Electus - Mágovia rodu Canus

23. Kapitola

Tá si iba porazenecky vzdychla.

„Keby si ty mala stráviť osem rokov za mrežami len kvôli tomu, že si bola tak zahĺbená do minulosti, že si si ani neuvedomovala prítomnosť, čo by si spravila?"

Prestala som hľadať a pozrela sa na mamu, ktorej sa na tvári črtal trpiteľský výraz. Akoby si uvedomila, že to tu nemala vyťahovať, zmĺkla a uhla pohľadom.

Vtedy som si uvedomila, že o celých tých ôsmich rokoch nikdy nehovorila. Vždy sa pýtala na otca, Petra, moje dobrodružstvo a cestu do Velehradu. Nikdy sa však ani okrajovo nezmienila o sebe. Skúmavejšie som sa na ňu zahľadela. Vybavila som si ju v deň, kedy som ju videla, ako stála oproti mne otočená chrbtom a pozerala do malého zamrežovaného okienka. Spomenula som si, ako bola bledá a chudá. Že až donedávna sa správala rezervovane a tak trochu zamĺknuto. Spomenula som si chvíľu, kedy ju Vasil bombardoval otázkami o histórii, no ona mu na to odpovedala len úsečne a s jemnou nechuťou. Všetky tieto veci som vtedy nebrala na vedomie, no teraz sa mi pospájali a spravili mi jasný obraz o tom, ako veľmi sa moja mama zmenila. A mojou najväčšou chybou bolo, že som ju brala vždy takú, akú som si ju pamätala, namiesto toho, aby som brala ohľad na to, aká je dnes.

Pozrela som sa na Petra a Adriánu. Z ich pohľadov mi bolo jasné, že oni si niečo také mysleli a jej odpoveď ich ani zďaleka tak neprekvapila ako mňa. Ach, prečo ja vždy musím byť tá posledná, ktorá niečo pochopí? Teda až na Vasila, ktorý si to ešte doteraz asi nevšimol. Avšak on mal na to právo. Nerušene hľadal niečo v šuplíkoch, prehrabával sa papiermi. Odrazu sa zastavil. Vyvalil oči a pootvoril ústa. Malú rúčku ponoril do mora papierov a vytiahol jednu zapečatenú obálku. Úpenlivo pozeral na písmená, ktoré boli na obálke napísané úhľadným písmom.

„Pre tých, čo hľadajú odpoveď," habkavo prečítal.

Všetci sme sa na seba veľavravne pozreli. Vedel, že tu prídeme? Alebo tým myslel niekoho iného? Adriána podišla k Vasilovi a opatrne mu ten list zobrala z ruky, akoby tam mala byť schovaná bomba. Zadumane si ju prezerala zo všetkých strán. Potom rozlomila pečať a vybrala odtiaľ list.

„Aj mne to daj!" prosíkal Vasil, pretože Adriána sa ticho pohrúžila do vlastného čítania.

Chvíľu sa okolo nej krútil, až nakoniec si našiel ideálne miesto na čítanie. Postavil sa na špičky a spolu potichu čítali. Teda, ak sa Vasilove tiché hláskovanie dá nazvať tichým čítaním.

„Je pre vás," odvetila Adriána a podala ho mne a Petrovi.

Obaja sme sa na seba pozreli. Zobrala som si list. Prekvapilo ma, aký bol hrubý. Rozložila som ho. Na krku som pocítila Petrov šteklivý dych. Do éteru sa odrazu vzniesla vôňa lesa a rannej rosy. Predstierala som, že sa vôbec nečervenám a sústredila sa na riadky, ktoré nám zanechal samotný Kronikár.

Drahá Pandora a Peter,

je mi veľmi ľúto, že Vás opäť nemôžem privítať, tak ako pri našom prvom stretnutí. Avšak Vaše otázky neostanú nezodpovedané. Rád by som Vám ich osobne povedal a uvidel tie Vaše nechápavé tváričky, no obávam sa, že o pár minút sem vtrhnú Lýdiini chlapci a prekazia mi tento jediný pôžitok, ktorý tu môžem mať. Nič to. Mám ešte trochu času, tak som si povedal, že by možno nebolo o ničom napísať Vám, ako budete postupovať, keďže som si istý, že sem nakoniec zavítajú Vaše zatúlané krôčky. Len dúfam, že tí mamľasi tu neurobia veľký neporiadok. V opačnom prípade sa za nich veľmi ospravedlňujem. Lýdia ich učí čokoľvek, no poriadkumilovnosť a systematické ukladanie poznatkov do toho rozhodne nespadá. Ach, práve sa zoznamujú s výťahom. Nuž, tuším svoj prejav budem musieť trochu skrátiť.

