Electus - Mágovia rodu Canus

106. Kapitola

    Predstúpila som pred podstavec a snažila si vybaviť zaklínadlo, ktoré mi hovoril Ar. Avšak v hlave som mala iba prázdno. Prehltla som. Nepamätala som si nič.

„Rýchlo! Čo tam tak dlho robíš?" súrila ma Adriána. 

„Arabelka, teraz nie je čas na úvahy o živote. My tú knihu musíme zničiť," zamiešal sa do toho nervózny Peter.

„Môžete obaja sklapnúť? Vôbec mi tým nepomáhate."

Zhlboka som sa nadýchla a zadívala sa na knihu. Už na pohľad vyžarovala zlato-strieborné svetlo. Žila dvoma životmi. Kniha ešte nebola spojená. Stránka, ktorú som mala v náprstnom vrecku, začala jemne vibrovať.

Odrazu sa mi v mysli vynorilo Arónové zaklínadlo. Videla som ho jasne. Akoby mi ho niekto úhľadným písmom napísal na papier a postrčil rovno pred oči. Už mi nič nebránilo urobiť to. Trasúcou rukou som siahla na opasok a otvorila miešok. Prach z Caballunicorna na svetle z faklí jemne žiaril.

Odrazu som presne vedela, čo mám robiť. Akoby som to vedela odjakživa. Obrátila som miešok dolu hlavou a nechala nech sa prášok kĺže po čepeli. Niečo spadlo na zem, no väčšina prachu prekvapujúco ostala držať akoby sa tam prilepil. To isté som urobila aj z opačnej strany. Potom som si otvorila skúmavku so slzou, ktorú som mala na krku a opatrne kvapla jednu kvapku na jednu a druhú na opačnú stranu čepele. Slza na prachu jemne zasyčala. Trhla som sa a nemo pozerala, ako celý meč začínal dymiť postupne od rukoväti až po špičku čepele. Keď sa dym rozostúpil, miesto starého meča tam bola nablýskaná čepeľ. Ohúrene som sa naňho dívala neschopná uveriť vlastným očiam. Niečo mi však nešepkávala, že to ešte nestačí.

Vytiahla som skúmavku s Tigrilupusovou krvou a odvracajúc tvár som na obidve strany vyliala rovnomerne veľa krvi. Tá sa samovoľne roztiekla a vpila sa do nablýskanej zbrane, ktorá potom nabrala strašidelný čierny odtieň. Zalapala som po dychu. Nikdy som skutočne nedúfala, že to bude fungovať, no teraz...

Na záver som z vrecka trasúcou rukou vybrala veľký pazúr a prešla ním po hrane rozdeľujúc obe strany čepele na polovicu. S každým centimetrom sa pazúr viac a viac stupoval až z neho ostal iba jemnučký prášok, ktorý som rozdrvila v rukách.

Vtom sa z chodby ozvali sebavedomé kroky. Veľa krokov. Stŕpla som a s mečom v rukách som sa otočila k dverám. Adriána mi pohľadom naznačila, aby som sa ponáhľala. Prehltla som a pozrela z meča na knihu pred sebou. Až teraz som si uvedomila, čo sa vlastne chystám urobiť. Vyschlo mi v ústach. Stránka nedočkavo vibrovala, no ja som nebola schopná vnímať nič iné okrem knihy, dvoch životov, ktoré som sa práve teraz chystala ukončiť. Nevinných životov, ktorých ten najväčší zločin bol práve ten, že chceli byť spolu. No musím to urobiť.

Pomaly som nadvihla meč nad hlavu. Počula som, ako sa kroky z chodby každou sekundou približujú.

„Tak to už urob!" skríkla Adriána frustrovane.

Rukoväť sa mi v rukách zatriasla. Privrela som oči. Kroky zastali. Nastalo totálne ticho prerušované iba mojím hlasným tlkotom srdca. Vtom som začula šepot, ktorý ma mrazil až do špiku kostí. Tuhšie som zovrela meč.

„Arabelka," začal Peter vážne, „teraz alebo nikdy."

„Urob to!" skríkla ešte raz Adriána.

Tuho som zovrela pery a s prosbou o prepáčenie som sekla.

Sálou sa ozval uši trhajúci lomoz. Dvere sa dokorán rozleteli. V nich stála v celej svojej dôležitosti žena s takou mocou, akú by jej aj otec závidel. Lýdia Callidusová osobne. Ak by som mala nakresliť démona, určite by mal práve taký úsmev, aký sa jej práve teraz zračil v tvári. Dokonale vražedný. Za ňou v pozore stáli možno dvadsiati Siví mágovia. Max bol ako verný pes po jej pravom boku. Prestrašene som prehltla.

„To je jednoducho strašné! Vojna klope na dvere, ľudia sú pripravení konečne bojovať za svoje práva a ja musím všetko opustiť, pretože jeden nemožný idiot, ktorého som z neznámych príčin menovala za svojho generála sa nedokáže zbaviť piatich ľudí! " skríkla napajedene.

„Dovoľ mi to vysvet..."

Mávnutím rukou ho silno odbila do steny. Mágiou ho pritlačila tak silno, až omietka na stenách popraskala.

„Mal si k dispozícii celú armádu!" vrčala.

„Všetky možné zbrane a taktiky. Ako je potom možné, že skupina tých najlepších zabijakov, ktorú si si vybral nakoniec zlyhala?!"

Max neodvetil. Mal plné starosti s tým, aby vydržal tlak, ktorým ho stále viac a viac tlačila do muriva. Premerala si ho od hlavy až po päty.

„Asi som sa v tebe zmýlila. Zrejme až taký dobrý generál nie si."

S tým konečne odvolala zaklínadlo a on sa zviezol k zemi, kde ho s veľkým potešením nechala. Zhlboka sa nadýchla a s tým najdiabolskejším úsmevom sa na nás obrátila akoby ním chcela povedať: 'Vitajte v pekle!'.

„Takže to nakoniec bola predsa len pasca," skonštatovala vecne Adriána.

Udivene som sa na ňu pozrela. Nechápala som, ako ešte môže v takejto situácii vôbec hovoriť pokojne. Lýdiin sladký úsmev sa ešte viac rozšíril.

„Ale choď, Adriána. Nehovor, že ťa to prekvapilo. Hlboko by si ma tým sklamala."

„Zato ty si vôbec neprekvapila. Si rovnako predvídateľná ako vždy."

Lýdia sa zasmiala chladným smiechom, pri ktorom mi pomaly tuhla krv v žilách. Adriána jej úsmev opätovala. Lýdia sa na milisekundu zarazila. Prižmúrila oči.

„Čo je ti tu smiešne?!" precedila ľadovo.