Electus - Mágovia rodu Canus

Prológ

„A vtedy sa to stalo!“ prerušil Vojtech monotónnosť, ktorú sám navodil svojím neskutočne únavným rečnením.
Lýdia, doposiaľ znudená z jeho prejavu a bezvýznamných slov, ktoré z neho prúdili obrovskými prívalovými vlnami a narážali do nej ako o útes, so štipkou záujmu jemne pozdvihla hlavu a konečne mu venovala aspoň nejakú pozornosť.
    Oheň, ktorý oblizoval iba dve fakle nastoknuté hneď pri dverách, sotva stačil na to, aby dočiahol na jeho biele sako a modré nohavice. Na jeho zvráskavenom čele sa perlil pot. V tvári mal vyčerpaný výraz,  ktorý naznačoval, že už tu určite rozpráva najmenej hodinu. Normálne by sa jeho unavená, vráskami popretkávaná tvár leskla v odraze ohňa vyžarujúceho zo všetkých fakieľ. V zadnej časti trónnej siene by vládlo šero, nebyť krutej a drsnej modrej žiary, ktorá vychádzala z útlej, na prvý pohľad tak bezvýznamnej knižky, že neskúsené oko by sa za ňou ani len neobzrelo. To ona vytláčala teplé a príjemné svetlo fakieľ do ešte väčšej temnoty a chladu.
    Lýdia sa letmo dotkla bledomodrej koženej väzby. Blažene sa usmiala. Milovala energiu, ktorá jej medzi prstami prebehla vždy, keď ju jemne pohladila. Tie drobné výboje, ktoré ju šteklili na pokožke a spôsobovali príjemné zimomriavky nedočkavosti po celom tele, jej do duše vháňali absolútnu spokojnosť. Tak prečo mala pocit, že jej niečo chýba?
„Všade sa rozprestrela tma. Spanikáril som. Nevedel som, čo sa mi to prihodilo. V jednej chvíli som ju držal v rukách, no v druhej,“ pokrčil plecami, „ocitol som sa v prázdne. Odrazu sa mi pred očami začali vynárať obrazy. Hotové výjavy! Uvidel som v nich teba, ako držíš knihu v rukách a prekypuješ nezastaviteľnou mocou. Pri tvojich nohách sa klaňal samotný Severín Noct porazený tvojou prefíkanosťou a krutosťou. Tigrilupus s Caballunicornom sa dobili na smrť a obe Spoločenstvá ti padli k nohám! Bola si... Bola si... Najlepšia!“
„A čo oni?“ prezieravo sa spýtala až priveľmi ohúrená jeho slovami. 
„Ani jedného z nich som vo víziách, čo mi kniha ukázala nevidel. Iba čo sa tam raz spomenulo, že sú mŕtvi.“
„Dobre,“ spokojne zapriadla a opäť sa uvoľnene oddala trónu.
„Bola by si už taká spokojná pred troma týždňami, keby si prijala moju audienciu skôr,“ vyčítal jej.
Nedbanlivo pokrčila plecami. Kedysi by takúto výčitku prísne potrestala. Teraz ju však napĺňala spokojnosť, že sa konečne dostala z tieňa svojej dokonalej sestry. Všetko bude tak, ako má byť.
„Mala som iné starosti,“ odvetila mu bezmyšlienkovito.
Sálou sa nieslo jemné zaklopanie. Lýdia spozornela, vystrela sa v celej svojej majestátnosti a mávnutím ruky pootvorila dvere. Do miestnosti vstúpil Max s troma ďalšími strážami, ktorí viedli postaršieho a trochu zhrbeného pána.
„A teraz sa konečne všetky vyriešia,“ šeptom dodala a pohľadom dala Vojtechovi najavo, aby vypadol.
Ten sa uklonil, zvrtol sa na päte a svižným krokom sa náhlil preč. Stráže s Maxom na čele sa uklonili a po Lýdiinom príkaze nasledovali Vojtecha. Postarší pán na to nič nepovedal, no zdvihol kútiky úst do obdivného úsmevu.   
    Keď sa za nimi zabuchli dvere, uznanlivo povedal:
„Svoje psy máš vycvičené dobre, to sa musí uznať. Len škoda, že to takto nefunguje so všetkými ľuďmi, nemám pravdu?“
Oči sa mu pri tom lišiacky zaleskli. Lýdia od zlosti stisla pery. Je tu iba pár sekúnd a už ju vytáča do nepríčetnosti. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. Nie, teraz si nemôže dovoliť žiadne záchvaty.
