Electus - Mágovia rodu Canus

105. Kapitola

    Adriána svojím vždy presne miereným kopom zložila k zemi ďalšieho strážnika. Než stihol dopadnúť na zem a vyvolať hluk, ktorý by určite privábil nežiadanú pozornosť, Adriána ho zachytila a opatrne zložila k zemi. Potom sme ho všetci traja chytili a odvliekli do jednej z bočných chodieb ako tých dvoch pred ním. Oprášila som si špinavé ruky a opäť si prehodila cez plece meč, ktorý som si odložila bokom, aby mi nezavadzal.

Adriána unavene zafučala.

„Fajn, toho by sme mali. Našťastie, do trónnej sály to už nie je ďaleko."

Malo to vyznieť veselo, no malo to presne opačný účinok. Kostrbato som sa na ňu usmiala, aby som jej dodala aspoň ako-takú sebadôveru a pozrela sa na dlhú chodbu, ktorú som spoznávala zo svojej predchádzajúcej „návštevy".

„Akú máme vlastne istotu, že tá kniha bude tam?" opýtala som sa.

Adriána prevrátila očami.

„Lýdia vždy túžila po moci. A ešte viac túžila tú moc ukazovať všetkým na oči. A kde inde by tú knihu videlo viacej ľudí než v trónnej sále, kde ako včelia kráľovná, prijímala každý deň správy od zvedov?" opýtala sa ma.

Pokrčila som plecami. Niečo na tom rozhodne bolo. S tým ukazovaním moci mala určite pravdu. Už len stačilo dúfať, že sa nemýlila. Inak máme všetci naozaj veľký problém.

Potichu sme sa blížili k veľkým dvojkrídlovým dverám. Adriána sa zamračila. Pozerala sa na všetky strany. Nikde nebolo ani živej duše. Celé podzemie sa mi zdalo neskutočne tiché. Akoby sa všetci zrazu vyparili a tých zopár strážcov zabudli vziať so sebou. Peter s Adriánou zrejme mysleli na to isté. Moja bývalá učiteľka nerozhodne pozrela na kľučku.

„Je to až príliš jednoduché," zašepkala do ticha.

Peter si povzdychol a zamyslene si prešiel po vlasoch.

„Avšak my s tým už nič neurobíme. Ak je to pasca, nenechali by nás sa len tak otočiť a vypariť sa."

„Ale kde potom všetci sú?!" zúrila Adriána a nechápavo sa obzerala na všetky strany akoby sa odrazu mali zjaviť za prvým rohom.

„Možno..."

Nedokončila som pretože mi Adriána zapchala ústa. Z chodby za nami sa ozývali kroky. Zatajila som dych. Neznámy bol sám. Rýchlym a sebaistým krokom si to však razil k nám.

Adriána ma rýchlo schmatla za ramená. Peter stlačil kľučku a všetci sme sa ticho presunuli do trónnej siene. Adriána však nezatvorila dvere úplne. Po očku sledovala nášho prenasledovateľa. Podišla som za ňu a tiež som nakukla cez štrbinu. Počula som, ako Peter niekde za nami ticho zhíkol.

„Čšš!" zasyčala naňho Adriána a obe sme sa sústredili na prichádzajúceho. Kroky sa hlučne približovali. O pár sekúnd sme zahliadli aj ich majiteľa. Zadržala som dych. Samozrejme, nemohol to byť nik iný ako Maximilián Spes. Pokojným krokom predstúpil pred dvere a skúmavo sa na nich zahľadel. Prestrašene som prehltla. Bála som sa čo i len pípnuť. Max si bez záujmu prezeral dvere od hora až po podlahu. Potom sa iba tajomne uškrnul a pokojne začal:

„Dlhé roky som tam chodil spomínať. Na to, čo sa stalo v onú noc."

Dal si ruky za chrbát a vyzeral, že nad niečím tuho premýšľal. Zamračil sa.

„Ako to len bolo?" opýtal sa do ticha.

„Nenecháš ma tu samého," pomaly predniesol dodávajúc dôraz na každé jedno slovo.

V jeho hlase sa nedala prehliadnuť trpkosť, s ktorou to povedal. Očkom som mrkla na Adriánu. Tá však viazla na jeho každom slove.

„No bol to iba hlúpy sľub ešte väčšiemu hlupákovi. Odvtedy som o dosť zmúdrel, no nezabudol. A dnes za to zaplatíš."

S tým mávol rukou a dvere sa s hlasným buchnutím zavreli len niekoľko centimetrov od našich tvárí. Prestrašene som skríkla a odskočila od nich.

„Nemyslím si," odvetil pokojne Peter a na tvári mu hral spokojný úškľabok.

Zmätene sme sa obe k nemu otočili. Nechápala som, čo v tejto situácii ho prinútilo usmievať sa. Na moju nemú otázku mi odvetil jeho prst, ktorý mieril na podstavec hneď vedľa trónu. Zalapala som po dychu. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Na podstavci sa vypínala Kniha prítomnosti v celej svojej majestátnosti. Odvtedy, čo som ju naposledy videla, sa vôbec nezmenila. Zdalo sa mi to ako včera, keď Lýdia drastickým spôsobom spojila Aróna so Serafínou pomocou dlhého zaklínadla a krvi dvoch Electov. Nanešťastie, tohto strašného rituálu som sa zúčastnila aj ja a odvtedy sa na to snažím zabudnúť. Neúspešne.

„Rýchlo! Max určite šiel po ostatných! Nemáme veľa času!" naliehala Adriána, čím ma vytrhla z mojej osobnej nočnej mory.

Spamätala som sa, tuhšie zovrela meč a cez celú sálu sa blížila k podstavci. Zhlboka som sa nadýchla. Je to tu. Nastala tá chvíľa. Chvíľa, ktorá o všetkom rozhodne. Meč ma každým krokom viac a viac ťažil. Cítila som, ako sa mi miešok s prachom jemne kolísal zo strany na stranu rovnako ako som cítila ostrosť pazúra vo vrecku. Srdce mi tĺklo ako splašené.