Electus - Mágovia rodu Canus

35.Kapitola

* * *

Konečne sme sa vykrútili z lesa. Nedalo mi ťažko nevzdychnúť. Ani nekomentujem ten hrozný Adriánin zákaz, ktorý jasne hovoril, aby sme nepoužívali žiadne svetlo. Bola som z toho riadne na nervy. Celú cestu som o niečo zakopávala, narážala, pavučiny sa mi lepili na tvár nehovoriac už o mojej bujnej fantázii, ktorá spôsobovala, že za každým ďalším stromom som videla dva páry krvavočervených očí. Hoci som vedela, že to bol mamin nápad, stále som sa toho ešte desila.

Predo mnou si cestu razil Peter, ktorému zjavne nič z toho neprekážalo. Začínala som mať hypotézu, že ten chlap má asi nočné videnie. Za celý ten čas som ho nevidela ešte ani raz naraziť alebo pochybiť. Nemám ani poňatie, ako môže byť niekto taký dokonalý!

Adriána ma zozadu jemne popchala, pretože som brzdila premávku, za čo si moja tvár opäť našla ďalšiu pavučinu. Zhnusene som sa ju snažila striasť vediac, že Peter sa potmehúdsky chichoce. Vasil, pre ktorého sme už všetci museli mať nervy zo železa, sa opäť ozval:

„Už tam budeme?"

Ani som nepočítala koľkýkrát to počas pätnástich minút vyslovil. Netuším, kde sa v ňom berie toľký adrenalín a nadšenie. Najväčšia chyba zrejme bola, ako mu to Adriána vysvetľovala. Urobila z toho totiž menší kriminálny prípad pod pojmom: Stratený utečenec. Chcela mu tak vysvetliť, že musí ostať celý ten čas ticho, aby nás Julián nezačul. No, nanešťastie, malo to opačný efekt. Až príliš sa vžil do postavy detektíva.

Vasil sa opäť zastavil. Vedela som to podľa Adriáninho mrzutého šepotu.

„Stopa!" zašepkal dychtivo.

Bola to jeho druhá najpoužívanejšia veta, pre ktorú brzdil premávku dokonca ešte viac než ja.

„To bola iba srna," zašepkala mu na to Adriána, aby sa pohli ďalej.

Vôbec ju však netrápilo, že takto mu na to odpovedala zakaždým, keď ukázal na akýkoľvek kamienok, vetvičku či poškrabanú kôru.

Konečne sme sa všetci vyteperili z lesa. Adriána s mamou pohľadom prečesávali okolie. Pod kopcom sa vynímali žlté svetielka a dym. Dedina. Pozreli sme sa na seba. Aj bez slov sme presne vedeli, kde by sa asi mohol vybrať.

„Hmm, zaujímavé," naoko zadumane preniesol Vasil.

„Podľa mňa šiel do tej dediny," dokončil svoju úvahu. „Výborne, Vasil," pochválila ho mama, ktorej sa to hranie na detektíva ešte nezunovalo, hoci ja s Petrom by sme Adriánu za ten nápad asi najradšej uškrtili.

Zamierili sme teda k dedine dole kopcom (počas ktorého mi jeho veličenstvo, korunovaný idiot osobne, nezabudol pripomenúť, ako som sa naposledy zgúľala dole kopcom), keď tu zrazu sme v diaľke zbadali čiernu siluetu. Všetci sme zastali. Adriána rýchlo dala Vasilovi ruku na ústa a pošepky mu povedala, že správny detektív musí vydržať byť ticho, keď sa blíži podozrivý. Ten sa na ňu pozrel očami rozšírenými od prekvapenia.

„A kde ho vidíš?" spýtal sa jej pošepky, no počula som to aj ja.

„Tam dole a teraz už mlč."

Vasil poslušne zmĺkol a dobreže mu oči z jamiek nevypadli, tak sa uprene pozeral pred seba hľadajúc ho.

Neznáma silueta spravila pár ďalších nekoordinovaných pohybov do kopca. Uškrnula som sa. Bolo absolútne jasné, kto to tam pred nami v tme behal. Aspoň to tak vzdialene pripomínalo.

„Pomóc! Chcú ma uniesť! Všetci!" vykrikoval až príliš známy hlas doďaleka.

„No do..." chcel si uľaviť Peter, keď ho Adriána tresla rukou po hlave a pohľadom mu kývla k Vasilovi.

Ten si pošúchal boľavú hlavu a zamračene sa na ňu pozrel.

„Haló! Počuje ma niekto? Prenasledujú ma!"

Keď sa konečne vytackal k nám na kopec, sotva stačil lapiť dych, nieto ešte kričať o pomoc. Avšak, len čo nás zbadal svojími poplašenými očami, rýchlo chytil druhý dych a pomerne rýchlo sa rozbehol k lesu ďaleko z nášho dosahu.

„Hej! Okamžite stoj! Počuješ?!" kričala za ním Adriána nedbajúc na utajenosť.

Samozrejme, ignoroval ju. Adriána si niečo pre seba zamrmlala, no než sa stihla rozhýbať, mama už mu bola v pätách. Šikovne ho predbehla a zahatala mu cestu s tým, že mu nechceme ublížiť.

„Iba sa porozprávame," hovorila ďalej mierne, na čo si Adriána nahnevane odfrkla.

„Hej, výprask príde až potom."

Z dola však bolo počuť ďalšie vzdychy. Naklonila som sa a zistila, že máme akúsi návštevu. V slabá žiara oranžového svetla, ktorá vychádzala z dediny, sa im na chrbte slabo odrážala do tvaru Tigrilupusovej hlavy. Zaspätkovala som. Otočila som sa. Chcela som rýchlo zavolať na ostatných, keď som zacítila, ako vietor ku mne privial zápach sivej mágie. Stŕpla som a ešte raz sa pozrela na tú malú skupinku mužov predo mnou. Tuším začínam mať halucinácie. Nemýlila som sa však. Rýchlo som sa rozbehla k Adriáne a Petrovi, ktorý boli už skoro pri Juliánovi.

    „Máme spoločnosť," oznámila som im zadychčane.

Skôr však, ako na to mohol ktokoľvek zareagovať sa Julián opäť zľakol.

„Aj oni sú tu! Dohnali ma!"

Všetci sme sa ako na povel otočili. Siví mágovia boli pred nami a potmehúdsky sa usmievali.

„Urob niečo!" zasipela som na Petra, ktorý stál predo mnou.

„Veď rozmýšľam," vrátil mi to rovnakým tónom.

„A to je v tvojom prípade aj možné?"

„Predstav si, Arabelka. Sleduj."

Vykročil k nim a úsmevom začal:

„Stratili ste sa? Môžem vám nejako pomôcť?"

Muži zastali a všetkých si nás premeriavali.

„Kto je to?!" spýtal sa hromovo a ukázala na bledého Juliána.

„Môj starší brat, stratili sme ho, keď sme boli v lese. Stanujeme," dodala som ešte, pretože na ich tvárach som rozoznala niečo ako zachmúrenie.

„Je opitý, nevšímajte si ho," zahováral Peter.

„Môžem byť ja jej mladší brat Aďka?" spýtal sa ticho Vasil.

Po tejto vete všetci stŕpli. Adriána po vyslovení svojho mena sa vystrela ako na pružinách. Mama zbledla a tajne chytila Vasila za druhú ruku. Muži spozorneli a pozorne si ju premeriavali pohľadom. Nikto z nás sa ani nepohol. Na lúke odrazu zostalo mĺkve ticho.