„Hovorí sa o tebe, že poznáš odpoveď na každú otázku,“ odvetila ľadovo prebodávajúc ho svojím dravým pohľadom.
    Pozná celú škálu faktorov strachu. Bledosť, zajakávanie, roztrasené kolená a ruky, vypúlené oči, pot stekajúci po vystrašenej tvári, pohľad zabodnutý do zeme, poniektorí sa doslova pred ňou scvrkávajú. No uňho nevidela ani jeden z týchto faktorov, ktorý by jej napovedal, že dosiahla svoje. Len tam tak jednoducho stál a díval sa na ňu. Bez štipky strachu, čo by sa mal skrývať v jeho vráskach. Namiesto toho mu v očiach uvidela niečo nevídané. Niečo, čo naposledy videla v tvári svojho otca. Výsmech
Zabodla nechty hlboko do operadla svojho trónu. Spokojnosť, ktorou ju Vojtech tak dokonale opantal, bola rázom fuč. Kronikár prikývol.
„Máš pravdu, Lýdia. Avšak, keby si bola aspoň trochu pozornejšia, prišla by si na odpoveď aj sama,“ odvetil jej s úsmevom.
V hrudi jej pomaly začal tlieť oheň. Zachvela sa. Nenávidela tie jeho sprosté odpovede. Jeho uvoľnený postoj, ruky v hlbokých vreckách a priateľsky zdvihnuté kútiky úst. Na niečo také si už odvykla. Veď s ňou hovorí ako s malým sprostým dievčaťom! Akoby mala päť a pýta sa ho na príklad z matematiky! Čo si to dovoľuje?! Akoby vôbec nepresedel celé dni zavretý v žalári! Prečo sa tvári, akoby zhltol celú múdrosť sveta? Prečo?!
    Nechcela svoj hnev dať najavo. Nie pred ním. Vidno, že má o nej naozaj viac než pochabú mienku a nechcela si ju ešte zhoršovať. Veď ona mu dokáže, že je schopnejšia ako jej sestra. Ako boli jej rodičia!
    „Aká je odpoveď?“ zavrčala ledva potláčajúc v sebe hnev.
Kronikár sa zachechtal, akoby sa ho spýtala koľko je dva plus dva. Podvedome zaťala ostrý kovový pazúr do trónu a začala ho pomaly párať. Zvuk a jemné vlnenie kože pod jej pazúrom jej prinieslo zvláštny pocit uspokojenia. To by práve teraz najradšej spravila aj s tým vyschnutým starcom.
„Spočítaj si všetky stránky, Lýdia,“ ešte stále so smiechom jej odvetil.
Lýdia sa zarazila. Ruka s pazúrmi sa jej zastavila v polovici pohybu. Spamäti si vybavovala tú noc. V deň, kedy sa to stalo. Nie! To... To nemôže byť pravda! Klame! Musí!
„Ja nikdy neklamem, Lýdia,“ odvetil Kronikár so vševediacim úsmevom.
    Hoci sa tomu snažila všelijako vyhnúť, zbledla. Podarilo sa jej ešte vystrúhať úškrn, ktorým chcela dokázať, že mu neverí ani slovo. Vedela však, že nevyzeral ani zďaleka presvedčivo. Kútikom oka sa zahľadela na knihu v bledomodrom obale. Trasľavou rukou sa po nej načiahla. Otvorila ju a pomaly začala listovať stránkami tak, ako už po stýkrát. Zaváhala. Naozaj mohla spraviť takúto neodpustiteľnú chybu?
    „Choď ďalej. Pekne do stredu,“  pobádal ju s učiteľským úsmevom na perách.
Nahnevane zovrela pery a urobila, ako jej kázal. Odrazu jej ruka zmeravene ostala visieť vo vzduchu. Nemo hľadela do knihy. Jej najhoršie obavy sa práve vyplnili.
„Ach, moje malé dievčatko. Znova ťa prekabátili,“ zatiahol jeho hlas niekde v úzadí jej mysle.
Neodpovedala. Oči jej viseli na čiernej bezodnej priepasti medzi stránkami. Tak málo chýbalo, aby sa celá kniha spojila, tak málo... Stačila na to iba jedna jediná strana.