Electus - Mágovia rodu Canus

114. Kapitola

    Opäť výkrik. Teraz sa mi zdal však omnoho naliehavejší a hlasnejší. Zrýchlila som. Julián mi dychčal do ucha akoby sme behali tri kilometre. Chcel spomaliť, no ja som ho opäť potiahla a donútila ho ísť rýchlejšie. Tunel sa začal zmenšovať. Po pár metroch sme zhrbene kráčali až na koniec. Opatrne som vykukla z jamy. Nikoho som však nevidela.

„Pomôž mi," poprosila som Juliána.

Ten jeho zúfalý pohľad mi bol dostatočnou odpoveďou. Rýchlo som mu zobrala roztrasené ruky a spojila ich. Dala som si na nich nohu. Až vtedy pochopil môj zámer. Dal ruky nižšie. Pevne som sa ho chytila za ramená a ignorovala červeň, ktorá sa nám obom objavila na lícach.

„Na tri," zašepkala som mu.

„Raz... Dva..."

Prudko ma vyhodil do vzduchu. Ruky z jeho ramien sa mi pošmykli a chrbtom som narazila na stenu tunela. Zjojkla som a spadla na zaprášenú, špinavú zem.

Julián mi zamrmlal ospravedlnenie a podával mi pomocnú ruku. Ja som ju však odignorovala a sama sa stavala na nohy. Zhora som započula rehot. Pozrela som sa a zamračila sa na Petrovu červenú tvár spučenú od smiechu. Stál nad nami a prstom si utieral slzy z očí.

„Tak toto som nečakal. Si fakt trieda, Arabelka."

Tvárila som sa, že sa ma to vôbec nedotklo. Hrdo som sa postavila na nohy a skúsila to ešte raz. Tentokrát sa nám to podarilo. Vyštverala som sa z tunela a podala pomocnú ruku Juliánovi. Petrov úškrn však stále nezmizol.

„A čo sa stalo tebe, Zorko? Kričal si, akoby ťa mučili," zabŕdla som doňho, no on sa uškrnul ešte viac.

„Ach, čo ti budem hovoriť? Veľmi ste ma sklamali. Byť napadnutý ani nemôžem dúfať, že by ste ma stihli zachrániť."

„Si faktický blbec, keď si myslíš, že som ti na to skočil. Hneď od začiatku som vedel, že si z nás iba vystrelíš," naoko znudene predniesol Julián.

Prevrátila som očami. On určite. Peter si zrejme myslel to isté, no nekomentoval to. Miesto toho sa na mňa usmial a žmurkol. Líca mi zahoreli ešte viac. Ja sa tu oňho bojím a on ešte vtipkuje!

„Ty idiot!"

„Áno?" naklonil sa ku mne.

Natiahla som ruku, že mu už naozaj jednu vlepím, keď sa ozvali tiché malé kroky, ktoré kráčali po štrku. Zmeravela som. Peter sa tiež otočil.

„Čo... Čo to bolo?" roztrasene sa spýtal Julián.

Už sa netváril tak znudene, ako pár sekúnd pred tým.

„Povedz, že je to tvoj ďalší stupídny vtip," zašepkala som.

Peter mi neodvetil. Pomaly sme cúvali do altánku. Omylom som pri tom zavadila o drevá, ktoré tu boli položené zrejme ešte od leta a s hlasným buchotom popadali na zem až sa Julián preľakol.

„Chceš, aby som tu zinfarktoval?!" zapišťal a chytil sa za srdce.

„Pst!" zašepkal Peter a dal mu ruku na ústa.

„Prichádza," doplnil potichu.

Najprv som si myslela, že si z nás opäť uťahuje, no na napätej tvári sa mu zračili obavy.

Až teraz som si uvedomila závažnosť tejto situácie. Ak nás tu nájde iba jeden muž, možno ho nejako porazíme. No čo ak sa Lýdia vracia späť s tým, že ich všetkých... Dych sa mi zastavil. Nie, to nemohla urobiť. Za taký krátky čas by to nestihla. Jednoducho nemohla. Kroky sa pomaly približovali. Chodili opatrne. Nech to bol ktokoľvek, určite nechcel byť prezradený. Tep sa mi zrýchlil. Určite o nás vedel. Julián za mnou hlasno prešľapol z miesta na miesto. Pri tom pohybe som skoro vyletela z kože. Peter nastavil ruku a čo najtichšie vyčaroval oheň. Druhú ruku držal nad zemou. Tiež som si v hlave chystala zaklínadlo a pripravovala sa na to, kedy sa tu zjaví.