Electus - Mágovia rodu Canus

Epilóg 1

    Do tváre mi udrel svieži ranný vzduch. V diaľke sa už obloha farbila do ružova. Za chvíľu vyjde slnko, aby osvetlilo husté lesy na Čiernej hore. Lúče prejdú najprv dolinou, a potom osvetlia stromy, čistinky a háje. Zobudia lesných obyvateľov, ktorí žijú svoj bezstarostný život plný radostí a nadšenia. Vzdychla som si. Škoda, že môj život nie je rovnako bezstarostný ako ich...

Volám sa Pandora Nocteová a žijem so svojimi perfektnými rodičmi v luxusnej vile Tenebras ohraničenej vysokým múrom. Môj život je plný dobrodružstiev. Hodiny s učiteľmi mi spestrujú rôzne nečakané výlety. Zakaždým zisťujem, že sa mám toho ešte veľa učiť, no všetci mi pomáhajú zvládnuť to. A hoci nemám žiadne víkendy, prázdniny alebo sviatky, občas sa nájde taká chvíľa, kedy sa môžem zastaviť a zaspomínať si na všetko, čo som už prežila. Samozrejme, mám toho veľa čo dolaďovať, aby som to mohla nazvať perfektným životom. Našťastie, dnes mám jedinečnú príležitosť opäť zmeniť svoj osud a vytvoriť z neho ešte niečo lepšie. Dnes mám totiž šestnásť rokov!

Počula som, ako sa dvere za mnou potichu zavreli. S úsmevom som sa otočila, keď mi niekto na hlavu navliekol obrovský mech. Zvrieskla som. Neznámy mi však nahmatal ústa a surovo mi ich zapchal rukou. Zaspätkovala som a snažila sa ho nejako zo seba striať. Bol však príliš silný. Počula som druhé buchnutie dverí a ďalšie kroky. Niekto mi bolestne vykrútil zápästia za chrbát

„Ak vydáš zo seba čo i len hláska, na mieste ťa zabijem. Je to jasné?" zašepkal mi neznámy chrapľavý hlas do ucha.

Na hrdle som pocítila niečo ostré a studené. Prehltla som. Bála som sa čo i len prikývnuť. Trhnutím ma otočili, schmatli ma za lakte a aj napriek mojím protestom ma vyvliekli preč z izby. V hlave som si predstavovala mapu celej vily Tenebras. Vyšli sme na chodbu. Cítila som, ako mi jeden z nich do chrbta jemne vráža špičku noža. Ruky sa mi podvedome zatriasli. Nemala som ani tušenie, kto by to mohol byť. Ten hlas som vôbec nespoznávala.

Začula som približujúce sa kroky. Podvedome som sa obzrela tým smerom, no samozrejme kvôli tomu mechu som nič nevidela. Moja šanca! Sústredene som zavrela oči. Aj tak by mi bol teraz zrak na figu. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som, ako mi srdce splašene bije. Snažila som sa ho nejako upokojiť. Po krátkej meditácii, v ktorej som sa mimochodom už zlepšila, som sa sústredila na telepatiu. Prehltla som. Len pokoj, bude to presne rovnaké ako s mamou. Upokojovala som sa v duchu. Predstavila som si, čo chcem povedať.

Pomoc. Niekto ma práve unáša. Nech si ktokoľvek, otoč sa a utekaj za otcom.

No a teraz stačí dúfať, že som to neposlala únoscom. Kroky sa však nezastavili. Práve naopak. Zamrazilo ma. Žeby predsa to dostali... Zatajila som dych. Počula som výkrik. Niečo ťažké dopadlo na zem a rozbilo sa na milión kúskov.

„Kto... Kto ste?" opýtala sa roztrasene.

Prižmúrila som oči. Dofrasa! Bola to Nana.

„Ani sa nepohni, ženská! Inak ju na mieste zabijem," vyhrážal sa druhý únosca.

„Ale... Ale... Ako..."

„Mlčte!" okríkli ju naraz.

„Pôjdete pred nami a vyvediete nás čo najkratšou cestou von, je to jasné?"

„U... Úplne," zajachtala.

Tak sme zišli až na prízemie. Na moju obrovskú smolu nikoho sme po ceste nestretli. Je síce pravda, že bolo ešte úplné ráno, no aj tak. Ak som to správne mapovala, mali by sme byť práve niekde pred hlavným vchodom do Nicolasovej perfektnej záhrady, do ktorej ešte stále platil zákaz chodenia. Podvedome som sa uškrnula. Výborne Nana. Ak tam reálne mienili títo dvaja ísť, budú mať šťastie, že sa dožijú nasledujúcej minúty. Otec tam totižto všade namontoval alarm. Nemajú šancu prejsť nepozorovane.