Electus - Mágovia rodu Canus

85. Kapitola

Konáriky sa pod mojím jemným dotykom rozlomili a spôsobili praskot, ktorý sa v tichom lese zdal neuveriteľne hlučný. Stŕpla som. Neodvážila som sa ani pohnúť. Očami som prečesávala celé okolie. Nič. Vydýchla som si a nazrela na lúku.

Bola celá spálená do tla. Popol bol všade na zemi a okrem vetra nebolo nikoho, kto by sa s ním pohrával. Všade naokolo boli obhoreté pozostatky stromov ako posledná pamiatka na to, čo tu kedysi bolo. Pichlo ma pri srdci. To všetko bola naša vina. Moja aj Petrova. Celú túto smutnú scenériu dotvárala kľačiaca postava v popole. Bola otočená ku mne chrbtom, no aj napriek veľkej diaľke som zreteľne počula, že plače. Spoznala som hnedé kučery a už nebolo pochýb o tom, kto to tam predo mnou sedel.

Rozbehla som sa za ním kričiac jeho meno. Vasil sa obzrel, no keď ma zbadal, zamračil sa a ostal ďalej nepohnuto sedieť. Nechápala som to. Čo sa stalo s naším vždy šťastným Vasilom, ktorý sa usmieval aj napriek tomu, že stratil celú svoju rodinu? Hlas sa ozval znova, no bol tak blízko, že som ho počula, ako niekto stál vedľa mňa. Mykla som sa od strachu. To nie je dobré.

Pozrela som sa na Vasila. Len tak tam sedel a nevšímal si ma. Zdalo sa, že to volanie nepočuje. Rýchlo som k nemu pobehla a trasľavým hlasom som sa mu prihovorila:

„Vasil, musíme ísť."

Jemne som mu položila ruku na rameno, no on ju striasol zo seba.

„Choď preč! Chcem byť sám!" nadurdene mi odvetil cez smrkanie.

Prekvapene som sa naňho pozrela. Čo to mu len Adriána musela povedať?

„Nemáme na to čas. Musíme ísť. Hneď! Vstávaj!" naliehala som naňho, no on akoby ma ani nepočul.

Odrazu sa ten hlas ozval znova. Bol blízko. Príliš blízko. Preľaknuto som sa poobzerala po okolí. Nikde som nikoho nevidela. Zazdalo sa mi, že atmosféra nabrala odtieň strachu. Medzi stromami som počula šuchnutie. Ako keď sa niečo veľké rúti sem. Vtom mi napadla jedna strašná myšlienka. Čo ak sú to tí duchovia, ktorí chcú dostať Aróna?

Hlas opäť niečo zašepotal. Uvedomila som si, že to nie je len také obyčané šepotanie. Hovoril. Ten hlas sa mi snažil niečo povedať! Napínala som uši, aby som vyrozumela aspoň nnejaké slová.

„Poď bližšie, Electus," zašepkal.

Zamrazilo ma. Vasil už prestal smrkať, no nezdalo sa, že by to počul. Pozrel sa na mňa a zhrozil sa.

„Pandorka, čo sa deje? Prečo si taká bledá?" spýtal sa ma uslzenými očami.

Neodvetila som mu. Hlas sa ozval znova.

„Poď bližšie, Electus."

Zamračila som sa. Zdalo sa mi, akoby vychádzal odniekiaľ zblízka. Akoby zo samotnej zeme. To bolo na mňa priveľa. Schmatla som Vasila za ruku a donútila ho postaviť sa na nohy.

„Ale ja nechcem ísť k Adriáne!" kričal na mňa.

„Pusti ma! Pandorka!"

„O tom, či k nej pôjdeš, alebo nie, sa dohodneme mimo tejto lúky, jasné?"

Vasil si ma mlčky prezeral.

„Čoho sa bojíš?" spýtal sa ma.

„Jasné?" zopakovala som svoju otázku ignorujúc tú jeho.

Nakoniec iba prikývol. S úľavou som sa usmiala. Postavil sa na nohy, oprášil sa a už som chcela vyraziť, keď som v tráve zazrela niečo lesklé. Zarazila som sa. Nahla som sa, aby som lepšie videla. V tráve ležal meč. Náš meč. Absolútne nezmenený. S rovnakou vrstvou hrdze, rovnako starý, nedotknutý od ohňa, ktorý sme tu rozpútali. Zamračila som sa. Takže predsa je to on. Neverím, že by nejaký normálny meč mohol prežiť takú páľavu, akú tu Peter vytvoril.

Hlas sa ozval znova. Preľakla som sa. Vychádzalo to z toho meča. Šepotavé volanie. Zamrazilo ma. Ešte pred chvíľou som ho chcela zobrať, no teraz sa mi to nezdá, ako najlepší nápad. Vasil sa na mňa spýtavo pozrel. Prehltla som. Pre Vasila. Opatrne som natiahla ruku k meči a chytila ho za rukoväť. Pasoval mi presne do ruky, akoby mi by bol určený na mieru. Šepot stíchol. So zadržaným dychom som ho sledovala, či náhodou sa s ním niečo nestane. Nič. Uľavilo sa mi.

Rýchlo som schmatla Vasila za ruku a ťahala ho preč od tohto strašidelného miesta plné šepotov a čudných hlasov bez tela.

Kráčali sme lesom cestou, ktorou som predpokladala, že sme aj prišli. Radšej som sa so svojimi pochybnosťami Vasilovi nezverila. Aj tak má dosť trápenia, načo ho zbytočne ľakať? Dlhú chvíľu mlčal a ja som naňho netlačila, aby mi vyrozprával, čo sa to vlastne medzi nimi stalo.

„Aďka mi povedala, že keď tá bosorka prehrá a my vyhráme, tak pôjdeme žiť spolu do nejakého mesta medzi ľudí," začal Vasil nakoniec.

Prekvapene som sa naňho pozrela.

„Ale to je predsa výborné! Budeš môcť chodiť do školy a hrať sa s ostatnými deťmi ako každý normálny chlapec v tvojom veku."

„Povedala, že o mágoch nebudem môcť nikomu povedať. Že vraj budem musieť prestať trénovať s palicou aj s mečom," pokračoval trúchlivo.

„Ale no tak, to ti len prospeje. Uvidíš! Som si istá, že si nájdeš aj iné záujmy a okrem toho, kto hovorí, že keď ma prídeš navštíviť, tak si s tebou nemôžem potajme zatrénovať? Možno sa aj Peter ukáže. Teda, ak na mňa otec nebude tak naštvatý, že ešte stále nebudem môcť vychádzať zo svojej izby. A Adriána o tom predsa nebude musieť vedieť," šibalsky som naňho žmurkla, no on sa na mňa ani len nepozrel.

Ticho zasmrkal.