Electus - Mágovia rodu Canus

97. Kapitola

Alebo nebodaj predpokladá, že tam pôjdeme hlavným vchodom cez tú ich pokazenú fontánu? Smiešne!

Počkala som, keď sa všetko upokojí a my budeme v bezpečnej vzdialenosti od neho. Hoci boli jeho slová smiešne, neustále sa mi prehrávali v mysli.

"Myslíte si, že Max blafoval?" spýtala som sa nesmelo.

Mama pokrčila plecami.

"Kto vie? Uňho je možné všetko."

Adriána rázne pokrútila hlavou, zase si začala pridržiavať rameno.

"Všetko nie. Nikdy by sa neznížil k prázdnym hrozbám."

"Podľa mňa, áno," odvetil Peter zamračene.

Adriána však trvala na svojom.

"Nepoznáš ho."

"A ty áno?" útočila mama.

Adriána zaťala čeľusť a odvrátila zrak.

"To, že nás chce zabiť neznamená, že sa zmenil."

"A čo by také musel urobiť, aby ti to dokázal?" zabŕdol Peter.

Adriána neodvetila. Po chvíli sa vrátila k starej téme.

"Siví sa do ničoho nepúšťajú iba s jedným plánom. Vždy majú všetko vyrátané do najmenších detailov."

Pomaly sme zložili Adriánu na „zem". Tvrdohlavo sa posadila a pohľadom po nás všetkých prešla, či nie sme náhodou zranení. Keď jej pohľad padol na meč, jej tvár sa konečne uvoľnila. Postavila som sa a pozrela na Petra. Vyzeral, že má všetko pod kontrolou.

„Hej, Zorko, všetko v poriadku?"

Peter sústredene prikývol a vzniesol našu „vzdušnú podlahu" ešte vyššie. Odkryl sa mi výhľad na niekoľko hektárov spáleného lesa. Pri tom obraze sa mi do očí vháňali slzy. Bol to tak nádherný les. S námahou som odtrhla oči od tejto scenérie. Bodlo ma pri srdci. To všetko sme mali na svedomí my. Nič z toho by sa nestalo, keby sme tu neprišli. Keby sme nechceli roztaviť ten hlúpy meč. Beztak nám spôsobil milión ďalších problémov!

Mama si ku mne prisadla a objala ma.

„Všetko bude dobré, uvidíš! Hneď čo zastavíme Lýdiu a Severína, všetko bude tak, ako má byť," upokojovala ma. Nemo som prikývla. Chcela som tomu veriť. No niečo mi našepkávalo, že to nebude také jednoduché, ako si všetci myslíme. Bližšie som sa k nej prisunula a položila si hlavu na jej plece. Mlčali sme. Iba Vasil neustále rozprával o tom, čoby urobil keby mal viac skúseností, keby bol tamten muž o niečo bližšie a atď. Povzdychla som si.

Stále nemôžem uveriť, že nebyť tých kníh, takto to mohlo vyzerať každý jeden deň. Ja by som bola spolu s mamou, Vasil by si pokojne chodil do školy nevedomí si žiadnych starostí. A Peter... Nuž, netuším, kde by šiel. Siví ho pripravili o otca, jeho vlastný starký je na ich strane. O žiadnej inej rodine sa nikdy nezmienil. Neviem, či niekoho má alebo nie.

Bolo mi ho ľúto. Aj by som mu ponúkla, že môže bývať u nás, no okrem toho, že by otca asi trafil infarkt a hneď po tom, čo by prekročil prah našej vily, surovo by ho vyhodil alebo dal uväzniť, poznám Petra dosť dobre na to, aby som vedela, že jeho hrdosť mu nedovolí prijať takúto ponuku. To by teda vyzeralo! Obaja neznášajú toho druhého. Ba čo viac, Peter sa ho bojí. Niežeby som mu to vyčítala. Už nie. Veď všetci sa ho boja!

Nanešťastie, viem presne, kde ja skončím po tom všetkom. Ak mama otca nijako neobmäkčí svojím šarmom, dostanem zaracha do konca života! No hlavné asi je, že opäť budem mať svoj domov a znovuobjavenú rodinu. Hoci o tom zasnúbení sa budeme musieť ešte porozprávať. Nepristúpim na to za žiadnych okolností. Len dúfam, že mama bude stáť na mojej strane. Usmiala som sa. Je dobré opäť pocítiť, že sa mám na koho spoľahnúť.

Vasil sa unavene posadil vedľa Adriány. Položil si svoju hlávku do jej lona a pozoroval presne to isté, čo ja. Adriána ho začala jemne hladkať po vlasoch. Bola vyčerpaná. My všetci. Keď som tak pohľadom prechádzala z jedného na druhého, nevyzerali sme o nič lepšie ako nejakí žobráci. Nemali sme jedlo, vodu, peniaze, stany. Jednoducho nič! Všetko sme nechali v tábore. Teraz by však bolo veľmi riskantné vrátiť sa tam.

Opäť som sa zahľadela na obhorené stromy. Hoci sme leteli už pomerne dlho, ešte stále tu bolo vidieť stopy po požiari.

„Takto to bude vyzerať všade," začala mama.

Nechápavo som sa na ňu pozrela.

„No a ako myslíš, že nás budú Svetlí mágovia dobýjať?" trpko sa spýtala.

Prehltla som. Ešte raz som prečesala pohľadom to mŕtve pole.

„A čo otec? Akú má on bojovú taktiku?" spýtala som sa, hoci som odpoveď už dopredu tušila.

Otec nikdy nebol z tých, ktorí by sadili stromčeky na zväčšovanie svojich hraníc. Mama sa zhlboka nadýchla.

„Dúfam, že nejaké to mestečko ešte Štefanovi ponechá neporušené."

Po chrbte mi prešli zimomriavky. Nikdy by som neschvaľovala vojnu medzi našimi Spoločenstvami. Teraz o nej všetci hovorili. Nikdy som si však nekládla otázku, ako môže takáto vojna prebiehať.

„Myslíš si, že máme ešte nejakú šancu zastaviť ich?"

„Stále je nejaká šanca," odvetila, no v očiach som jej prečítala, že tomu ani sama už neverí.

„Poďme odtiaľto," zachrapčala Adriána.

V duchu som s ňou úplne súhlasila. Mala som tohto miesta už plné zuby. Ukradomky som sa pozrela na meč. Nič z toho by sa nestalo nebyť Petrovho stupídneho nápadu. Viem, že jemu rozum do vienka zrejme nepadol, no v poslednej dobe sa správa naozaj ako posledný idiot. Akoby to nestačilo, vždy doňho ešte musí zapárať... Zreničky sa mi doširoka rozšírili.

„Kde je Julián?!"