Electus - Mágovia rodu Canus

113. Kapitola

* * *

Peter mi kŕčovito zvieral ruku až mi začínala modravieť. Bez slova nás viedol cez tunel nechávajúc Adriánu s Maxom bez pomoci. Bolo mi do plaču. Ako sme ju tam len tak mohli nechať? Pozrela som sa na svoje dlane. Boli celé oškrené od toho, ako som sa snažila dostať cez tie dvere a následne od protestu, ktorý som zahájila. Nanešťastie, Peter bol silnejší a nech som sa bránila akokoľvek, aj bez Juliánovej pomoci ma ľahko od nich odtiahol a prinútil vzdať sa svojich zámerov.

Odvtedy neprehovoril ani slovko. Len sa náhlil z podzemia von do noci. Cítila som, že sa každým krokom upokojuje, zatiaľ čo ja som sa stále viac a viac cítila pod psa. Julián by možno aj niečo povedal, no vycítil, že nikto z nás na to nemal náladu, a tak bol radšej ticho. V napätej atmosfére sa odrážali iba naše kroky udierajúce do kameňov, ktoré sa tu všade váľali.

Odrazu Peter zastal. Tiene, ktoré sa mu odrážali na tvári od ohňa, nebezpečne tancovali. Vyzeral kruto, nemilosrdne, presne ako únosca či vrah, za ktorého ho otec pokladal. Teraz by som ho nechcela stretnúť v tmavej uličke. Zvláštne, ako môže obyčajný tieň zmeniť človeka na nepoznanie. Ruku s ohňom natiahol k nám. Plameň sa jemne zatriasol. A potom znova. S nadvihnutým obočím som sa naňho pozrela žiadajúc vysvetlenie.

„Už sme skoro tam," ozval sa nečakane Julián až mnou trhlo.

Peter prikývol.

„Odhadujem, že už o pár minút vylezieme z tohto tunela. Musíme byť opatrní. Možno tam na nás vonku čakajú," doplnil ho Peter.

Bolo to prvýkrát čo prehovoril za celú tú dobu.

„Avšak v takom prípade sme tu ako v pasci," uvedomila som si zrazu.

Peter zamračene prikývol. Pozrel na mňa svojím orieškovým pohľadom, v ktorom sa zračila úzkosť.

„Ja vyleziem prvý. Dám signál a až potom vyleziete von. A ty, Arabelka, pôjdeš ako posledná."

„Hej! Prečo by som mala? A kto ťa vlastne určil za veliteľa? Pôjdeme všetci naraz a bodka!" odvrkla som mu.

„Nebuď malá! Ak tam niekto je, vpadneme im všetci traja rovno do pasce," netrpezlivo ďalej vysvetľoval.

„Avšak keď ťa chytia tiež pôjdu do tohto tunela, kde nás nájdu. Tým si veľmi nepomôžeme."

„Súhlasím s Pandorou. Mali by sme tam ísť všetci naraz," ozval sa Julián.

Peter po ňom švihol pohľadom.

„Teba sa nikto nepýtal!" zavrčal.

„Bude to tak, ako som povedal a bodka," povedal nakoniec, otočil sa a kráčal smerom k východu zanechávajúc nás v tme.

„Idiot," neodpustila som si a nasledovala ho nehodlajúc čo i len pomyslieť na jeho „dokonalý" plán.

„Pripravení?" opýtal sa nás Peter šeptom, keď sme mali východ na dosah.

„Nie," odvrkla som mu namosúrene za čo som si vyslúžila nahnevané pohľady z oboch strán.

Vtedy som si priala, aby cesta tým tunelom nebola taká dlhá. Peter medzitým stihol presvedčiť Juliána o „genialite" jeho nápadu a teraz spolu ťahali za dlhší koniec. Nanešťastie, im dvom som nemohla veľmi priečiť, čo ma vytáčalo do zúrivosti. Peter kývol Juliánovi. Ten mu ukázal zdvihnutý palec na znak súhlasu, ktorý však nevyznel veľmi presvedčivo, pretože sa mu po celú tu dobu neskutočne triasol. Prevrátila som oči. Nachápala som, prečo z toho robia takú vedu. Možno tam nikto ani nebude. Pochybujem, že by predpokladali, že sa odtiaľ niekedy dostaneme.

Peter sa zhlboka nadýchol, zhasol oheň a potichu sa vybral preskúmať vchod do tunela. Znudene som sa oprela o stenu, avšak hneď som sa od nej odlepila. Siahla som si na tričko. Mokré. Dotkla som sa stien a oči sa mi rozšírili od prekvapenia. Celá stena bola presiaknutá vodou.

Odrazu sa celým tunelom niesol hlasný výkrik. Prestrašene som sa trhla. Hlas patril Petrovi. Ešte raz vykríkol, no všetko čo povedal sa odrážalo od stien a vytváralo nezrozumiteľnú hatlaninu. Nečakala som. Kašľala som na plán. Aj keby nám len chcel povedať, že je vzduch čistý, nič by sme mu nerozumeli. Tak načo tu budeme len tak postávať v tme?

„Hej, kam to ideš?" opýtal sa prekvapený Julián.

„Za ním, samozrejme. Už dal signál, ak si ho náhodou prepočul."

Počula som, ako sa v tme obšmieta.

„Mne sa nezdá, že to bol signál. Možno... Možno nám tým chcel povedať, aby sme nikde nešli a... A..."

„A nič. Ide sa," povedala som, schmatla ho za lakeť a ťahala von.

Cez tunel sa znova predral výkrik. Dych sa mi zrýchlil. Počula som, ako Julián zjojkol a trhol lakťom, za ktorý som ho držala. Otočila som sa k nemu a netrpezlivo ho súrila. Vtedy som si uvedomila, ako kŕčovito ho držím za lakeť. Zamrmlala som mu niečo ako ospravedlnenie a ďalej ho ťahala cez nekonečnú temnotu.