Electus - Mágovia rodu Canus

20. Kapitola

    Prehltla som obavy, ktoré sa mi drali na jazyk. Peter, keď to uvidel, celý zbledol. Odrazu mu došli tie jeho opičky a konečne aspoň na pár sekúnd začal vyzerať ako normálny chalan s priemerným rozumom.

Chcela som sa ta rozbehnúť, keď ma Adriána zastavila.

„Ostaňte tu. Ja idem na prieskum, možno tam ešte stále sú."

Nepatrne som prikývla a sledovala Adriánu, ako sa opatrne blíži k dopoly obhorenému dubu. Už z tejto diaľky som videla, ako pomaly dotlieva a mení sa na popol. Bodlo ma pri srdci. V očiach ma zaštípali slzy. Kto by niečo také urobil? Nemusela som dlho premýšľať nad zoznamom možných páchateľov. Za všetko tu mohla len jedna jediná osoba. A tá podľa môjho názoru môže aj za túto pohromu. Lýdia. Zatínala som päste pri predstave, ako stojí pred stromom a s tým svojím šialeným výrazom absolútnej moci podpaľuje celé desaťročia starý mohutný strom.

Adriáne to trvalo celú pol hodinu, kým sa dovliekla späť so zamračeným výrazom na tvári.

„Všetko čisté," odvetila, akoby ju táto myšlienka znervózňovala viac ako celá armáda Lýdiiných poskokov.

Šuchtavým krokom sme sa teda pobrali bližšie. Vtedy som si všimla, že dvere do dubu, boli vyvrátené a obhorené. Úzkostlivo som sa zadívala do čierneho tunela pred nami.

„Prečo to spravili?" spýtala som sa Adriány.

Dlho uvažovala nad odpoveďou. Zamyslene sa dívala kamsi do diaľky a pozorovala, ako z tlejúceho stromu pomaly vychádza dym.

„Kronikár vie odpoveď na všetky otázky. Je to najmúdrejšia osoba, akú môžu naše Spoločenstvá mať. Vie všetko. Bol tu ešte pred Veľkou vojnou, niektorí hovoria, že aj pred knihami."

„Nemyslím si, že Lýdia je ten typ človeka, ktorý by hľadal pravdu o knihách," konštatovala pochybovačne mama.

„To možno nie," pridal sa Peter, ktorý práve skúmal vnútro tunela, „ale kto iný by jej povedal, čo všetko s tou knihou dokáže?"

Zhrozila som sa.

„Myslíš si, že by to spravil? Že by jej to vytáral?"

Postavil sa a pokrčil plecami.

„Je dosť utáraný. Podľa mňa nemá problém vyrečniť aj posledné."

S touto vetou nádej ešte viac opadla.

„Musíme sa poponáhľať," rozhodla Adriána a pozrela sa do tunela.

„Možno tam dole niečo ostalo. Veď tam má nazhromaždené vedomosti za celé stáročia! Musí tam byť odpoveď, ako zničiť knihy a ukončiť toto celé šialenstvo."

„Čo ja viem," pochybovala mama.

„Poznám Lýdiu. Viem si predstaviť, ktorých ľudí by na takúto „čestnú úlohu" vybrala. Ak to bol Max, knihy a informácie v nich by ho nezaujímali."

„Kde je Vasil?" spýtal sa odrazu Peter.

Všetci sme spozorneli a obzerali sa okolo seba.

„Vasil?!" zakričala Adriána do diaľky.

Nikto sa však neozval. Znervóznela som. Rýchlo sme sa všetci rozdelili a začali ho hľadať po okolí. Nikde sme ho však nedokázali nájsť. Adriána, hoci sa to snažila utajiť, bola čím ďalej tým viac zúfalá. Niet sa jej čo čudovať. Nikto nevie, kedy tu boli. Možno sa ešte stále ukrývajú niekde v lese Možno nás dokonca sledujú a smejú sa na našich zúfalých tvárach.

Prehľadali sme všetko v okolí. S Petrom sme obaja vliezli do tŕnistých kríkoch, v ktorých som sa, samozrejme, zasekla, no on miesto toho, aby sa mi posmieval, ako obyčajne, len mi mlčky podal ruku a šli sme hľadať ďalej. To ma utvrdilo v tom, aká vážna situácia to musí byť. Keď už aj on odložil vtipné poznámky bokom tak...

Zamyslene som sa dívala do jeho tváre, zatiaľ čo sme ďalej a ďalej zachádzali do lesa. V poslednej dobe sa dosť zblížili. Pripomínajú mi skôr súrodencov, než úplne neznámych ľudí, ktorých spojili neprajné okolnosti. Usmiala som sa. Vlastne, za ten mesiac sme sa všetci zblížili. Adriána, mama, Peter s Vasilom. Stala sa z nás taká zvláštna rodina. Bodlo ma pri srdci. Spomenula som si na Arónové slová o Vasilovi. Bol človek. A my sme boli mágovia. Vlastne mal pravdu. Nepatrí do nášho sveta. V podstate by o tom všetkom nemal ani vedieť. Na jednej strane by som si ho nevedela teraz predstaviť v normálnom svete, no na tej druhej v tomto tiež nemôže žiť. V ktorom bude Spoločenstve? Kde bude chodiť do školy? Bude sa stretávať s mágmi alebo s obyčajnými ľuďmi? Bolo tu toľko otázok a ani na jednu som v podstate nedostala reálnu odpoveď.

„Všetci sem!" zvolala odrazu mama.

Netrebalo nám viacej hovoriť. Utekali sme k mame, ktorá kľačala pred vchodom a na niečo stále hľadela. Zadychčane sme k nej dobehli. Stačil mi však jeden pohľad na jej tvár a na malé stopy v popole, ktoré mierili dovnútra. Hneď, čo to zbadala Adriána, neváhala ani sekundu a rozbehla sa bezmyšlienkovito do temnoty.

„Počkaj!" skríkla mama a chytila ju za ruku, no ona sa jej zo zovretia surovo vytrhla.

„Je to nebezpečné!" stihla za ňou ešte zakričať, no bolo už neskoro.

Adriánu pohltila temnota tunela. Vystrašene som prehltla. Nanešťastie, ešte stále som nezabudla na všetky tie hrôzy, ktoré som v tom tunely zažila. Opäť ma striaslo pri spomienke na tú pavučinu, ktorá sa mi nalepila na ksicht, akoby to bola tá najlepšia zábava na svete.