom. Dèmonica sa zasmiala.,,To je len dobré, mať ťa za dcéru, utopím ťa" Uškrnula sa. Otec na ňu začudovane pozrel.

,,Čo si povedala?" Zamračil sa.

,,Ach.. Sklapni" Prekrútila očami a mávla rukou. Začula som prasknutie. Zlomila mu väz. Zdesene som na ňu pozrela.