Electus - Mágovia rodu Canus

103. Kapitola

Povzdychla som si. Keď toto všetko prežijeme a skončí sa to presne tak ako dúfame, tak presvedčiť otca, aby sme niekedy šli stanovať, bude tá najľahšia vec na svete. Obišla som prístrešok a hľadala studničku. Podľa Adriány by tu niekde mala byť. Nemala som pri sebe baterku, a tak som iba hmatkala v tme. Až potom mi došlo, že ja vlastne baterku ani nepotrebujem. Nastavila som ruku pred seba a zašepkala:

„Ignis."

Ruku mi ako už možno tisíckrát pred tým obklopili plamene. Na ten zvláštny pocit tepla som si dávno zvykla. Poobzerala som sa po okolí. Oheň vytváral divoké tiene, ktoré s troškou fantázie pripomínali tie najzvláštnejšie tvory. Otáčala som sa hľadajúc malé korýtko alebo niečo podobné odkiaľ by vyvierala voda.

Točila som sa do kruhu a hľadala niečo tomu podobné. Všade boli samé stromy, listy, blato a... Malá drevená tabuľka, na ktorej bolo veľkým, kostrbatým písmom napísané Studénka pod Velehradem. Usmiala som sa. Bingo! Opatrne som sa k nej priblížila. Naozaj to bol len taký maličký pramienok. A nad ním ako ochránca pred všetkým zlým stál obrovský balvan obrastený machom.

Pristúpila som k nemu a priamo sa naňho zadívala. V mysli sa mi vynorilo zaklínadlo. Uvoľnila som sa a v duchu si predstavila, čo vlastne chcem urobiť. Bude to namáhavé. Nemôžem to pokaziť. Pretože ak sa to nepodarí, budú to všetci počuť na kilometre ďaleko a náš plán stroskotá už na začiatku.

Odrazu niečo niekde zapraskalo. Prudko som sa otočila a skoro sa pri tom popálila vlastným plameňom. Strdce mi tĺklo až kdesi v hrdle. Zodvihla som ruku najvyššie ako som len vedela a nechala nech plameň osvetlí všetko, čo sa snaží ostať zahalené v tme. Alebo skôr kto. Svetlo dopadlo na vysokú, statnú postavu. Preľaknuto som ustúpila. Na to sa z tieňa vynorila aj usmievajúca sa hlava so pšeničnými vlasmi.

„Nebezpečenstvo sa blíži," predniesol temne.

Na to sa vystrašene pozrel za mňa a splašene skričal:

„Už prichádza! Utekaj, Arabelka! Je za tebou!"

Zagúľala som očami.

„Dobrý pokus."

Peter nadhodil samoľúbi úsmev.

„Ale zľakla si sa."

„A kto by ostal pokojný, keď uprostred temnoty praskne vetvička?"

Pokrčil plecami a pristúpil ku mne.

„Aj tak som vedela, že si to ty," zamrmlala som.

Peter sa zachechtal.

„Samozrejme, tvoja strachom skrivená tvár tomu jednoznačne naznačovala."

„Vedela som, že si to ty, pretože len tebe môžu napadnúť takéto blbosti."

Peter sa na mňa dotknuto pozrel.

„Nerozumiem ti, Arabelka. Veď som iba chcel, aby si bola vždy v strehu. Všetko som to robil pre tvoje vlastné dobro," namietal nevinne.

Odfrkla som si a otočila sa späť k zaklínadlu.

Znova som sa sústredila na balvan. Napäto som vydýchla.

„Ak chceš, ja ti s ním pomôžem," ponúkol sa Peter, no ja som rázne pokrútila hlavou.

„Urobím to sama."

Peter sa pochybovačne pozrel zo mňa na kameň a s povzdychom si sadol na lavičku. Do tretice, pomyslela som si a zhasla plameň, aby ma zbytočne nevyčerpával. Nastala tma. Cítila som v sebe energiu, ktorá sa mi vo vlnách pomaly dostávala zo srdca až do ruky. Vnímala som jemné šteklenie zápästia, ktoré pomaličky prenikalo až do končekov prstov.

