Electus - Mágovia rodu Canus

17. Kapitola

Pozrela som sa na Petra, no ten si ma nevšímal. Prudko odrážal útoky a oplácal im ich rovnakou mincou. Zaťala som ruky v päsť. Netrénovala som celý ten mesiac, aby som teraz zbbelo zaliezla do prvej diery. Petra som už porazila. Zhodila som ho na zem a to sa môže predsa počítať ako čiastočná výhra. A kto je tento tu chumaj oproti Petrovi? Ničím! Teda, aspoň dúfam, zasekla som sa vo svojom dodávaní odvahy a nervózne sa naňho pozrela. Ten stál so zatvorenými očami a niečo si mrmlal. Zem sa opäť zatriasla. Splašene som sa pozerala na kamene, ktoré sa nad nami držali iba silou vôle. Zaťala som zuby. Dobre, je načase konať. Nech sa on trasie v kúte, nie ty! Tak rozhýb ten svoj lenivý zadok a už ho konečne nakopaj!

Prikročila som k nemu a zaujala bojový postoj aj napriek trasiúcej sa zemi. Nevšímal si ma. Plne sa sústredil na svoje zaklínadlo podľa mňa veriac, že sa práve teraz trasiem niekde v kúte. Nastavila som ruky a vykríkla:

„Gelas sui!"

Muž nestihol zareagovať včas a moje presne mierené modré zaklínadlo ho zasiahlo do hrude. Zatackal sa a šokovane na mňa hľadel. Naraz celý očervenel od zlosti a možno aj od hanby, že som ho dokázala trafiť. Sotva však stihol natiahnúť ruku, aby mi to oplatil, moje zaklínadlo zaúčinkovalo. Ako na lusknutie prsta celý stuhol a spadol na zaprášený chodník.

Usmiala som sa, no nemala som veľmi čas na oslavy, keďže na Petrovej strane ostal ešte jeden. Boli sme v prevahe dvaja na jedného. Začínala som toho chudáka ľutovať. Nemal proti nám absolútne žiadnu šancu.

Odrazu muž celý zadýchaný ustúpil a z posledných síl vystrelil do vzduchu prúd vody, ktorá sa rozpŕchla do všetkých strán. Bolo to nádherné. Nemo som otvárala ústa. Peter však, namiesto obdivného výrazu celý zbledol a vrhol sa na Svetlého mága.

„Okamžite prestaň?!" kričal naňho ako najatý.

Samozrejme, opäť som to bola ja, ktorá ničomu nerozumela. Urazene som sa na nich dívala, ako sa obaja váľajú v kúdole prachu na ceste. Ako deti.

Odrazu sa odniekiaľ spredu nahrnuli posily. Stŕpla som. S vytreštenými očami som na nich zazerala. Ruky sa mi podvedome chveli. Je... Je... Je ich priveľa! Toľkých nikdy nepremôžeme! Srdce som cítila až niekde v hrdle. Prehltla som, aby som si aspoň trochu zavlažila vyprahnuté hrdlo a myšlienkou, že to raz budem ľutovať, som sa proti nim postavila.

Ja viem. Bol to stupídny nápad! Totálna samovražda! A úprimne, moji súperi si mysleli o mne to isté. Avšak než stihli vysloviť čo i len hláska, nieto ešte celú ich dlhočíznu formulku, začal duť silný nárazový vietor. Zakryla som si rukami tvár, aby som si ju chránila pred prachom, ktorý mi neustále narážal do tváre. Peter aj s tým druhým Svetlým stŕpli. Svetlý využil Petrovu chvíľku nepozornosti, silno ho kopol do brucha a odstrčil ho zo seba. Počula som, ako s ťažkým buchotom narazil o stenu. Budova sa zachvela.

Ďalej som už kvôli prachu nevidela vôbec nič. Vietor silnel až pomaly utváral jedno mocné tornádo. Počula som, ako omietka pomaly praská a padá po malých kúskoch na zem. Musíme odtiaľ vypadnúť! Mohla som však len hádať, kde je asi teraz Peter a či je v poriadku. Prinútila som sa otvoriť oči a pohľadať ho. Hneď som to však aj oľutovala. Prach sa mi nahrnul do očí, ktoré mi začali slziť. S vervou som si ich šúchala a ďalej pohľadom prechádzala po okolí.

Netuším ako, no dostala som sa do stredu tornáda. Kašľúc som sa zhlboka nadýchla. Drobné zrnká piesku som mala všade. Cítila som si ich vo vlasoch, v ústach aj na oblečení. Až vtedy mojim mozgovým závitom došlo, že je príliš čudné, aby sa tu vír takýchto rozmerov len tak znenazdajky objavil a zotrval na svojom mieste tak dlho. Zaklonila som hlavu a žmúrila som do slnka hľadajúc pri tom tú blonďavú hlavu, ktorá nás opäť zachránila.

Našla som ju na streche, ako zručne šibrinkuje rukami hore-dole. Cítila som, ako vír zosilnel a ešte viac sa rozšíril. Takýto nápor vetra však už tie budovy nezvládli a po maličkých kúskoch sa začali rozpadávať. Vtedy som si všimla, že vo víre nie som sama. Pod miestom, kde sa tá budova začala rozpadávať ako prvá vytŕčali do víru niečie nohy. Keby to bolo v inej situácii, schuti by som sa nad tým zasmiala. No keďže to nemohol byť nik iný ako Peter a práve sa naňho možno valia sutiny, ihneď som sa k nemu rozbehla a vtiahla ho do víru.

Urobila som to práve včas, pretože odrazu sa vír vzniesol do vzduchu odrážajúc všetky sutiny. Peter vedľa mňa zastonal. Rýchlo som sa naňho pozrela a onemela od strachu. Vyzeral hrozne. Tvár mu začínala modravieť a puchnúť. Všimla som si, že z kútika úst mu opäť tečie krv. Pustila som mu nohy, ktoré som teraz nechtiac kŕčovito zvierala a jemne ním zatriasla. Nereagoval. Pozrela som sa hore. Cesta k Adriáne a pomoci ešte chvíľu potrvá. Musím niečo urobiť! Ale čo?!

„Peter," zvolala som a opäť ním zatriasla.

Nič.

„Peter!" zakričala som naliehavejšie.

Ani sa nepohol. Začala som mu jemne oprašovať hlavu od prachu a zistila, že na temene má krv. To už som začala panikáriť. Prosebne som sa pozrela hore, no tá potvora šla neskutočne slimačím tempom. Horúčkovito som rozmýšľala, čo ma učil Alfonz o prvej pomoci. No tak! Keď uvidím ležať mága v bezvedomí... Čo mám robiť?! Svitlo mi. Je potrebné dať dýchanie z úst do... úst. Prehltla som a pohľadom prešla na zaschnutú krv na jeho perách. Nie! Toto predsa nedokážem urobiť! Musí predsa existovať iné riešenie! Čo ešte hovoril Alfonz?! Že ak nedýcha dlhšie ako minútu, mozog začne odumierať, preto je nutné ihneď podať... dýchanie... z úst do úst.

„Dúfam, že si spravil dosť, aby si si to zaslúžil!" zasipela som naňho, hoci som dobre vedela, že to nepočuje.

Naklonila som sa nad neho a s nevôľou pozerala na jeho pery. Otvorila som mu ústa a snažila sa ignorovať ten kovový zápach krvi. Zhlboka som sa nadýchla a pripravila som sa na niečo, čo mi bude Peter splácať do konca svojich zbytočných dní.