Electus - Mágovia rodu Canus

95. Kapitola

    Sklonila som hlavu a nechala, nech mi vlasy padnú do tváre. Nechcela som, aby videl, ako sa pomaly červenám. Postavil sa ku mne a podal mi ruku. Ja som sa na ňu pozerala, akoby som takéto gesto videla prvýkrát v živote.

Keď videl, že naň nijako nereagujem, jemne ma chytil za rameno a ruku mi položil na chrbát.

„Tak poďme," povedal pokojne a začal ma tlačiť k strnému kopcu.

Vtom sa zastavil. Ruky sa mu zatriasli. Obrátila som sa naňho, keď sa z ničoho nič zviezol na zem v bolestných kŕčoch. Prestrašene som od neho cúvla. Chvíľu sa jeho telo strašidelne metalo a potom upadlo do bezvedomia. Prehltla som. Spomenula som si, čo za zaklínadlo som vyslovila. Znamenalo to smrť. Ach, Pandora! Čo si to spravila?!

Muž sa ani po pár sekundách nepohol. Tep sa mi zvýšil na dvojnásobok. Cítila som, ako sa mi v tele opäť premáva adrenalín. So mnou to však ani nepohlo. Nevedela som sa prestať naňho dívať. Bol možno jeden z tých najsprávnejších.

„Pan, si v poriadku?!" zakričal za mnou ten najkrajší hlas na svete.

Roztrasene som sa pozrela hore na kopec, kde stála mama. Chcela som jej zakričať, že áno, no hlas mi kdesi uviazol. Tak som len prikývla a dúfala, že to uvidí.

Opatrne ku mne zliezla. Chytila ma za plecia a pozorne si ma celú prezrela.

„Nič sa ti nestalo? Neublížil ti?"

„Som v poriadku," zašepkala som.

Až na tie modriny a doživotnú traumu.

„Si hrozne bledá," konštatovala.

Čím to asi len bude?

„Dobre, poďme odtiaľo, kým sa nepreberie."

„On... On sa nepreberie," pípla som priškrtene.

Oči ma zaštípali. Mama na mňa nechápavo pozrela.

„Prečo by nemal? Dobre, možno nie je najmladší a trochu sa poudieral, no krátke bezvedomie ho nezabije."

Teraz som bola zmätená.

„Čo? Chceš povedať, že..."

„Jasné, že by som ho nezabila. A teraz poď. Musíme zachrániť Adriánu."

Pocítila som, ako mi spadol veľký kameň zo srdca. Bola to mama. Ešte raz som sa pozornejšie pozrela na jeho hrudník a zistila, že pomaly sa zdvíha a opäť klesá. Neskutočne sa mi vtedy uľavilo. Mama mi pomohla vyliezť von z tej hroznej priekopy, čo ani zďaleka nebolo také ľahké. Vrstva popola zmiešaná s lístím nám v tom nijako nepomáhali.

„Ako sa cítiš?" spýtala sa mama, keď sme už stáli na vrchu.

„Dobre," zaklamala som.

Mama na mňa hodila neveriaci pohľad, no nijako to nekomentovala. Vtedy k nám dobehol Peter s Vasilom. Peter si nás obe premeral od hlavy až po päty. Keď zistil, že sme v poriadku, utrúsil:

„Choďte do tábora, ja idem po Adriánu."

„Nie," zaprotestovali sme obe zborovo.

Peter sa zháčil.

„Myslím, že už sme sa narozdeľovali dosť," dodala mama pevne.

Venovala Petrovi jeden veľavravný pohľad. Sklonil hlavu. Videla som, že to prijíma veľmi nerád.

„Hej, máš pravdu," zašepkal.

Vtom sa odniekiaľ spoza nás ozval tupý náraz. Všetci sme sa na seba pozreli.

„Poďme," zavelila mama.

Snažila som sa ísť tak rýchlo, ako som len vládala. Aj tak som však mala pocit, že sa len vlečiem a všetkých len brzdím. Na čele bol Peter. Mama bola za ním v tesnom závese. Vasil sa rozhodol, že ma chytí za ruku a pomôže mi s rýchlou chôdzou, za čo som mu bola neopísateľne vďačná.

Potichu sme prechádzali po lese snažiac sa ukrývať v tieňoch. Videla som, ako Peter s mamou odrazu spomalili. Mama sa k nám obrátila a naznačila nám, aby sme boli ticho. Poslúchli sme ju a ako duchovia sme prešli až k nim. Skrývali sa za veľkými kríkmi. Opatrne sme si k nim kučli a zapozerali sa tým istým smerom. Za spálenými kmeňmi som uvidela Adriánu a Maxa. Peter s mamou si vymenili zamračené pohľady.

Nebojovali. Adriána kŕčovito zvierala meč a sťažka lapala po dychu. Max stál asi päť metrov od nej a nenávistne na ňu pozeral. Prebehla som pohľadom po okolí, no okrem nich tam nik iný nebol. Pohla som sa dopredu, keď ma Peter s mamou spoločne zastavili.

„Pr..."

Peter mi zapchal ústa skôr, ako som stihla vysloviť otázku.

„To je len medzi nimi," vysvetlila mama šeptom.

V hlase jej bolo badať obavy. Stisla som Vasilovi ruku tak pevne, aby sa mi z nej nedokázal vytrhnúť. Prehltla som. Nechápem, ako môžu tí dvaja niečo také povedať.

Tu nejde o to, kto vyhrá, Pan. Majú medzi sebou nedoriešené veci, ktoré potrebujú prebrať.

Mamin hlas ma vyľakal.

Ako to myslíš? opýtala som sa.

Presne tak, ako to hovorím. Adriána nikdy nemala čas porozprávať sa s Maxom o tom, čo sa v skutočnosti stalo.

To nie je pravda! Protestovala som.

Už spolu predsa bojovali. Tesne pred Velehradom. Tam si stihli povedať kadečo. Vlastne až tam sa mi potvrdila domnienka, že Adriána má pred nami nejaké tajomstvá. Mama mlčky pokrútila hlavou.

No nemali súkromie. Teraz na to majú ideálnu príležitosť. Nič nemusia pred sebou tajiť či predstierať. Vedia o sebe všetko. Dokonca aj to, že názory z nich spravili nepriateľov. Nechaj ich, nech si svoje problémy vyriešia sami.

Ale, chcela som oponovať, no mamin pohľad ma zastavil.

Naposledy ti opakujem. Nebudeme sa do toho miešať!