Takže, odpoveď na Vašu otázku je... Dá sa to. Môžete zničiť knihy a tým, samozrejme, zachrániť obe Spoločenstvá. A nie je to ani veľmi zložité. Vlastne až smiešne jednoduché, keď si zoberieme, koľko úsilia ich to stálo pri ich vytváraní. No veď Pandora vie, o čom hovorím. Nebuď smutný Peter, ak ju pekne požiadaš a hodíš na ňu pár psích pohľadov, možno ti to tiež povie. A to mi pripomína, aby som nezabudol, blahoželám Vám! Teraz asi netušíte k čomu, no v pravý čas to zistíte a vtedy budem v duchu pri Vás.

No a aby som nezabudol na ostatných. Adriána, pamätaj si, že odpustiť niekomu, je to najťažšie, čo môžeš urobiť, no aj najšľachetnejšie. Alexandra, je mi ľúto, že sme sa nestihli stretnúť osobne a obávam sa, že to už ani nestihnem, no nezúfaj. Niekedy je ten najväčší poklad rovno pred nosom a ani si to neuvedomujeme. A Vasil, ty malý huncút, stráž si šťastie, ktoré sa ti priplietlo do cesty, pretože ak ho raz stratíš, druhýkrát ho len ťažko polapíš.

Hoho, to som sa ale rozrečnil! Lýdiini chlapci už klopú na dvere. Myslím, že je na čase Vám konečne odpovedať na otázku. Skôr než pôjdem k Lýdii. To bude ale návšteva! Už teraz sa teším na stretnutie s ňou. Neber to osobne Adriána. Viem, ako veľmi ju nenávidíš :), no je na čase sa s ňou porozprávať. Dôverne.

Späť k tej odpovedi. Nato, aby ste zničili knihy, budete potrebovať viacero vecí. Po prvé, pazúr z tigrej časti tela Tigrilupusa a krv z jeho vlčej časti. Po druhé, slzu a prach z roha Caballunicorna. Po tretie, Lýdiina DNA. Budete potrebovať tiež dýku, vytvorenú dychom ohňa (Svetlý ju ukul-ohnivý a Temný jej zaručil zaklínadlami pevnosť, nezdolnosť a nezlomnosť). To všetko sa musí spojiť slovom Langvinistu.

Prajem veľa šťastia, drahí priatelia!

PS: Tí zlatí chlapci, sú už tu. Určite veľmi poškodili výťah. Napravo odtiaľto za dverami je však úniková cesta pre prípad požiaru.

List sa mi v rukách zachvel. Žmurkala som, aby som odohnala slzy, ktoré sa mi náhle objavili v očiach. Bol... Bol taký optimistický. A odvážny. Musel vedieť, čoho je Lýdia schopná a predsa sa nebál. Zmierlivo čakal na mužov, ktorých dokonca nazval iba chlapcami, a miesto toho, aby sám ušiel, nám prezradil, ako ju máme raz a navždy poraziť. Teda, ak to naozaj vyjde.

Peter si opatrne zobral papier z mojich roztrasených rúk a ustarostene sa mi zahľadel do tváre.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma jemne.

Úprimne, takú jemnosť som uňho asi naposledy zažila, keď som v bludisku odpadla rovno pred tým pavúkom. Rázne som prikývla a utrela si oči. Spamätaj sa Pandora! Na ľútosť teraz nie je čas. Musíme konať. Netušíme, kedy sem prišli, takže by sme mali zmiznúť skôr, než zistia, že nielen stále žijeme, ale máme v rukách kľúč k ich pádu. Teda, dúfam. Peter si zamračene čítal ešte raz celý list. Ostatným nahlas oznámil, čo im povedal Kronikár a ďalej sa zádumčivo díval na list. Adriána sa po tej rade zarazila, akoby nikdy v živote nad niečím takým ani neuvažovala. Mama sa iba zahanbene pozrela do zeme a Vasil sa na Petra nechápavo pozrel.

„Nerozumiem. Čo mi tým chcel povedať?" spýtal sa tým svojím detským nevinným hláskom.

Keď mu Peter neodvetil, pozrel sa spýtavo na nás, no všetci sme boli príliš zahĺbení do vlastných myšlienok, aby sme mu odpovedali.

„Poďme odtiaľto," vyzval nás po pár minútach ticha Peter a sám sa aj s listom vo vrecku sa vybral hľadať únikový východ.