„Exoris," zašepkala som napäto nespúšťajúc oči z kameňa.

Balvan sa zatriasol. Prižmúrila som oči a silou vôle ho nútila zdvihnúť sa. Cítila som na sebe Petrov obdivný pohľad, no ignorovala som ho. Vystatovať sa môžem aj neskôr. Balvan pomaly stúpal. Odlepoval sa zo zeme, kde stál možno celé desaťročia a odkrýval tým jednu obrovskú dieru v zemi. Peter obdivne zapískal. Cítila som, ako zo mňa postupne ubúda síl. Ruky sa mi zatriasli. Balvan sa zakolísal. Prehtla som. Vydrž! Opatrne som ho preniesla vedľa a pomaly ho spúšťala k zemi. Avšak v poslednej sekunde som to nevydržala a skala s hlasným buchotom dopadla na zem.

Unavene som sa zviezla na kolená a hlasno fučala. Bolo to namáhavejšie, než som myslela. Ten balvan musel mať cez sto kíl!

„A ja som myslel, že ťa pochválim," okomentoval môj výkon Peter.

Šibla som po ňom zlostným pohľadom. Sedel na lavičke ako tá najväčšia kôpka nešťastia a smutne na mňa pozeral. Ako učiteľ na žiaka, ktorý nezložil skúšku aj napriek tomu, že sa snažil zo všetkých síl.

S hlasným povzdychom som sa zdvihla na nohy a postavila sa pred neho.

„Ak si taký pán „Dokonalý", tak prečo si ho nezdvihol sám?"

„Veď si pomoc nechcela. Ja som vravel, že je to veľký balvan pre jedno obyčajné..." začal, no potom sa zarazil.

Pozrela som naňho prižmúrenými očami.

„Pre jedno obyčajné čo?" opýtala som sa temne.

„Zabudni na to," mávol nad tým rukou a robil sa akoby sa nič nestalo.

Miesto toho sa postavil a podišiel k jame. Zadíval sa do nej a ja som mala nutkanie strčiť doňho, aby si ju vychutnal v celej svojej kráse. V poslednej chvíli som sa zadržala. Štipľavú poznámku som si však odpustiť nemohla:

„Čo keby si prestal na mňa vvyvaľovať ten svoj konský zadok a pohol sa?"

Obrátil sa ku mne so žiarovým úsmevom.

„Arabelka sa pozerá na zakázané miesta? Nezvyčajné."

Prevrátila som očami.

„Iba idiot ako ty by sa takto zohol, aby zistil, ako vyzerá tunel."

Zachechtal sa a skočil do jamy. Padol do nej po ramená.

„To sme potom dvaja, pretože ty sa pri zdvíhaní vecí zo zeme vždy zohneš rovnako."

Žmurkol na mňa a zmizol kdesi v zemi nechávajúc ma tam napálenú a červenú ako paradajka.

„Stalo sa niečo?" spýtala sa Adriána, ktorá sa mi náhle zjavila za chrbtom.

Nadskočila som a vystrašene sa za ňou obzrela.

„Som v pohode," zamrmlala som jej.

Obišla ma a vhupla do tunela. Ja som ju s hlasným povzdychom nasledovala.

„Adriána?" zašepkala som dúfajúc, že ma Peter nepočuje.

„Hm?"

„Naozaj pri zdvíhaní vecí zo zeme vyvaľujem zadok?"

Počula som, ako sa Peter ticho zachechtal. Opäť som sa začervenala. Adriána sa ku mne obrátila s nadvihnutým obočím. Polku tváre jej osvetľoval Petrov plameň. Zvyšok tunela sa však topil v nekonečnej temnote.

„Tak... V podstate nie, lebo stále nosíš rifle."

„Vravel som," zachytila som Petrov šepot.

Venovala som jeho svalnatému chrbtu jeden škaredý pohľad.

„V podstate?" pokračovala som ignorujúc Petrovu poznámku.